Uvedenie do bohoslužby:
Aj keď ešte prežívame radostné veľkonočné obdobie, myslíme už aj na odchod Zmŕtvychvstalého zo sveta. Zaznieva to aj v evanjeliu, v ktorom budeme počúvať Ježišovu rozlúčkovú reč. Hovorí v nej, že tí, ktorí opätujú jeho lásku, prijímajú jeho pokoj a jeho Ducha, stavajú sa jeho učeníkmi. Patríme medzi nich?
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Sk 15,1-2.22-29
15. kapitola Skutkov apoštolov tvorí ideový stred. Otázka oslobodenia kresťanov od obriezky (a od židovského Zákona), ktorí boli pokrstení z pohanstva, je centrálnym problémom Lukášových adresátov. Otázka obriezky u kresťanov z pohanstva je vlastne otázkou, ako má cirkev - ľud novej zmluvy, chápať seba samu.
Pre nás sú tieto otázky cudzie, ale je treba si uvedomiť, že celé chápanie spásy skrze Ježiša Krista je v Novom zákone videné ako ďalšia realizácia Božích prisľúbení, zmluvy uzavretej s Izraelom a uskutočnenej v Izraeli. Otázka, čo z tohoto starého dedičstva, z ktorého vyrástla cirkev, má zostať, je vlastne otázkou veľmi dôležitou. V podstate je v Skutkoch apoštolov vyriešená už skôr: krst pohana Kornélia dokladá, že: 1. majú byť krstení pohania a 2. nemusia sa podrobovať obriezke. Teda spása tu je i pre pohanov a nie je trebné, aby sa pohan najskôr (obriezkou) pripojil k Izraelu a až potom sa dal pokrstiť a tak prijal spásu.
V našom úryvku ide ďalej o to, či Mojžišove predpisy, ktoré sú podľa Starého zákona výrazom Božej vôle, majú byť aplikované v celom rozsahu, a tak upravovať život kresťanov. Pre Lukáša je však Mojžišov zákon cudzím svetom (v Sk 15,1 hovorí vlastne o Mojžišovom „zvyku", nie o Zákone).
Zhromaždenie apoštolov teda rešpektuje svojbytnosť pohanov, ako aj veľkosť a moc vykúpenia a ukladá preto ako záväzné len zachovávanie troch podmienok, ktoré v podstate majú udržovať kresťanstvo vo vzdialenosti od pohanstva. Apoštolské nariadenie teda nie je bremenom, ale oslobodením od veľkého množstva predpisov.
Pozoruhodný je princíp i forma rozhodovania, v ktorom sa uplatňuje autorita i kolegialita bez konfliktu súčasne (autorita - apoštolovia, kolegialita - obec sa podieľa na celom vyjasňovaní). Lukáš tu zrejme demonštruje skôr ideálny model rozhodovania, akoby len referoval o tom čo sa stalo. V zásade ide o to, že obec v Antiochii sa obracia na obec v Jeruzaleme (nie len biskup v Antiochii na „úrad" v Jeruzaleme). V oboch miestach ide o obce, teda nie o zhluk ľudí, ale o skutočné spoločenstvo, ktorá má svojich starších (predstavených), a ktorá nie je len pasívnym objektom rozhodovania týchto starších. Rozhodnutie Jeruzalemskej obce sa neodvoláva na nič menšieho, než na Ducha Svätého. Sankcie v ich nariadeniach nie je nič negatívneho (ak nebudete dodržovať, stane sa vám ...), ale pozitívne (ak budete dodržovať, konáte správne), sú teda povzbudivé.
Opakovaným omylom býva tvrdenie, že prvotná cirkev bola jednoliatou, bez napätia a bez plurality. Nie je to tak. Vyplýva to aj z Nového zákona. V 15. kapitole Skutkov čítame o veľkej benevolencii alebo skôr o veľkom pochopení, ktorého sa dostalo pokrsteným z pohanstva od Židov. Nemali byť viazaní predpismi Zákona. Ak sa však podívame na Sk 20,21 vidíme, že rovnako existovali kresťania zo židovstva, ktorí horlili pre Zákon.
Stojí tiež za povšimnutie spôsob, akým bola sporná otázka medzi pohanokresťanmi a židokresťanmi riešená. Je to totiž ideálny model, ktorý uvádza Lukáš, a bol by i dnes žiaduci. Nie je to totiž ani postup autoritársky (Jeruzalem nariadi, Antiochie poslúchne), ani čisto demokratický (demokracia stojí na tom, že väčšina má pravdu, čo nie je vždy skutočnosťou). Postup uvádzaný v Skutkoch počíta i s Duchom Svätým, i s „ľudskosťou" obce. Tá musí mať svojich starších a zástupcov, nemôžu konať všetci so všetkými naraz. Obe strany sú schopné a ochotné spolu hovoriť a spoločne hľadajú pravdu. Rozhodne nakoniec autorita, ale nie v ľubovôli, ale na základe rozhovoru a v sile Ducha Svätého.
- čítanie, Zj 21,10-14.22-23
Mesto bolo v dobe napísania Skutkov pojmem hodným úcty - jednak znamenalo pre obyvateľov bezpečie a istotu, a ďalej umožňovalo život na vyššej úrovni, ktorá mimo mesta nebola. Toto mesto v biblickom texte znamená dovŕšené Božie kráľovstvo a je teda dielom Božím – „zostupuje z neba od Boha". Pisateľ o ňom vie vďaka Božiemu zjaveniu. Aj keď je toto mesto novým dielom Božím, má jasnú súvislosť so všetkým, čo Boh do tej doby vo vyvolenom národe a v cirkvi urobil. To vyjadrujú mena izraelských kmeňov na bránach a brány s menami apoštolov.
Zásadným rozdielom oproti pozemskému mestu je to, že toto mesto nemá chrám. Tu už je totiž Boh všetko vo všetkom. Nie je teda treba nejaké miesto vyhradiť vyslovene pre Boha - on sám všetko všetkým napĺňa, zlo tu teda už nie je. Toto mesto je ožiarené Božou slávou, tá dáva všetkému lesk.
Táto vízia nemá človeka informovať predovšetkým o tom, „ako to bude vyzerať v nebi". Je to totiž reč obrazov a symbolov, ktoré sa snažia vyjadriť vnútornú podstatu eschatologickej skutočnosti, Božieho kráľovstva. Podľa týchto obrazov môže človek u Boha („v nebi") očakávať: plnosť Božiu, úplne bezpečie ako v meste za hradbami, teda naplnenie toho, čo už tu čiastočne zakúšame v cirkvi.
Evanjelium, Jn 14,23-29
Verš 23. - Ježiš je sám slovom (Jn 1), „zachovávať slovo" je všetko iné, len nie uspokojenie sa s vyplnením litery. Milovať Ježiša a zachovávať slovo sú skôr synonyma.
V. 24 - Syn vychádza od Otca, slovo vychádza od Otca, a oboje je určené k záchrane človeka, k tomu, aby „mal život a mal ho v hojnosti".
V. 25-26 - Duch Svätý je pokračovateľ Ježišovho diela. Tu môžeme tiež vidieť, akým zúžením je princíp „sola scriptura", teda „len to, čo je v Písme". Zdravé katolícke učenie o apoštolskej tradícii (tým skôr presvedčenie kresťanského východu o pokračovaní zjavenia v širším slova zmysle v cirkevných otcoch a ľuďoch svätého života) berie práve v úvahu toto : „Duch vás naučí".
V. 27 - tieto slova sú zrozumiteľné, ak dôjdeme až k hebrejskému ekvivalentu slova pokoj (grécky: eirene) - k pojmu ŠÁLOM. Nie je to kľud, ale je to „súhrn všetkých Božích darov "(Hermach). Naozaj dar Boží, nie niečo, čo by vychádzalo len z možností tohoto sveta.
V. 28 - mimo iných miest, tiež z tohoto verša vyvodzujú Svedkovia Jehovovi, že Ježiš nie je Boží Syn, že je Otcovi podriadený (viď blud subordinácionismu). Slovo „väčší" berú tak, ako sa mu rozumieme v hovorové reči dnes. V súvislosti evanjelia je to ale iné: Ježiš a Otec jedno sú: Ježiš sám nie je všetko. Cieľ je stretnutie s Otcom: najprv Ježišovo stretnutie („idem k Otcovi"), potom i jeho učeníkov a nás. Inak rečeno: nemôžme ľpieť iba na pozemskom stretnutí s Ježišom, je treba s ním dôjsť až k jeho pôvodcovi - k Otcovi.
K úvahe
Slovo - Duch - pokoj: tieto dary dáva Kristus tým, ktorí sú jeho. Nestoja vedľa seba, jeden dar vyrastá z druhého. Ježišova prítomnosť na tomto svete bola len na čas - naša je tiež taká. Bytie u Otca, spása, Božie kráľovstvo, nebo, znamenajú predovšetkým prechod z obmedzenia do neobmedzenia. Ježišovo slovo človeka na túto cestu uvádza, v sile Ducha sa po nej ide. A pokoj je v plnosti tam, kde sme plne s Bohom.
Myšlienky k príhovoru, Jn 14,23 – 29
Veľa krát sa nám, kresťanom, vyčíta, že sa za dve tisícky rokov svet málo zmenil. Síce tvrdíme, že prišiel Mesiáš, ale na svete je stále mnoho a mnoho zla. Ostatne ani v dobe Ježišovej to nebolo predsa iné. Ježiš chodil po Palestíne, ale len menšia časť ľudí mu uverila. A rímska okupačná armáda ani po Ježišovom kázaní neodišla, tí, ktorí druhých okrádali, to robili ďalej, tí, ktorí boli nespravodliví, pokračovali vo svoje činnosti a tak ďalej. Vypadá to pesimisticky? Len na prvý pohlaď.
Podívajme sa do nášho evanjelia. Ježiš tu hovorí o troch daroch, ktoré dáva svojim učeníkom. Dáva im svoje slovo, dáva im svojho Ducha a dáva im svoj pokoj. A s týmto obdarovaním potom prichádzajú do sveta tí, ktorí mu uverili a ktorí tieto dary prijali. To môžeme byť i my. Môžeme, pokiaľ nečakáme stále a stále od Ježiša niečo iného, niečo, čo nám ani nedal ani nesľúbil. Alebo pokiaľ nečakáme znovu a znovu od sveta, že sa zmení, že sa zmení podľa našich (iste tých najlepších) predstav.
Podívajme sa teda na tieto Ježišove dary. Predovšetkým je to Ježišovo slovo. Je to slovo oslobodzujúce, slovo o Božej láske a vernosti, ktoré vedie na cestu nasledovania Ježiša. Pretože to nie je len a iba slovo ľudské, ale pretože je to slovo Božie v ľudskej podobe, je to slovo mocné. Platí o ňom to, čo už hovorí Boh v Starom zákone skrze slovo proroka Izaiáša: „Moje slovo sa ku mne nevráti bez úžitku ... vykoná všetko, k čomu som ho poslal" (porov. Iz 55,11). Nie je to teda len slovo, ktorým by sme sa mohli pýšiť, ako ojedinelým poznaním. Nie je to slovo, ktorým by sme mohli tĺcť svojich blížnych po hlave, aby sme ich usvedčili z ich omylov a zloby. Je to predovšetkým slovo, ktoré nás môže osvecovať, premieňať a tak zachrániť. Slovo večného života, ako vyznal Peter (Jn 6,68). A toto slovo máme, podobne ako Mária, zachovávať: a to nie len ako rešpektovaný zákon, ako vonkajšiu normu, ale po vzore Márie ho máme opatrovať vo svojom srdci (Lk 2,51).
Ďalší dar, ktorý dáva vzkriesený Ježiš, je pokoj. Pokoj, ktorým zahŕňa svojich učeníkov, tých, ktorí mu nerozumeli, ktorí ho opustili v chvíli križovania, ktorí sa zdráhali uveriť tomu, čo hovorili ženy, keď sa stretli s prázdnym hrobom a so vzkrieseným Pánom. Pokoj, ktorý znamená odpustenie i požehnanie. Pokoj, ktorý, ako hovorí evanjelium, svet dať nemôže. Tento pokoj nie je pokoj chvíle, v ktorej nás nikto nevyrušuje. To nie je utíšenie, keď odišla posledná návšteva s tromi rozvadenými deťmi. To je pokoj s Bohom skrze Krista, chvíľa, kedy vieme, že sme Bohom milovaní a že sme u neho v bezpečí. Boží dar, ktorý - práve preto, že je Boží - svet dát skutočne nemôže. Tento pokoj prináša každé stretnutie so vzkrieseným Kristom: v jeho slove, v sviatostiach, v spoločenstve kresťanov, v modlitbe.
A konečne je tu vrcholný dar, ktorý vzkriesený Kristus sľubuje a potom i dáva, a to je Duch Svätý. Ten Duch, ktorý nás uvedie do celej pravdy, ktorého posiela Otec, ktorý kresťanov naučí a pripomenie im všetko to, čo je Ježiš učil. Tento dar Ducha nie je človekom ovplyvniteľný, nemôžeme ho uchopiť tak, ako iné predmety, ale predsa je to dar, ktorý môžeme s vďačnosťou prijať a ktorý v nás môže mocne pôsobiť. Inak totiž budeme bezmocní, i keď budeme mnoho poznať a vedieť. Znovu a znovu totiž uvidíme, akí sme bez tejto Božej výbavy slabí, akí sme slabí voči zlu vo svete, voči moci ľudskej obmedzenosti a hlúposti, voči tomu, čo sa zdá byť nad ľudské sily.
Podívajme sa ale do nášho obyčajného života. Môže sa nám zdať, že tam máme iné starosti a iné problémy, než je to, o čom sme tu uvažovali. Že tam nám dary ako je Božie slovo, Kristov pokoj a Duch Svätý, mnoho nepomôžu. Keby sme videli veci tak, bola by to takmer tragédie. Znamenalo by to, že chceme a dokážeme pôsobiť vo svete len vlastnými silami, že konáme tak, ako by Ježišovo vtelenie nebolo. Lenže ono bolo, a tým sa zmenilo všetko. Ježiš Kristus, Boží Syn, vstúpil do ľudských dejín a my, ktorí sme v neho uverili, by sme nemali vlastne už vôbec nič robiť bez neho, ak nie sme úplne nerozumní. Alebo aspoň nič z toho, na čom nám záleží, čo považujeme za významné. Inak totiž konáme pod svoje možnosti, inak zbytočne zostávame na úrovni tých, ktorí neboli Bohom prijatí za vlastných!
Vráťme sa teda k našim úvodným otázkam. Je kresťanstvo vo svete k niečomu? Sú Ježišove dary vo svete užitočné, pôsobia? Áno, áno a ešte raz áno - ale len tam, kde ich človek prijme a kde s nimi spolupôsobí. Ako kresťania sme k tomu vybráni, vyvolení. Môžeme teda túto šancu len tak minút?