Uvedenie do bohoslužby:
Prežívame majstrovstva sveta v hokeji. Podľa čoho poznajú fanúšikov? Podľa zastav, znakov... Podľa čoho vojaka, policajta...
Podľa čoho poznajú kresťana? O tom nám bude hovoriť Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu. A my tom už vieme!
Pouvažujme spätne nad uplynulým týždňom. Ako sme reprezentovali Cirkev, to, že sme kresťania?
Rozbor textu (podľa p. Ing. Aleš Opatrný)
- čítanie, Sk 14,20b-26
Pavol a Barnabáš spája dve funkcie v jednom poslaní: hlásajú evanjelium a tak získavajú učeníkov, to je v ich primárna úloha; ale tiež sa vracajú tam, kde už raz boli, aby utvrdzovali a povzbudzovali získaných. Teda primárne konajú evanjelizáciu, sekundárne pastoráciu.
Potreba pastorácie vychádza z ľudskej krehkosti, z toho, že sa počíta s odporom voči evanjeliu a voči životu podľa evanjelia. Preto hovoria, že „do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“. Bolo by však scestné domnievať sa, že si máme, či musíme súženia získavať vlastnou aktivitou, akoby Boh v ňom mal nejakú zvláštnu záľubu.
Starší, ktorých Pavol s Barnabášom poustanovovali, nemali zrejme podobnú úlohu, ako oni. Zostávali v obci a evanjelizačné poslanie mali asi len veľmi obmedzené.
Naproti tomu obec Antiochia mala svojou modlitbou a prorockým darom podiel na misijnej ceste a preto im Pavol s Barnabášom o ceste referujú. Pavol i Barnabáš môžu vidieť, že Boh s nimi pracuje a tiež o tom vydávajú svedectvo
- čítanie, Zj 21,1-5a
Verš 1. - nebo a zem znamenalo vo vyjadrení tej doby proste všetok svet viditeľný i neviditeľný - je teda prisľúbená premena všetkého.
V 2. - to nové prichádza od Boha, preto v ňom nemôže byť ani stopa zla či nedokonalosti. Jeruzalem je „mesto veľkého kráľa", teda niečo, čo je úplne Božie. Motív nevesty okrášlenej pre ženícha potom pripomína cirkev z listu Efezanom (Ef 5,25-27).
V 3. - trvalá budúcnosť pre človeka tu nesie výrazné rysy zmluvy starozákonného ľudu, však v dokonalom naplnení: je to ľud (nie len jednotlivec) a tento ľud prebýva s Bohom a Boh s ním - nie je mu teda vzdialený.
V 4. - neprítomnosť hriechu, zla, zapríčiňuje neprítomnosť jeho následkov (bolesti, zármutku, smrti). Nie je to však vysnený ideálny svet, je to vykúpený svet - Boh sám stiera slzy.
V 5. - svet stvoril Boh a svet bol stvorený dobrý. Preto vykúpenie znamená obnovení tohoto sveta, nie jeho popretie.
3. Evanjelium, Ján 13,31-33a. 34-35
Na rozdiel od najrozmanitejšieho neskoršieho spracovania, najmä výtvarným umením, nepodáva Jánovo evanjelium záver Ježišovho života ako tragédiu, ale ako oslávenie - oslavu Otca i oslavu Syna.
V našom úryvku je to povedané dokonca hneď nato, ako začína Judášova zrada. Oslava Božia podľa Ježišovho štýlu je naozaj inou oslavou, než akákoľvek ľudská (vonkajšia) sláva. Je to oslava cestou činnej lásky: Ježiš sa odovzdáva vo svojej smrti do Otcových rúk (Lk, 23,46) a Otec ho nenecháva v područí smrti (Sk 2,24).
Ježišovo „nové prikázanie" je vlastne prikázanie pokračovať v jeho štýle života a v jeho činnosti („ako som ja miloval vás"). Je to teda ideál veľmi náročný a nedá sa ho naplňovať, ak nedá človek do toho naozaj seba samého. Rozpoznávacie znamenie je jednoduché a náročné. Avšak ten, kto poznal Kristovu lásku na vlastnej koži, kto z nej žije, chápe, prečo Ježiš dáva toto prikázanie. Ten má tiež lepšiu možnosť, než ktokoľvek iný, plniť ho.
K úvahe
Nie je nič ľahšie (a neužitočnejšie), než hovoriť o tom, ako sa máme milovať. Ježiš sám najprv privádzal ľudí k zážitku Božej lásky („synu, odpúšťajú sa ti hriechy!", „Zachej, poď rýchle dole"... atď.). Sám dal svoj život v obeť, než aby len hovoril o tom, že je treba sa navzájom milovať.
Nakoniec sa nedá zabudnúť na to, že schopnosť mať lásku k druhým je podmienená určitým osobnostným vyzretím človeka, nie je to len niečo, čo sa podľa opakovaných výzev môžu ľudia nacvičiť. A toto vyzretie tiež rastie z osobného poznávania Božej lásky k nám. Láska podľa evanjelia nie je nevedomá a slepá. Súvisí iste i s poznaním. Viac-menej láska v Ježišovom štýle nestojí na deklarovanej pravde, ale na pravdivom postoji: Ježiš je rozhodnutý stáť a byť tu pre svojich blížnych a to i za cenu smrti. A je rozhodnutý milovať i vtedy, keď jeho láska nie je ani chápaná, ani opätovaná.
Plná láska vyžaduje plné odhodlanie k chudobe - a znášanie chudoby. A to nielen materiálnej. Inak sa môže stáť frázou, zásterkou alebo dobre maskovaným násilím a manipuláciu s človekom.
Myšlienky k príhovoru, Ján 13, 31-33a. 34-35
Ako dobre vieme, máme sa navzájom milovať! Sotva je treba aby nám to niekto hovoril. Vieme však i ďalšiu vec: aké je to ťažkej, milovať blížneho. Milovať tých, kto sú iní, úplne iní než my, iní, než by mali byť, iní, než akých by sme ich chceli mať. Naozaj, keby boli všetci podľa našich predstav, nerobilo by nám asi ťažkosť milovať ich. Lenže toto nikdy nebude!
V našom dnešnom úryvku z evanjelia je ale kontrast, ktorý by sme nemali prehliadnuť. Judáš vyšiel von z večeradla, aby Ježiša zradil, a Ježiš práve v následnej chvíli hovorí o nutnosti našej vzájomnej lásky. Nie preto, aby pokarhal Judáša, ale preto, aby ukázal, ako jedine sa ho dá nasledovať. A sám ukazuje na svojom správaní, ako to vlastne myslí. Sám ide vo svojej láske až do krajnosti: v službe otroka nielen myje nohy, ale umiera ako trpiaci a verný Boží služobník za hriechy všetkých.
Evanjelium však nehovorí len o nejakých ideálnych situáciách a vzťahoch. Je blízko života, stojí v ňom oboma nohami. Pretože práve milovanie „veľkých i úplne maličkých Judášov" je náš najväčší problém. Teda tých ľudí vôbec a kresťanov zvlášť, s ktorými nemôžeme súhlasiť. Tých, o ktorých sme dokonca presvedčení, že hoci sa ku Kristovi hlásia, kazia jeho dielo. Tých, ktorí idú len za svojimi záujmami... A predsa: „milujte sa navzájom ... ako som ja miloval vás". Práve z tohoto posledného slova už nie je úniku. Milovať sa tak, ako Ježiš miloval nás? Milovať teda i za cenu straty života, milovať až na kríž? Nie je to príliš? Je! Na ľudskej pomery to je príliš, podľa nás ľudí je niečo také prehnané a najskôr i zbytočné. To po nás predsa nikto nemôže chcieť, povieme si. Áno, nikto po nás nechce a chcieť nemôže, aby sme svojvoľne ničili sami seba, aby sme si sami o svojej vôli vyberali cestu, ktorá vedie k nášmu zničeniu. Boh chce niečo úplne iné. Chce od nás, aby sme pristúpili na to, že sa budeme pokúšať o plnú, ideálnu lásku, o lásku na Božej úrovni uprostred sveta, ktorý zďaleka ideálny nie je. Inými slovami: chce po nás, aby sme neodpovedali na zničujúcu moc zla tiež ničením, agresiu, zlobou, ale naopak. Aby sme odpovedali niečím, čo tvorí nové veci a nové príležitosti. Teda, aby sme odpovedali tvorčou láskou, ktorá vychádza z Boha. Nie sú to príliš nadnesené slova? Neunikáme tu z reality života do krásnej, ale len a len ideálnej predstavy? Asi nie. Veď je pravdou tiež to, čo píše svätý Pavol v liste Rimanom: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha svätého, ktorý nám bol daný" (Rím 5,5). Tato láska nie je našim výtvorom, je to Boží dar, a to dokonca žijúci. Láska, vychádzajúca z Ducha Božieho, ktorý nám bol darovaný, ktorý Krista vzkriesil z mŕtvych a ktorý nás vzkriesi z mŕtvych (porov. Rím 8,11).
Nie sme ale už v našich úvahách príliš vysoko nad zemou? Neuzemní nás najbližšie stretnutie s našim neznesiteľne uvraveným susedom, ktorého nemôžeme vystáť? Nezrútia sa naše vysoké myšlienky pri prvom stretnutí s niekým, kto nás ohovoril? Iste, môže sa to stáť. Môže, ale nemusí. Ide totiž o jednu čisto praktickú vec. Ak sa budeme, ako väčšina ľudí, bedlivo dívať na našich blížnych, hodnotiť ich, akí sú - a podľa toho zisťovať - či ich môžeme alebo nemôžeme mať radi. Alebo ak sa budeme dívať sami na seba - nie preto, aby sme obdivovali svoju dokonalosť, ale aby sme objavili Božiu lásku, vyliatu skrze Ducha svätého v našom vnútri. Ak sa budeme dívať na tu záplavu bohatstva, ktorú Boh - bez našich zásluh a často i navzdory našej nechápavosti a našej krehkosti - dáva do nášho vnútra. Pokiaľ to urobíme, zistíme, že svet naozaj nie je a nebude ideálny, ale že niečo ideálneho je v nás samotných: totiž Duch svätý, ktorý v nás prebýva ako v chráme. Potom sa nám nebude zdať Ježišova požiadavka „milujte sa navzájom" už tak nadľudsky veľká a nedosiahnuteľná. Zistíme, že môžeme viac, než si myslíme, než od sebe očakávame. A to nie preto, že by sme boli tak skvele výkonní, ale preto, že Boh je verný. Že Boh, ktorý raz povedal, že vyleje svojho Ducha na všetkých ľudí (porov. Jl 3,1-5) to tiež robí (porov Sk 2,1-13). A to stále, znovu a znovu, na všetkých, ktorí Kristovi uveria, obrátia sa, dajú sa pokrstiť a ako dar príjmu Ducha svätého (porov. Sk 2,38).