Uvedenie do bohoslužby:
Veľkonočný čas pripomína nádhernú situáciu po Ježišovom zmŕtvychvstaní, keď sa zjavuje ustráchaným apoštolom. Nepripomína im v tej chvíli ich zradu, ale osloví ich čo najkrajšie: „Pokoj vám“ (Jn 20, 19). Po slovách upokojenia nasledujú slová ustanovenia jednej z najľudskejších misií v apoštolskej službe: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte budú zadržané“ (Jn 20, 22-23). Celými pastoračnými dejinami Cirkvi sa vinie táto nádherná misia – rozhrešovať pri spovedi, ako nepretržitý prúd Božieho milosrdenstva.
Aké veľké je Božie milosrdenstvo v tejto ponuke a aká škoda by bola ak by sme ju naplno nevyužili?! Celá ponuka odpúšťania je predsa draho vykúpená Ježišovou krvou na kríži. Platí to vo vzťahu k Bohu i k druhému človekovi.
Pripomíname si viac ako inokedy, že Ježiš premohol hriech a tým aj smrť. Zbavme sa preto hriechu, aby sme prežívali veľkonočnú radosť.
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Sk 10,34a.37-43
Ježiš je sudcom, skrze ktorého sa dá dôjsť k odpusteniu hriechov a to každému, kto v neho verí! To je dosť neuveriteľné. A ďalej: tí váhaví a nechápajúci apoštolovia, ktorí - až na Jána - nakoniec utiekli spod kríža, sú určení za svedkov, a to nielen Ježišovho pozemského pôsobenia, ale i jeho vzkriesenia. Boh naozaj myslí inak než človek.
- čítanie, Kol 3,1-4
Byť s Kristom vzkriesený nie je hypotéza, ani to nie je nejaký budúci cieľ, ale podľa svätého Pavla je to základný modus bytia kresťanov. Ak je tomu tak, potom nie je myslenie na to, čo pochádza z hora, únikom, ale proste „správnym myslením", ktoré odpovedá realite.
Evanjelium, Jn 20,1-9
Kresťanská zvesť odpovedá na základné otázky človeka. Ale jej obsah nie je samozrejmý. Ak vidí človek prázdny hrob, myslí si, že Ježišovo telo ukradli - a ono je to inak. Ak číta človek Starý zákon, nemusí mu rozumieť tak, aby z neho hneď vyčítal zvesť o vzkriesení. Boh je skutočne Bohom prekvapujúcim. Vstupuje do sveta nám poznaného s odpoveďami, ktoré nepoznáme, ktoré sú pre nás prekvapujúce.
Myšlienky k príhovoru
Aké je to skvelé, keď niečo v živote dobre dopadne. Aké je to skvelé, keď nejaké zlo skončí. Aké je to povznášajúce, keď niekde zvíťazí dobro. Áno, sú tu ľudia, ktorí pamätajú, keď padol Hitler. Keď skončila druhá svetová vojna. Všetci pamätáme koniec vlády jednej strany. Začiatok slobody. Koniec mnohých oficiálne šírených lží. A tiež iste pamätáme nejaké obrátenia. Možno aj nejaké svoje obrátenia. Radikálnu zmenu v živote. Rozlúčenie sa s určitým hriechom alebo s nejakou dlhodobou zlobou v živote. Áno, toto pamätáme, a sú to krásne veci. Ale pamätáme, bohužiaľ, tiež to, čo spravidla nasleduje – zasa zlo.
Tak je to v spoločenskom živote. Napríklad po druhej svetovej vojne prišlo zanedlho zatýkanie, procesy päťdesiatych rokov, strach z tajnej polície... Po októbrovej revolúcii prišli mnohé boje o moc, nepoctivé cesty k peniazom, sklamanie z tých i oných, ktorí tak krásne hovorili.
Podobne je to aj v našom osobnom živote - o tom by sme radšej nehovorili. Koľko chyb sme dokázali opakovať! Koľko hriechov, ktorých sme sa naozaj zbavili, sme nahradili hriechy inými! Áno, nech je čokoľvek akokoľvek nádejné, vždy sa ukáže, že raj nenastal, neprišiel, že dobro je zase v niečom vystriedané zlom. Mnohí potom majú veľmi blízko ku skleslosti, ku skepse, k strate všetkých nádeji.
Ako je to so vzkriesením? Podobá sa tomu, o čom sme uvažovali pred chvíľou? Našťastie je treba povedať: nie, nie a ešte raz nie. Vzkriesenia je skutočne posledné slovo, po ktorom neprichádza už žiadne slovo zlé. Vzkriesenia je posledná skutočnosť, vzkriesenia je život, láska v plnosti, ktorá nemôže byť ani za niečo vymenená, ani niečím nahradená, ani zrušená. Vzkriesenia je vecou definitívnou, ktorá je postavená do neistého, nespoľahlivého, kymácajúceho sa sveta. To je úžasná vec. Naozaj pevný a nevyvrátený bod. Začiatok večnej budúcnosti. Dielo Božie uprostred ľudí a pre človeka. víťazstvo, po ktorom nemôže nasledovať porážka. Zničenie zla, pri ktorom nie je človek zničený, ale oslobodený. Nebeská skutočnosť, ktorú môžeme a máme zažívať tu na zemi. Život, ktorý je skrytý v Bohu, takže je v bezpečí a zároveň život, ktorý sa ukázal v Kristu a ktorý sa ukazuje na kresťanoch. Dokonalý Boží dar.
Môžeme mať teda srdce inde? Môžeme mať svoju istotu na inom mieste, než u darcu tak skvelého daru, než u zdroje tak čistého, než u Boha živého a pravého? Hľadať nevyvrátiteľnú istotu v sebe samom, v ľuďoch, v pokroku, v budúcnosti a podobných veciach - to je všetko pošetilosť. Nehľadať ale istotu v Kristovom vzkriesenia, v živote vzkrieseného, ktorý nám bol daný, nehľadať takto svoju istotu u Boha, to je potom číre bláznovstvo. Prečo by sme sa ho však dopúšťali, keď je nám v Písme i v živote cirkvi zvesť o vzkriesenom Pánovi tak skvele dosvedčená?
Pastiersky list na veľkonočnú nedeľu
Milovaní bratia a sestry,
prihováram sa vám slovami, ktoré vyjadrujú najkrajšie veľkonočné prianie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“ Všetci si dnes, tak ako každý rok, navzájom želáme radostné sviatky. Aby boli ozaj radostné, na to nám nestačí len pozdrav, či „sms“ správa. Radosť sama z nich nepríde, aj keď sú nám zvlášť milé priania od všetkých, ktorí na nás myslia a sú blízki nášmu srdcu.
Na začiatku pôstu som vás pozýval k hľadaniu cesty obnovy života a vzťahov v našich rodinách, farnostiach, spoločenstvách, v celej našej diecéze. Som vám vďačný, lebo mnohí ste sa už zapojili aj do prvého kroku, do spoločnej reflexie a aj takto ste vyjadrili túžbu hľadať túto cestu obnovy a kráčať po nej.
Nastúpiť na cestu obnovy počas pôstu znamenalo dať šancu modlitbe osobnej i rodinnej, aby Boh mohol konať v našich životoch. Obnovou sa otvára priestor na múdre prebudovanie toho, čo nefungovalo i na prehĺbenie radosti z dávania, ktorá drieme v každom z nás. Cesta obnovy je tiež šanca k zapojeniu sa do služieb v spoločenstvách a k budovaniu hlbších vzťahov, ktoré sú vždy zdrojom skutočnej radosti.
Ďakujem vám za vašu túžbu a ochotu kráčať po tejto ceste viery! Takto lepšie chápeme, že radosť sa rodí v našom srdci a je Božím darom pre nás. Čím viac vstupuje do nášho života evanjelium, tým hodnotnejšie žijeme, lebo „euangelion“ je skutočne radostné posolstvo. Radosť pri zvestovaní Zachariášovi a Alžbete, radosť pri narodení Jána Krstiteľa, zvestovanie veľkej radosti pri Ježišovom narodení i dnešná radostná zvesť o jeho zmŕtvychvstaní.
Pri radostných okamihoch na svadbe v Káne, pri zázračnom nasýtení na púšti, pri uzdraveniach chorých, pri vzkriesení Lazára nešlo iba o dobré víno v Káne, ani o ľahko získaný chlieb, ani iba o uzdravenie tela, všade išlo o blízkosť Božiu. My potrebujeme Boha. Ak máme pocit Božej blízkosti, už necítime hlad ani smäd tak, ako predtým. Človek bez Boha je schopný pobiť sa o skyvu chleba. Keď zažije Božiu blízkosť, je zrazu ochotný podeliť sa aj s tým posledným čo má, dokonca i so sebou samým, lebo Boh napĺňa jeho vnútro. A práve pocit Božej blízkosti, dotyku Boha, robí človeka vnútorne radostným. Už nemá záujem len o seba, chce sa podeliť s druhými so všetkým, čo dostal. To je aj pravá veľkonočná radosť, vyjadrená pozdravom: „Kristus vstal z mŕtvych, radujme sa“.
Keď Mária Magdaléna pribehla k Petrovi a Jánovi s poplašnou správou: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20, 2), bežali aj oni ku hrobu – našli plachty a šatku, ale už nie Ježišovo telo. A predsa Ján píše, že videl a uveril. Čo videl? Len znaky a symboly – prázdny hrob, plachtu a šatku. A uveril. Láska vidí srdcom, je začiatkom viery, ktorá dáva život.
Zmŕtvychvstalý Ježiš povedal Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Uveriť, znamená získavať krásu života; veriť, že je krásne žiť, pracovať, premýšľať, tvoriť, mať priateľov, dávať život, byť kňazom, rehoľnicou. Prečo? Pretože toto všetko má veľký zmysel, tento zmysel je dobrý, začína tu na zemi a vyústi do večnosti. Veriť je sviatok, veriť je odvaha byť šťastný.
My tiež vidíme len znaky, vonkajšie symboly, aby sme mohli veriť a aby sme sa mohli napĺňať láskou a vedeli sa spoločne radovať. Všetci sme prijali Ježišovo pozvanie a prišli sme k nemu na svätú omšu. Tu sa spoločne stretávame, povzbudzujeme vo viere a s pokorou prijímame Ježišovo telo a krv ako duchovný pokrm na cestu života, viery a lásky. Je to veľký prejav viery v dnešnom svete.
Keď pobežíme k Ježišovi, vždy ho nájdeme. I keby nás občas niečo vystrašilo, alebo sklamalo. Ježiš vstal z mŕtvych, žije a stále je s nami. Bez tejto pravdy by bol náš život nezmyselne prázdny. My sa však radujeme, lebo Ježiš je tu medzi nami živý. Je blízky, a každému z nás posiela pozdrav, ktorý znie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“
Ako to môžeme prežívať nielen dnes, ale vo všetkých nasledujúcich dňoch? V tichu žasnúť nad prázdnym hrobom a nad stretnutiami so Zmŕtvychvstalým. Svätá Terézia z Kalkaty svojim spolusestrám vysvetľovala: „Ovocím mlčanlivosti je modlitba, ovocím modlitby je viera, ovocím viery je láska, ovocím lásky je služba, ovocím služby je pokoj a radosť.“
Tu je cesta, na ktorej môžeme aj my všetkým prinášať živého Krista, jeho lásku a pokoj cez blízkosť a prejavy láskavej pozornosti.
Aj ja vám zo srdca a s láskou želám požehnané a radostné Aleluja a žehnám Vás i Vašich drahých v mene Otca + i Syna + i Ducha Svätého.
Váš biskup + Tomáš.