Uvedenie do obradov:
Veľký piatok je ako deň Kristovej smrti odjakživa dňom smútku a pôstu. Už v najstaršej dobe sa totiž Ježišove slová o tom, že učeníci sa budú postiť, keď im bude ženích vzatý, sťahovali práve na deň Veľkého piatku. Najstaršie svedectvá o tom siahajú až do druhého storočia.
Liturgia tohto dňa sa koná popoludní, zvyčajne okolo 15. hodiny a má tri časti: Bohoslužbu slova, uctievanie Kríža a Sväté prijímanie.
Na začiatku si kňaz a jeho asistencia ľahnú pred oltárom na zem dolu tvárou (tzv. prostrácia; z lat. prostratio) a zotrvajú chvíľu v tichej modlitbe. Tento úkon bol prevzatý z ceremoniálu byzantského cisárskeho dvora, ale stretávame ho už v Starom zákone. Potom nasleduje bohoslužba slova.
Po kázni nasledujú tzv. „Veľké prosby“, ktoré nahrádzajú Modlitby veriacich. Ony sú pôvodnou starokresťanskou formou modlitieb, ktoré časom zanikli a zaviedol ich opäť až Druhý vatikánsky koncil. Prednáša ich sám kňaz dodržujúc pôvodnú štruktúru prosieb: za Cirkev, za predstaviteľov štátov, za tých, ktorých trápia rôzne ťažkosti, za všetkých ľudí a za spásu celého sveta.
Nasleduje uctievanie kríža: zahalený kríž sa v sprievode prinesie k oltáru, kňaz ho postupne na trikrát odhaľuje a spieva, vždy o tón vyššie, „Hľa, drevo kríža…“, pričom si veriaci zakaždým kľaknú na tichú modlitbu. Kríž sa potom vystaví k verejnej poklone až do obradov Veľkonočnej vigílie, kde ho jednotlivo môžu uctiť všetci pokľaknutím, pobozkaním alebo iným vhodným znamením.
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Iz 52,13 - 53,12
Vina nie je v Starom zákone brána na ľahkú váhu. Niekto ju nesie, je na niekoho uvalená zástupným spôsobom, ale nedá sa ju len tak prejsť. Súčasne ale nie je videná ako niečo, čo fatálne, trvale pôsobí, s čím nejde nijako a nič robiť . Trpiaci Boží služobník nie je príťažlivým hrdinom, ale je nanajvýš užitočným, tým, ktorý slúži v najvyššom slova zmysle. Predobraz Ježiša.
- čítanie, Žid 4,14-16. 5,7-9
Ježiš - trpiaci za nás, ale tiež Ježiš - nám blízky. Ten, ktorý dokonale naplnil poslušnosť, totiž ten ktorý naozaj realizoval to všetko dobré, čo Otec od neho očakával a chcel. Ten, ktorý lásku k ľuďom nevylúčil ani vo chvíli, keď bol svojim národom v jeho najdôležitejších predstaviteľoch odmietnutý.
Pašie, Jn 18,1-19,42
V Jánových pašiach nie je zdôraznené - na rozdiel od piesní a krížových ciest - ako mnoho Ježiš trpel; zdôraznené je, kto Ježiš je. Je to kráľ. Král podľa Božej predstavy, nie podľa ľudského očakávania.
Myšlienky k príhovoru
Ako ľahko sa človek môže pohoršovať nad tým, koľko je v svete zla, ako ľahko sa človek môže cítiť byť povznesený, pretože on predsa tak zlý nie je! Proti vrahom, mafiánom, teroristom sme naozaj všetci najskôr len baránky ... Ale Písmo nehovorí o veľkých a malých hriešnikoch, keď hovorí o utrpení nevinného Božieho služobníka. Písmo hovorí: Boh na neho uvalil vinu nás všetkých. Všetci sme vinní, každý iste po svojom, ale všetci sme sa od Boha svojimi vinami oddialili, odvrátili, primkli sa tu viacej či menej ku smrti. A tato smrť, ktorá je mzdou hriechu, ktorá ničí všetku nádej, padla na Ježiša miesto na nás. A tato smrť, ktorá ničí všetky nadeje, padla na toho, ktorý v sebe niesol Boží život - a tak nemohla nádej zničiť. Ježiš je premožiteľ smrti, Ježiš je premožiteľ hriechu. Je tým, kto nás môže oslobodiť od večnej smrti - pokiaľ sa mu zveríme. Pokiaľ nemáme dojem, že jeho smrť je buď zbytočná, alebo potrebná len pre druhých. Pokiaľ viem, že umrel za mňa - a že to bolo nanajvýš potrebné.
Plačeme nad bolesťami križovaného Ježiša, potom si dajme pozor na to, aby sme nezabudli plakať nad nami samotnými. My sme omnoho väčší úbožiaci, pretože my sami smerujeme svojimi hriechmi ku smrti. Nebyť Ježišova činu lásky, nie je nám pomoci. Nikomu z nás. Pretože dôsledok hriechov - smrť - by mohol padnúť len a len na nás samotných. A tak slávme dnešný deň naozaj ako vážnu, tichú, ale naozaj veľkú slávnosť. Smrť bola zničená. Život je nám otvorený, a to naveky.
Zlo zničilo Ježišov pozemský život, ale nezničilo ani jeho lásku k nám, ani lásku medzi Ježišom a Otcom - a tak teda nezničilo našu večnú budúcnosť. Ten, ktorý podľa ľudskej mienky všetko prehral, triumfoval. Nielen vtedy, ale i ďalej v dejinách. On, Ježiš ukrižovaný, má budúcnosť. Na rozdiel od všetkých tých, ktorí jeho meno chceli vymazať z dejín ľudstva.