Uvedenie do bohoslužby:
Tak ako týždeň vrcholí slávením nedele, tak liturgický rok vrcholí v posvätnom Veľkonočnom trojdní umučenia a zmŕtvychvstania Pána, do ktorého práve vstupujeme. Je to najposvätnejšia časť liturgického roka.
V dnešnej liturgii sú hlavnými témami dnešného večera a noci sú:
- príkaz lásky ktorý Ježiš naznačil umývaním nôh učeníkom,
- ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri,
- Ježišova modlitba na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade a napokon jeho zajatie.
Každá svätá omša je preto skutočným sprítomnením Kristovej vykupiteľskej smrti. Aj tento kostol je teraz pre nás miestom Pánovej večere, kde sa schádzame ako jeho učeníci. Preto máme vyzdobený oltár. Ježiš nám zo svojho obetného stola podáva najväčší dar – svoje telo a krv – ako prameň nového života.
Keď oslavujeme ustanovenie Oltárnej sviatosti, naša radosť je taká veľká, že na chvíľu zabúdame na smútok, ktorý prevláda v týchto dňoch. Spievame slávnostné Glória – Sláva Bohu - za zvuku organa a za hlaholu zvonov.
Radosť z nesmierneho Pánovho daru vzápätí vystrieda hlboký smútok z Judášovej zrady i smútok z našich vlastných hriechov, krívd a zrád, za ktoré Ježiš podstúpi smrť na kríži. Preto umĺkne jasavý hlas zvonov i zvoncov, utíchne vznešený zvuk organa a až do Veľkonočnej vigílie ich nahradia tupé drevené údery klepáčov.
Rozbor textu (P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Ex 12,1-8.11-14
Takto Židia chápali slávenie: každý rok robili to isté, teda opakovali (a opakujú ju) priebeh paschálnej večere a každý rok môžu znovu prežívať, že Hospodin vyslobodzuje. Nielen ich predkov vtedy, ale i je teraz. A ako kresťania, teda príslušníci nového Izraela - vzťahujeme toto oslobodení právom tiež na seba.
- čítanie, 1 Kor 11,23-26
Toto robí cirkev od Pavlovej doby stále: odovzdáva a vyučuje to, čo od Pána prijala. nech už má slávenie eucharistie akúkoľvek tvárnosť - viac barokovú alebo viac civilnú, slávnostnú alebo obyčajnú, bielu, čiernu alebo žltú, stále ide o to, aby sme sa ako Pavol držali toho, „čo sme od Pána prijali". A Pán zrejme odovzdal opakovanie poslednej večere ako konštitutívny prvok cirkvi: tí, ktorí „zotrvávali na lámaní chleba" po spôsobe apoštolov patria do zboru učeníkov, tvoria Kristovo tajomné telo. Nesieme teda dejinami nesmierne bohatstvo, ktoré nijako nechceme stratiť a ktoré nemôžeme vymeniť za niečo iného.
Evanjelium, Jn 13,1-15
Verš 1 - Ján vidí dôsledne Ježišovo utrpenie ako počiatok vstupu k Otcovi. „Láska do krajnosti" spočívala v umývaní nôh? To by nebolo presné. Spočívala v tom, že Ježiš sa znížil ku službe otroka, a to nie len v tejto chvíli (porov. 2. čítanie!)
V 3 - spojenie toho, že Ježiš je tým, „komu dal otec všetko do rúk" a že je súčasne tým, ktorí robí službu otroka je fantastické. Je to kľuč k porozumeniu Ježiša.
V 7 – ak nechápeme, nie je to až tak divné. Nie sú to samozrejmé veci. A práve Peter bol človek veľmi priamočiary, ktorý chcel mať často až príliš všetko jasné.
V 14 - umývať nohy znamená robiť službu otroka. To tiež znamená byť napríklad bez práv (voči tým, ktorým myje nohy). To nie je len tak!
K úvahe
Urobiť niekomu službu, napríklad i namáhavú, nie je to najťažšie. Ale spojiť v sebe vedomie, že sme Bohom prijatí za vlastných (čo je základ veľkej dôstojnosti kresťana) s ochotou, stáť sa napríklad voči blížnym i bezprávnym (teda byť v pozícii otroka), to je silná vec. Je to podobná „nereálnosť" a „nepraktičnosť" pre bežný život, akou sa ukazuje Ježišovo horské kázanie. Nie je to však ľahký recept pre kohokoľvek, ale je to pre učeníkov! A predsa to nie je všetko zas tak nemožné a neslýchané: ak máme niekoho naozaj radi, konáme podobne. Ježiš však nechce, aby sme takto konali len voči tým, ktorí nám sú nadovšetko sympatickí. A to je ťažké.
Myšlienky k príhovoru
Služba, slúžiť, to sú slova, ktorá vyzerajú veľmi dobre. A urobiť niekomu občas službu otroka, to môže dokonca človeka naplniť hrdosťou: hrdosťou nad tým, ako sa nevyvyšoval, ako sa dokázal ponížiť, ako dokázal prekonať sám seba. Iste to nie je radosť neoprávnená.
Ale služba, ktorú robí Ježiš apoštolom pri poslednej večeri, je symbolom, je poukazom na to, čo znamená celý Ježišov život. A posledná večera, keď sa dáva Ježiš svojim učeníkom úplne a keď sa dáva cirkvi na všetkých časy a bez výhrad, je dovŕšením celého Ježišovho životného činu. Ježiš žil preto a žil tak, aby sme mohli my žiť z neho. Nepreukázal nám len raz alebo niekoľkokrát nejakú službu či službičku: dáva sa nám úplne a dáva sa nám stále. Znovu a znovu je nám ochotný odpúšťať, znovu a znovu je nám ochotný dávať svoj život, znovu a znovu nám dáva svoju lásku ako zdroj nášho života. Cítime to? Vieme o tom? Je to pre nás skutočnosť? To nezáleží na tom, ako šťastne prežívame sväté prijímanie alebo aké povznášajúce pocity máme pri modlitbe. Záleží na tom, ako plne žijeme v cirkvi. Ako je pre nás Ježiš skutočný ako v našich bratoch, tak v našom živote. Ako veľmi žijeme z jeho darov, ktoré dostávame sami alebo ktoré dostávajú naši blížni. Skrátka - záleží na tom, ako je on prítomný v našom živote.
On s nami chce byť. Chce s nami stolovať, chce s nami chodiť po cestách našich všedných dní, chce byť uprostred nás vždy, keď sa stretneme, žil a žije pre nás. Bez výhrad, verne trvale. ako nikto iný.