Uvedenie do bohoslužby:
Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Krista so zvesťou o jeho umučení. V slávení a v katechéze tohto dňa sa vyzdvihuje súvislosť medzi týmito oboma pohľadmi na veľkonočné tajomstvo.
Spomienka na Pánov vstup do Jeruzalema sa odpradávna koná slávnostnou procesiou, ktorou veriaci slávia túto udalosť, pričom napodobňujú zvolania a gestá hebrejských detí, ktoré vyšli Pánovi v ústrety a nadšene volali: „Hosanna”.
Veriaci sa zúčastnia na procesii tak, že nesú palmové ratolesti alebo ratolesti iných stromov. Kňaz a posluhujúci kráčajú pred ľudom a tiež nesú ratolesti.
Požehnanie ratolestí sa koná na to, aby sa niesli v procesii. Ratolesti uchovávané doma pripomínajú veriacim Kristovo víťazstvo, ktoré slávili procesiou.
Na slávenie spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema Rímsky misál okrem slávnostnej procesie uvádza ešte dva iné spôsoby, a to nie preto, aby sa vyhovelo pohodliu, ale s ohľadom na prekážky, ktoré azda procesiu znemožňujú.
Druhým spôsobom spomienky je slávnostný vstup, keď sa nemôže konať procesia mimo kostola. Ako tretí sa uvádza jednoduchý vstup: použije sa pri všetkých omšiach tejto nedele, v ktorých sa nekoná slávnostný vstup.
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
Sprievod: Lk 19,28-40
Až pri vstupe do Jeruzalema pred utrpením Ježiš pripúšťa, aby bol oslavovaný ako kráľ; veľmi skoro sa ukáže, ako jeho kraľovanie vyzerá. Nepodobá sa tomu, čo si predstavovali jeho súčasníci. Tento kráľ sa nepodobá rímskym vladárom, je potomkom Davidovým, je to kráľ mesiášsky. Je možné mu rozumieť len vo svetle starozákonných textov.
- čítanie, Iz 50,4-7
Postava Pánovho učeníka predstavená Izaiášom je chápaná od ranných dôb cirkvi ako predobraz Ježiša. I on hovorí to, čo mu určil Otec, modlí sa, ide mu o Otcovu vôľu. Poučuje znaveného utešujúcim slovom a súčasne dáva svoj život v obetu.
Tento služobník je však tiež prototypom každého Ježišova nasledovníka. Ako Ježiš tak jeho nasledovník potom vie, že od ľudí bude potupený, ale od Boha nebude opustený, že teda doslova „nebude zahanbený" pred Bohom a preto ani vlastne pred ľuďmi.
- čítanie, Flp 2,6-11
Tento hymnus o Kristovi prevzal Pavol zrejme z nejakého už existujúceho prameňa. Vyjadruje podivuhodný paradox Ježišovej osoby: jeho božskú veľkosť i jeho ľudskú bezmocnosť. Inými slovami: Mesiáš, ktorý trpel. Boží Syn, ktorý sa nechal bezmocne odsúdiť a ukrižovať. Alebo ešte inak: jeden z nás, ktorý ale na rozdiel od nás úplne a bez zbytku patril Otcovi, kto má v ňom svoj počiatok. Je to všetko skutočnosť k meditovaniu, nie k ľahkému vysvetleniu.
Pašie, Lk 22,14 - 23,56
Nie je možné tu podávať nejaký stručný výťah z rozboru pašií. Je tu ale možné dať určitý „návod k použitiu": je dobré pašie si znovu a znovu premietať na obrazy nášho života, tohoto sveta i vlastného vnútra. Podľa slov svätého pápeža Jana Pavla II. Ježiš Kristus je kľúčom k tomu, aby človek porozumel sám sebe. S tým však, že utrpenie Ježišovo nepodáva vysvetlenie pohoršujúceho faktu, že človek trpí a že trpí i spravodlivý. Ježišovo utrpenie nie je vysvetlením, je odpoveďou, ktorá ukazuje ďalšiu cestu.
Myšlienky k príhovoru
Nielen dnešná doba miluje idoly, hrdinov, či už románových, alebo športových, či vojenských. Bolo tomu tak i predtým - dejiny ľudských kultúr sú plné rozprávania o bájnych hrdinoch, niekedy veľmi morálnych, ale aj menej skvelých. Nakoniec i ľudová zbožnosť dokáže vymaľovať miestneho svätca vo farbách krikľavých, ako muža (ženu) bez bázne a hany, ako niekoho, kto všetkých ostatných, ľudovo rečeno, strčí do kapsy.
Kam máme ale zaradiť Ježiša, slávne vchádzajúceho do Jeruzalema a skoro na to umierajúceho na kríži? Je to hrdina? Je to protiklad hrdinu? Alebo je to niekto mimo čas, priestor, dejín, legendárna postava, nepodobná komukoľvek inému? Nič z toho nie je zrejme správne. Tá najsprávnejšia odpoveď je nakoniec daná tým, čo sme počuli v druhom čítaní: je to jeden z nás, ten, kto prežíva plný ľudský osud včítane neúspechu, zrady, nespravodlivého súdu a smrti. Jeden z nás, ktorý sa ale líši a to nielen tým, že je bez hriechu. Ježiš sa od nás líši tým, že ide v láske k Bohu, v zjednotení s Bohom i v láske k ľuďom až do najťažších dôsledkov. Je naozaj Boží, je Synom Božím. Je naozaj verný svojmu poslaniu - až na smrť. A toto všetko je len nutnou predohrou k vyvrcholeniu, a tým jeho vzkrieseniu. Ježiš ide pred nami, Ježiš trpí ľudským utrpením, Ježiš je ale novým počiatkom. Všetci, kto sa k nemu plne a naveky pripájajú, majú podiel na tom, že on prekonal moc hriechu. Sú od hriechov oslobodzovaní, je im odpustené. Všetci, ktorí sa k nemu pripájajú, majú účasť na Božom živote: sú Božími deťmi. A všetci, ktorí sa k nemu pripájajú, majú účasť na jeho plnom ľudstve: zažívajú bolesť, utrpenie a smrť, ale to všetko v spojení s Otcom.
Vsadiť na bájnych hrdinov je nebezpečné - uverili by sme v preludy. Vsadiť na to, že sa vyhneme všetkému utrpeniu, je pošetilosť - rovnako by sa nám to nepodarilo. Pripojiť sa k Ježišovi odmietanému, ukrižovanému a vzkriesenému je niečo, čo nie je ilúzia, prelud ani vzdychaním po bájnom hrdinovi. Je to skutočné riešenie života, ktoré začína na tejto zemi a v tomto živote a ktoré je silnejšie než smrť.