Uvedenie do bohoslužby:
Schádzame sa tu každú nedeľu. Prečo? Pretože musíme svoj vzťah k Bohu vždy znovu usmerňovať podľa Svätého Písma, aby sme neskĺzli do povery, alebo k nesprávnym zvykom. Máme sa tu stále čomu učiť, prehlbovať svoje náboženské predstavy, učiť sa myslieť a konať podľa Pána Ježiša. Pripomeňme si, koľko nám toho ešte chýba vo vedomostiach i v konaní - a prosme o odpustenie.
Uvedenie do čítaní:
1. Ex 20,1-17
Teraz budeme počúvať, ako Boh prijímal Izrael za svoj ľud. Dostáli životné pravidla, ako má žiť človek, Boží obraz. Tieto pravidla platia dodnes, i pre nás a pro každého človeka, ktorý chce žiť ako človek.
2. 1 Kor 1,22-25
V druhom čítaní vysvetľuje svätý Pavol, prečo ľudia tak ťažkopádne chápali Kristovo učenie: bránili im v tom predsudky, ktorých sa nevedeli zbaviť. Čo bráni nám?
3. Jn 2,13-25
Evanjelium nám pripomína, že Veľká noc sa už blíži. Pán Ježiš sa pustil do vyčistenia chrámu: vyháňa z neho, čo tam nepatrí. I my musíme urobiť očistu, na sebe, aby sme boli Božím chrámom
MOJŽIŠ - VYCHOVÁVATEĽ K SLOBODE
(L. Simajchl, Cesta do Emauz)
Vyčistenie starozákonného chrámu nie je gestom odmietnutia Starého zákona; očista nevedie k zničeniu, ale k zdokonaleniu. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon nebo prorok. Neprišiel som je zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). To teda znamená, že Mojžišovo Desatoro sa ukladá v plnej záväznosti i nám.
Podívajme sa preto najprv na Mojžiša, a potom na jeho Desatoro.
Pýtal sa mnou ktosi po kázni: „Ako tomu máme vlastne rozumieť, čo sa v biblií o píše Abrahámovi? Vždy sú tam popisy konkrétnych udalostí, sú tam rozhovory v priame reči, čo Abrahám hovorí s ľuďmi, s Bohom. To ten svätopisec bol pri tom a zapisoval si to ako reportér, že to tak môže doslovne citovať?“
Odpoveď isto viete: Pisateľ nebol súčasníkom Abraháma, ba ani nie Mojžiša. Písal až za dlhé storočia po nich.
Keď chcel predstaviť veľkého patriarchu a ukázať, ako bol otcom viery, používal prostriedky obvyklé u všetkých spisovateľov: vo forme živého rozhovoru, v líčení rôznych udalostí a situácii nám sprítomňuje jeho osobnosť.
Rovnaké je to i u Mojžiša. Tomu patrí v dejinách spásy titul: vychovávateľ Božieho ľudu, záchranca z otroctva. A dych sa nám až tají, ako dokázal pradávny autor, vedený Duchom svätým, predstaviť Mojžiša ako predobraz Vykupiteľa. Nepripomína nám košík s dieťaťom blúdiacim po vlnách Nílu, rozprávanie o chatrných jasličkách, kde po hľadaní miesta v hostinci nakoniec spočinul Vykupiteľ?
Čítal som v jednom časopisa reportáž, ktorá chcela ako objavnú senzácii predložiť čitateľom vraj najnovší objav bádateľov, že rôzne prvky biblických starozákonných rozpráv sa vyskytujú v rôznych zemiach Orientu dávno pred spísaním biblie. Mojžišovo putovane v košíku po vodách Nílu našli v egyptských papyrusoch, i na babylonských tabuľkách, je to teda len povesť, bájka, nikdy sa to nestalo, biblia nemá pravdu.
Lenže toto je objav asi len pro autora tej reportáže. Archeológovia biblisti tieto staré pramene dobre poznajú. Že sa to nestalo? Stalo, mnohokrát, a stále sa stáva: vieme nielen o krehkom košíku so spiacom dieťati; vieme o vratkom člne za búrky zmietanom vo vlnách jazera, na ktorom spal ten, v ktorom driemala ešte celá cirkev. Vieme o loďke Petrovej cirkvi, ktorej znovu a znovu hrozí potopenie v búrke časov - i nápor vetra súčasných módnych vĺn. Tak často zažíva znovu Boží ľud úzkosť: „Bože, ty mlčíš, ty spíš, a nám hrozí záhuba! To je ti jedno, že nám hrozí potopenie?“ A vždy znovu sa ozve v pravý čas utišujúce slovo: „Prečo sa bojíte, prečo ste maloverní?“
Mojžiš bol po celý život hlasom tešiacim úzkostný a maloverný nárek bývalých otrokov, ktorí boli iba na ceste k slobode. Čo sa nareptali na púšti proti Pánovi, koľkokrát ich pokúšala predstava šťavnatej egyptskej cibule, hrncov mäsa, zlatého teľaťa.
A Mojžiš, vychovávateľ Božieho ľudu, dvíha dosky Desatora, učí vernosti, zmluve s Pánom.
Ani nám pokušenie proti desatoru nie je cudzie. Zástupy stále utekajú od Božej hory, od Sinaja do údolí zlatých teliat, voňajúcich plných hrncov!
K našej svätopostnej príprave má patriť i nové zmýšľanie nad desatorom ako príprava na veľkonočná spoveď; na celoročné zúčtovanie našej osobnej cesty do zasľúbenej zeme Kanaán - do neba.
Kto sa nad desatorom vždy znovu nezamýšľa v ruke s dobrým, dnešnému životu odpovedajúcim spovedným zrkadlom - stručným obsahom správneho morálneho konania - , tomu hrozí, že skôr nebo neskôr skončí ako moderný farizej: nikoho som nezabil, nikoho som neokradol; pravda, nejakú hlúposť niekedy urobím, ale to predsa každý. Ja som ten spravodlivý, zlí sú tí okolo mňa.
Kto nevidí svoje hriechy, kto ich nemá pred očami, tomu sedia vzadu za krkom v podobe narušených nervov, ktoré vedou do ordinácii psychiatrickej poradne. Nie je lepší urovnať si svoje veci s pomocou skúseného spovedníka, než hľadať úľavu srdca u psychiatra alebo pri šiestom pive u zamasteného krčmového stola?
Povzdychol si jeden lekár psychiater: čím menej je vás kňazov, tým viac práce máme my, lenže my máme miesto sviatostí len pilulky.
Som varný v zachovávaní desatora - zmluvy s Bohom? Ako ďaleko som na ceste s Mojžišom - vychovateľnom k slobode deti Božích - od otroctva svojich nálad a chúťok a žiadostivostí k umeniu vládnuť si sám podľa zákona lásky, ktorý zahrnuje celé desatoro?
Keď Izraeliti bojovali s pohanskými Amelekitmi, Mojžiš sa modlil za Boží ľud. Keď mu ruky klesali, podopieral ho Áron a Hur.
Keď Ježiš prosil svojich najvernejších učeníkov, aby mu boli oporou v agónii Getsemanskej záhrady, jeho učeníci spali.
V omšovej obeti pôjdeme teraz s Pánom Ježišom na Golgotu. Vyznajme svoju vieru v neho a poprosme, aby bola odolná a bolo ju vidno.