Uvedenie do bohoslužby:
Každá hra má svoje pravidla. Každá spoločnosť má svoje zákony. Preto niet divu, že je vrenie okolo ústavného súdu. Slovo Božie je dnes o základným zásadách Božieho kráľovstva. Je to akoby jeho ústava.
Hneď na začiatku prosme za odpustenie toho, čo je v našom zmýšľaní a konaní proti duchu a zmýšľaniu nášho Pána Ježiša.
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Jer 17,5-8
Prorocká reč je vyjadrená štýlom príznačným pre izraelskú literatúru; v čo najostrejšom kontraste, teda v kontraste medzi prekliatím a požehnaním. V takom kontraste je spoliehanie na človeka alebo na Boha. Text je veľmi príbuzný s 1. žalmom (medzispev).
Pokušenie, spoľahnúť sa na človeka, ktorého máme takmer po ruke, miesto spoľahnutia sa na neuchopiteľného Boha bolo pokušením pre jednotlivca, ako aj pre celý národ. Podobne dnes - je to pokušenie pre jednotlivca i pre celok cirkvi.
- čítanie, 1 Kor 15,12.16-20
Vzkriesenie Ježišovo a vzkriesenie naše spolu úplne súvisia. Nielen to. Sú to základné body kresťanskej viery.
Verš 12. - ťažkosť môže byť v tom, že človek má sklony merať a hodnotiť všetko len podľa schopností a rozmerov svojej vlastnej skúsenosti. A tá je v porovnaní s tvorčou Božou mocou naozaj nekonečne malá.
V 16. - logike tohoto verša porozumieme len vtedy, ak chápeme neodlučiteľnú spojitosť Ježišovho ľudstva a nášho ľudstva. Jedno bez druhého je pre Pavla a autentickú náuku cirkvi nemysliteľné. Pokiaľ ide o vzkriesenie, potom je buď oboje, teda vzkriesenie Krista a vzkriesenie naše, alebo nie je nič.
V 17-18. - kľúčom k tomuto veršu je napr. Rím 6,23. Mzdou hriechu je smrť a vzkriesenie je teda dokonalé prekonanie moci hriechu. A tak teda konzekventne: ak nie je vzkriesenie, nie je prekonaný ani hriech - spojitosť, ktorá asi bežne kresťana nenapadne, pretože smrť vidí skôr ako skutočnosť len biologickú, nie aj teologickú.
V 19. - je to tvrdé, ale pravdivé slovo, pretože všetky riešenia len pre tento život nikdy nie sú úplnými riešením. Človek, stvorený k obrazu Božiemu, pôvodne občan raja, človek - kresťan, prijatý Bohom za vlastného, nemôže bez „neba“, teda bez absolútnej a trvalej Božej blízkosti, s konečnou platnosťou nič vyriešiť.
V 20. - Pavol opäť vidí úplnú súvislosť Ježiša Krista a kresťanov - vzkriesený Kristus je prvý z nich, nanebovzatá Panna Mária druhá, a my budeme, ako dúfame, v ďalšom pokračovaní.
- Evanjelium Lk 6,17.20-26
Nejde tu o vyhlásenie definitívnych rozsudkov nad bohatými, smejúcimi sa atď. Lukáš ale ukazuje, že zatiaľ čo chudobní a plačúci vnímajú rovnako svoju pozemskú núdzu, ako aj svoju eschatologickú nádej, bohatí a sýti sú v pokušení žiť len v svojom bohatstve a vo svojej sýtosti, a nič neočakávajú. Sama chudoba a núdza nádejou nie je, nádejou je Boh, ale v núdzi sa s ním často viac počíta.
Čo sme to čítali?!
Rozprávky sú príťažlivé preto, lebo v nich víťazí dobro a najmä preto, lebo ten slabý sa stane silným, chudobný - bohatým, zaznávaný - uznaným. Možno preto sa Jánošík dostal do nominácie medzi najväčších Slovákov, lebo „dával chudobným“. Musíme dodať, že to je len legenda a nejde tak o chudobných, ale je v tom skrytá (podvedomá) túžba, aby bol obohatený ten, kto mu fandí. To je aj princíp príťažlivosti rozprávok.
Hovorí sa, že sme súcitní so slabými. Aj to je len čiastočná pravda – lebo práve takí sú šikanovaní a najviac vykorisťovaní. A keďže je v nás takéto (rozprávkové) zmýšľanie, dnešné evanjelium je pre nás – prinajmenšom – pochybné. Ak sa proti nemu skôr nebúrime.
Vypočuli sme si totiž Lukášovu verziu blahoslavenstiev, ktoré je síce obsahovo zhodné s verziou u Matúša (Mt 5,1-12), je ale literárne inak spracovaná. Kontrast medzi slovami „blahoslavení“ a „beda“ je typický štylistický prostriedok biblickej literatúry, ktorý poznáme zo Starého zákona (porov. 1. čítanie).
Pre pochopenie a výklad evanjelia je veľmi vhodné a dôležité spojenie prvého čítanie a evanjelia. Inak by z protikladu medzi slovami „blahoslavení“ a „beda“ - mohol byť buď akýsi polomarxismus (Marxizmus sa usiloval – aspoň navonok odstrániť – rozdiely a urobiť „vsjo rovno! Preto bol taký populárny, kým sa neukázal aká je jeho realita.) Tiež to na prvý pohľad vyzerá ako ľudová predstava - nekresťanská, ktorá tvrdí, že ak je Boh spravodlivý (dodajme: ako my), potom vo večnosti všetko obráti: kto sa tu mal dobre, bude sa tam mať zle a naopak. Čiastočne to môžeme vidieť v povere: Nesmejme sa toľko, lebo budem plakať! Zjednodušené: Po smiechu, býva plač! To je vrcholne pohanské, ako keby Boh žiarlil na naše šťastie a za smiech sa vypomstil plačom! Toto všetko nemá s evanjeliom nič spoločného. Božím zámerom je úplné dobro pre všetkých, najmä pre tých, ktorí o toto Božie dobro od Boha majú záujem a idú mu v ústrety.
Ako blahoslavenstvá chápať?
Blahoslavení v evanjeliu sú tí, ktorí boli Ježišovými súčasníkmi (neprávom!) považovaní za Bohu nemilých, pretože boli chudobní, hladní, teda zdanlivo bez Božieho požehnania. Pán Ježiš kritizuje tých, ktorí sa pre svojej dobré pozemské výsledky podľa určitej falošnej náuky, ktorú zastávali niektorí učitelia v Izraeli, považovali nielen za smotánku Izraela, ale za smotánku Božiu. Podľa predstavy: Sme bohatí, lebo nás má Boh rád. Chudobní sú od Boha odvrhnutí, pre ich hriechy. Ak zvážime tieto vtedajšie predstavy o bohatstve a chudobe, až potom je možné v zmysle evanjelia premýšľať o tom, kto sú dnešní adresáti blahoslavenstva, kto sú adresátmi beda!
Ako bolo spomenuté, človek by chcel vždy nejaké vyrovnanie: aby sa viedlo úbohým (alebo aspoň jemu, úbohému) konečne dobre a aby sa tým nedobrým, ktorí dnes všetko majú a o nič si nerobia starosti, viedlo tiež raz zle. A keď sa mali veľmi dobre a boli veľmi zlí, aby sa im viedlo na veky zle. Tým sa človeku zdá byť spravodlivosť vo svete napravená.
Lenže zdá sa, že z týchto prianí je nám Boh ochotný splniť len polovičku a pridať niečo, čo snáď ani nechceme. Isteže chce, aby sa viedlo dobre tým, ktorí sú dnes chudobní, plačúci, prenasledovaní. Dokonca chce, aby sme sa teraz s nimi rozdelili a pomohli im. Ale u toho nezostáva. Chce niečo dobrého pre všetkých. Dokonca večné dobro. A človek sa často trápi pre to, že z toho nevidí vôbec nič. A pokiaľ mu niekto miesto planej útechy chce podať skutočnú kresťanskú pravdu, musí mu povedať, že sa možno tu na zemi ani žiadneho veľkého dobra nedočká. Teda nedočká sa úspechu, bohatstva, peňazí, možno ani zdravia. Čo z toho mal Pán Ježiš?! Povieme, prišiel Boh, aby sa obetoval. Dobre, ale čo Panna Mária! Môžeme sa však dočkať niečoho úplne zásadného: Božieho priateľstva. A to vtedy, ak „nekope studňu na Sahare, keď má smäd“, teda ak hľadá plnosť dobra tam, kde skutočne je - a to je práve u Boha. Ak dúfa v Boha, ako hovorí prorok Jeremiáš, ak je jeho oporou Boh. A teraz si všimneme, čo hovorí prorok; nehovorí, že sa takému človeku zosype všetko šťastie do lona. Hovorí, že bude ako zelený strom, stojací u vody, ktorý jednak neuschne a jednak ponesie ovocie. Teda človek bude obdarovaný tým, že bude plodný a živý, a to plodný pre druhých.
A toto nie je len nejaké naučené tvrdenie: Ak sa podívame na veľkých svedkov viery v dejinách kresťanstva, vidíme, že je to pravda. Nemôžeme prebrať celu históriu, ale zastavme sa hoc u dvoch postav z doby nedávno minulej a z doby takmer súčasnej: svätý Don Bosko a Matka Tereza. Obe postavy sú výrazné nielen pre to, čo vykonali, ale tiež preto, ako to vykonali: v obrovskej ľudskej neistote a v obrovskej dôvere v Boha.
Je takmer neuveriteľné, že Don Bosko, ktorý bol doslova zavalený vychovávateľskou a organizačnou prácou, napísal desiatky kníh rozličného druhu. Boli to dejepisné, katechetické, asketické a vedecké knihy, životopisy svätých a významných ľudí, ba i rozprávky a divadelné hry. Okrem toho napísal veľké množstvo článkov a menších príležitostných publikácií. Keď Don Bosko 31. januára 1888 zomrel, Saleziánska spoločnosť mala vtedy už 6 inšpektórií (rehoľných provincií), v ktorých bolo 57 domov so 774 rehoľníkmi a 276 novicmi.
A Matka Tereza? Čo všetko dokázala. Iba v dôvere k Bohu.
Skutočne veľkým nebezpečím pre kresťanov dnes nie je ani tak ateizmus alebo sekty, ale veľkým nebezpečím je, že práve v kultivovaných a rozvinutých zemiach (a tam patríme, či smerujeme!) si človek až príliš ľahko môže myslieť, že veci zariadi tak, aby bol (on sám, jeho farnosť, cirkev) natoľko schopný a natoľko bohatý, sýty, potešený a zaistený, že od Boha nebude musieť už nič chcieť. Že Pánu Bohu takpovediac ušetrí prácu - a sebe neistotu a vieru, akú musel mať hoc za komunistov! Že sa tým Bohu vzdiali je jasné, že si toho pritom ani nevšimne, je priamo tragické.
A tak je dobré si uvedomiť, že závislosť na Bohu, spoliehanie na neho, nie je programom len pre doby nepriazne, ale je to základný kresťanský program pre každú dobu.
Je pravdou, chceme byť veľký, chceme byť uznávaní, chceme sa mať dobe – chceme byť blahoslavení. Vieme, že to môžeme dosiahnuť iba v dôvere v Boha a iba od neho to môžeme očakávať.
Vysoká, Kelčov, 17.2.2019