Uvedenie do bohoslužby:
Dnešná nedeľa by sa dala nazvať Nedeľou povolaní: Izaiáš je povolaný k úradu proroka. Apoštoli sú povolaní za rybárov ľudí, jeden z nich, Peter je povolaný za námestníka Krista, pápeža. Pavol je povolaný za apoštola národov. Kňazi, biskupi, pápeži, to sú duchovné povolania. Nás všetkých sa to netýka?
Keby sa nás dnešné Božie slovo netýkalo, nedala by ho cirkev čítať pri nedeľnej bohoslužbe. Všetci sme povolaní k prijatiu radostnej zvesti evanjelia. K tomu, aby sa z nepokojných, mrzutých a ustráchaných ľudí, stali ľudia slobody a prežívali radosť Božích detí. Sme povolaní svedčiť o tom v prostredí, kde žijeme.
Ako prežívame svoje povolanie?
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- Iz 6,1-2a.3-8
Božia svätosť je pre starozákonného človeka niečím nepredstaviteľne veľkým. Jej veľkosť je vo veľkom kontraste s „nesvätosťou“ človeka. Táto prorokova skúsenosť ale nie je poslednou skutočnosťou. Boh je schopný a ochotný očistením, odpustením a milosťou pripraviť človeka na to, aby so svätým Bohom spolupracoval, aby mu slúžil. Prorok nie je očistený preto, aby sa mohol svojou čistotou vystatovať. Je očistený pre službu, do ktorej je ochotný vstúpiť.
- 1 Kor 15,1-11
Zomrel za nás - vstal z mŕtvych. To je obsah Pavlovej radostnej zvesti. Prvý a najdôležitejší výsledok, ktorý z toho vyplýva, je naše vzkriesenie. Toto všetko je náplň pätnástej kapitoly prvého listu Korinťanom, najdlhšieho úseku Nového zákona o otázke vzkriesenia. Pavol ukazuje, že zvesť o vzkriesení nie je niečím, čo by sa objavilo bez súvislosti. Bolo to všetko „podľa Písem". Nejde len o splnenie jednotlivých predpovedí. Ide o to, že dlhodobá a trpezlivá akcia Božej záchrany, ktorá je zrejmá v dejinách Izraela a skôr tvorí ich dejiny, došla k cieľu a vyvrcholila Ježišovou zástupnou smrťou a jeho vzkriesením. A na nás sa teraz aplikuje.
Pre Pavla je stretnutie s Kristom základom jeho viery, poznaním pravdy o vzkriesení. Stretol sa s niekým, kto je živý, nie mŕtvy, hoc zomrel na kríži. Ale k životu z tejto viery nestačí zrejme len ono stretnutie, je potrebná milosť a je treba túto milosť prijať.
3. Lk 5,1-11
Tí, ktorým bolo napísané toto evanjelium, buď Petra poznali alebo o ňom počuli. Vedeli teda, že bol naozaj úspešným „lovcom ľudí". Náš príbeh ukazuje v čom to spočívalo. A ukazuje to na „rybárskom príklade". Peter ako rybár na Kristovo slovo urobil to, čo by inak žiaden rozumný rybár neurobil, vyšiel totiž na hlbinu vo dne, keď v noci, kedy jedine sa dalo loviť, nič nechytil.
Podobné to bolo, keď Peter v Jeruzaleme hlásal toho, ktorý tam bol popravený ako zločinec. A keď to navyše hlásal Peter, obyčajný rybár, ktorý bol pre velikánov v Izraeli bezvýznamná postava. Pretože toto hlásanie nemalo ľudsky žiadnu nádej na úspech, bolo predsa jedným z počiatkov cirkvi. Peter má pravdu, že je hriešny človek a právom vidí v Ježišovi človeka plného svätosti. A predsa je poslaný a nie je odmietnutý. I tu je zdôraznené, že Ježiš buduje cirkev z ľudí, ktorí zďaleka nie sú ideálni. Napriek tomu sú pre Boha užitoční.
Akých to Boh povoláva?!
Dnes sa pristavme pri dvoch skupinách ľudí.
Prvá hovorí:
Tak bojujem, tak sa premáham a stále problémy. Neviem sa sústrediť na bohoslužby a modlitby; vybuchnem pre nič za nič; som protivný; tak s touto vášňou bojujem a stále bez výsledku... Niekedy to seba obviňovanie vyznie u nich až patologicky.
Druhá skupina hovorí:
Mám také obyčajné hriechy; niečo sa pritrafí urobiť; som ako ostatní bežní ľudia; viete žijem medzi takými ľuďmi a s nimi to nejde; medzi takými ľuďmi by ani anjel nevydržal; niekedy sa niečo stane, ale ináč nič také... Dakedy tiež hovoria o prípadných „malých nedokonalostiach“ v tretej osobe. Najčastejšie: človeku sa stane, že...; človek je už taký... Niekedy v druhej osobe: Občas zhrešíte; poviete niečo; nahneváte sa...
Obe tieto skupiny vystupujú často v evanjeliu. Tá prvá skupina sa grupovala okolo Ježiša, druhá okolo farizejov – vlastne to boli oni.
Peter nesporne patril k tej prvej skupine. Bol človek hriešny a bol si toho vedomý. Preto padol Ježišovi k nohám a povedal: Som človek hriešny.“ Mal zmysel pre to, čo je sväté, a preto hovorí: Pane, odíď odo mňa. A predsa je vzatý do služby. Pán si nepotrebuje vyberať len to, čo je „čisté".
Teraz ide o to, ako tuto úvahu doviesť až do dneška, do našich životov. Metodiky „lovu rýb", totiž hlásanie evanjelia, sú často výborne prepracované. A napriek tomu často akosi nefungujú. Je teda treba znovu si všimnúť, koho Peter počúval. A tiež to, že sa nestal rybárom ľudí z vlastného rozhodnutia.
A keďže všetci sme povolaní, všetci balansujeme medi farizejstvom a úprimnosťou, posvieťme si na základ: Aký máme vzťah k Bohu? To je najpodstatnejšie!
Musíme sa vrátiť až do detstva. Tam sa kládli základy našej osobnosti. Poznali sme lásku a snáď (dúfam) i prísnosť, nároky rodičov. Ak sme vyrastali v harmonickej rodine, pociťovali sme bezpečie, ktoré dáva láska matky, ale tiež sme poznali trochu odlišný charakter otcovskej lásky. I tá totiž dáva pocit bezpečia, ale otcovskú lásku sme si museli do veľkej miery zaslúžiť. Niekedy sme pocítili, že len vtedy, keď splníme očakávanie otca, môžeme od neho čakať odozvu vo forme uznania, pochvaly... Naopak, ak sme nesplnili očakávania otca, pocítili sme, že tu niečo nehrá.
Tato skúsenosť, získaná v detstve, sa celkom ľahko prehlbovala ďalej - v škole, v práci, a u žien i v manželstve. Priazeň, výhody, dar i lásku sme si museli zaslúžiť, získať. Niet potom divu, že toto človek samozrejme prenáša na Boha, ktorého tiež nazýva Otcom. Myslí si, že i jeho lásku, priazeň, pozornosť si musí zaslúžiť. Ale je tomu naozaj tak?
Prvé čítanie od Izaiáša v úvode zdôrazňuje veľkosť, vznešenosť, svätosť Božiu. Boh je neopísateľný, je trikrát svätý, teda v plnej miere svätý, to znamená - je úplne iný než človek a stvorenie. Je bez nedokonalosti, bez obmedzení, nesmierne prevyšujúci našu predstavu. A človek, ktorý zažije skúsenosť Božej veľkosti, je ohromený až zdesený. Cíti svojou malosť, nedostatočnosť, hriešnosť, svoje spojenie s hriešnymi ľuďmi. Domnieva sa preto, že je stratený. Ale čítanie ukazuje niečo iné; tento hriešny človek je Bohom očistený a vyzvaný k spolupráci, je mu ponúknuté (nie určené, či nadiktované) Božie poslanie. A on, očistený prijíma poslanie. Nebola to zásluha človeka!
Ešte plastickejšie to ukazuje evanjelium: Peter je najprv Ježišom obdarovaný báječným a nečakaným úlovkom rýb, a až potom vo svetle tohoto daru poznáva svojou hriešnosť. Pán ale od neho nedostupí, naopak, zveruje mu poslanie a pozýva ho k nasledovaniu, presnejšie ku spoločenstvu, ktoré znamená pre Petra schopnosť účinne hlásať vieru. Zas to nebola zásluha človeka!
Pokiaľ máme živú skúsenosť viery, môžeme odhaliť vo svojom živote niečo podobného. Naše stretnutie s Bohom, náš rast spravidla nie je pokáním (niečím ťažkým), ale naopak: keď nás Boh obdaroval svojou priazňou, svojim jasom, dostali sme chuť k obráteniu. Najprv sme teda poznali, ako na tom naozaj sme, čo je vlastne hriech - a začali sme hľadať Boha. A v tú chvíľu nám on sám mohol zveriť poslanie, ktoré však spravidla presahuje kvality povolaného.
Z toho si môžeme urobiť tri závery:
- Je treba si trpezlivo uvedomovať, že Boh je niekto úplne iný, než je, či bol náš otec, než sú ľudia. On, Boh, má vždy hlavnú iniciatívu lásky, jeho láska je predovšetkým darom, nie odmenou.
- Ťažko čakať, že sa obráti človek, ktorému nezažiarila Božia láska. Nemá teda cenu nútiť ku zmiereniu s Bohom nikoho, kto má úplne temný, či nezreteľný obraz Boha. Taký človek potrebuje najprv získať skúsenosť viery, a potom odpúšťajúceho Boha sám vyhľadá. Preto, každý „obrátený človek“ sa musel stretnúť s dobrotou, ktorá mu sprítomnila Božiu dobrotu.
- Nepatrnosť a bieda človeka, ktorá pri pomyslení na Božiu svätosť dostáva až desivé rozmery, nie je na prekážku, ak chce Boh zveriť človeku svoje poslanie. Vadí skôr duchovná slepota, neochota, „zakuklenie sa" do seba.
Známy teológ K. Rahner: Nemôže poznať Boha ako Otca ten, kto nemal dobrého otca.
Neznamená to, že sa nemôže taký človek prepracovať k lepšiemu obrazu Nebeského Otca. Musí sa však, ako bolo poznamenané, stretnúť s láskou.
Dovoľte moju osobnú skúsenosť. Keď som začínal kňazskú službu, doviedla jedna stredoškoláčka svoju spolužiačku zo Žiaru nad Hronom. (Úmyselne lokalizujem, lebo Žiar bol socialistické mesto vybudované bez viery.) Chcela vedieť niečo o Ježiškovi. Mala minimálne vedomosti o ňom. Vedela od babky iba to, že sa narodil na Vianoce. Domnievala sa, že Ježiš je stále dieťatko, ktoré nás má rado a my máme mať radi jeho. Mala v sebe túžbu poznať Ježiša. Prečo? Hovorila jej to babka, ktorá, podľa jej slov, bola jediná, kto ju mal rád.
Iný príbeh z iného prostredia: Rodina učiteľky a otca alkoholika, ktorý terorizoval rodinu a detí, ktoré často museli utekať z bytu a nocovať v pivnici. Dcéra (teraz v strednom veku) sa dostala k viere v prostredí úplne neveriacom a veľmi neprajnom. Prečo? Hovorí: Mala som úžasnú babku. Chodili sme za ňou na prázdniny. Ona bola taká dobrá! A ako si rozumeli s dedkom! Ako sa mali radi! Keď to hovorí, rozžiaria sa jej aj po rokoch oči. Mala problém nájsť správnejší obraz Boha. Starý otec a stará mama jej v tom pomohli.
Aby sme my spoznali Boha jeho dobrotu a svoju malosť, nemusíme prejsť duchovnou a inou biedou, ale treba spoznávať veľkosť Božiu! A tú môžeme nájsť všade okolo! Prečo si niektorí za totality nedali zobrať vieru? Prečo sú niektorí ľudia dnes úprimne veriaci? Sú veriaci doma, v práci i v zahraničí. Majú skúsenosť Boha, vidia ako Boh vedie ich život, je v ich živote.
Ak túto skúsenosť nemáme my, nemajú ju rodičia, detí pôjdu na prijímanie, mnohí na birmovku. Ale... Budú patriť do druhej skupiny v úvode spomínanej. Budú sa len ospravedlňovať a vytrácajú sa z nášho spoločenstva. Nemáme ich tu. Ťažko nadviažu správny vzťah k Bohu. Našou úlohou je aj pre nich sprítomňovať Božiu dobrotu a Božiu veľkosť!
Tí ľudia, ktorí zažijú veľkosť Boha, veľkosť lásky, vidia svoje slabosti, hriešnosť. Vidia však dobrotu Boha. Potom ako Izaiáš, Peter, Pavol a iní apoštoli s veľkou radosťou a odhodlaním ohlasujú Božiu dobrotu. Tí v druhej skupine nepotrebujú Ježiša, lebo nič také zle nemajú a ak, tak len obyčajné hriechy. A s tými si „poradia“, tie im nemusí Ježiš pomáhať odstrániť. Nepoznajú dobrotu Božiu, ani ľudskú, svoje hriechy ospravedlňujú a sú na prekážku, aby vieru prijali iní. Tí, ktorí vidia veľkosť Božiu, poznajú svoju malosť, a tí sa môžu stať svedkami viery.
Turzovka, Turkov, 10.2.2018