Uvedenie do bohoslužby:
Určite sa vám už stalo, že vám niekto povedal: Choď sa tam pozrieť, neoľutuješ! Možno vám takto bol odporúčaný film, nejaké predstavenie, výstava, prednáška... A vy ste zo zvedavosti šli a obohatilo vás to.
Mudrci z východu sa vybrali na cestu na základe svojich bádaní. Boli zvedaví a oplatilo sa im to. A nielen im. Ich návšteva obohatila mnohé generácie kresťanov. Môže aj nás. Musíme sa ale vydať na cestu. Pre nasledujúcu hodinu to znamená ostať tu, v kostole, vydať sa na cestu uvažovania a otvorenia sa pre Božie tajomstvá, niečo pre Ježiša mať, niečo mu priniesť.
Uvedenie do čítaní:
- Iz 60,1-6 Prorok zosobňuje Jeruzalem a vyzýva ho k otvoreniu sa pre posolstvo Božie, ktoré prekvapujúco spoznali už pohania a prichádzajú ho obohatiť.
- Ef 3,2-3 a. 5-6 Rovnako svätý Pavol hovorí o tom, že Boh sa zjavuje všetkým. Aj tým ktorí nepatria k vyvolenému Božiemu ľudu a aj ich robí dedičmi života s Ježišom.
- Mt 2,1-12 Príbeh o mudrcoch z východu hovorí o tom, že Ježiša nemusia skutočne nájsť tí, čo sa považujú za zbožných, tí čo poznajú Písmo, čo iným ukazujú na Ježiša a posielajú ich k nemu..., ale tí čo vykročia, ktorí ho úprimne hľadajú, niečo pre neho majú, niečo mu obetujú.
Cesta Mudrcov – naša cesta
Pred našim duchovným zrakom defilovala cesta Mudrcov k Ježišovi. Táto ich cesta spolu s mnohými detailmi, ktoré sa na nej nachádzajú, je schémou pre život každého človeka, ktorý chce nájsť Ježiša (v akejkoľvek forme) a postaviť svoj život pod jeho vplyv. Každý má svoju hviezdu a je k nej volaný.
Pár detailov z ich cesty:
Čo myslíte, ako Mudrci vedeli, kadiaľ vedie cesta do Betlehema? No, predsa ich viedla hviezda, povieme. Lenže pri pozornejšom čítaní evanjeliového rozprávania zistíme, že to tak nebolo. Hviezda sa objavila iba na začiatku ich cesty a potom zmizla. Znova sa objavila až na konci, keď už cestovali z Jeruzalema do Betlehema. Vtedy, keď ju až tak veľmi nepotrebovali, nakoľko dostali v Jeruzaleme od Herodesa a jeho poradcov presné inštrukcie, ako sa dostať k novonarodenému kráľovi. Toto nie je zanedbateľný detail. Pravdu povediac, je to vec dosť kľúčová. Každý, kto sa chce vydať na cestu za Kristom, musí túto dôležitú vec zobrať do úvahy.
Ako teda vyzerala táto ich cesta?
Mudrci uvideli hviezdu. Slovenský text hovorí, že na východe. Zdá sa že tu nejde o východ ako svetovú stranu (Betlehem bol od nich smerom na západ), skôr o východ zo slova vychádzať; niečo ako: videli sme hviezdu pri jej východe (ako vychádza; angl. text má: We saw his star at its rising.; taliansky text znie: Abbiamo visto sorgere la sua stella.). Všimli si teda, že na oblohe sa objavila nejaká nová hviezda. A nakoľko boli ľuďmi uvažovania, hľadania, skúmania a objavovania, prišli na to, že sa muselo stať niečo mimoriadneho. Objavenie sa hviezdy v ponímaní orientu znamenalo narodenie niekoho významného. A tak sa teda vybrali na cestu za týmto významným človekom. Podľa všetkého, akonáhle urobili rozhodnutie, hviezda spred ich zraku zmizla. A oni kráčali bez nej, bez jej vedenia, bez jej svetla. Boli odkázaní len na pýtanie sa, možno aj blúdenie, a znova nachádzanie cesty.
Koľkoráz sa stane, že niekomu zažiari hviezda lásky – mladí si tu pred oltárom rozdávajú úsmevy i koláče a hviezda im po čase zhasla. Koľkým zažiarila hviezda povolanie do rehole ku kňazstvu, šli plní nadšenia a zhasli...
Koľkí pri počúvaní kázne, pri čítanie Písma, hodnotnej knihy uvideli hviezdu nadšenia pre vieru a... zhasla im.
Ide tu o zaujímavý moment. Táto myšlienka je pre náš život veľmi dôležitá. Aj my sme v istom momente svojho života povzbudení, či vyzvaní, či inšpirovaní svetlom nejakej hviezdy. Môže to byť svetlo myšlienky, svetlo vízie, svetlo nádeje.
Možno to bola túžba doštudovať, postaviť dom, založiť rodinu, získať prácu... a naraz sa hviezda stratila. Niekedy skôr než sa túžba splnila, niekedy po jej splnení. Nenaplnila nás táto hviezda.
Toto svetlo hviezdy (viery) je pre nás tak silné, že nás začne udržovať v nepokoji. V nepokoji aj napriek spokojnosti. Táto slovná hračka má svoj význam. Sme spokojní so svojím životom, avšak predsa sme v nepokoji. Ak by sme boli v nepokoji preto, lebo by sme neboli so svojím životom spokojní, to by bol znak, že naša cesta, na ktorú sa odhodlávame vydať nie je dobrá. Človek, ktorý sa vydá na cestu za nejakým ideálom preto, lebo nie je spokojný s tým, kde je, je v nebezpečenstve, že uteká. Nejde za niečím, skorej pred niečím uteká.
Správne chápme: Mám dojem, že naši mudrci boli spokojní s miestom, kde sa nachádzali, ako aj s tým, čo vo svojom živote vlastnili. Iba cítili, že jestvuje ešte niečo viac. Že sú volaní k niečomu ešte vyššiemu, než to čo majú. Je možné, že ich okolie si ťukalo aj na čelo a že sa nechápavo pýtalo: Kam idete? Čo chcete? Či nemáte všetko? Podľa darov vidíme, že patrili k spoločenskej špičke. Nečudo, že ich tradícia volá kráľmi. Ak aj napriek tomuto šli, to bolo znamenie, že ich rozhodnutie bolo správne. Keby utekali z dovtedajšieho života, určite by sa vrátili k Herodesovi a čakali odmenu. Oni hľadali a našli niečo viac!
Tento nepokoj ich teda viedol z rozhodnutiu ísť za tým, čo ohlasovala hviezda. No hviezda sa stratila a na rade bolo ďalšie hľadanie, skúmanie, pýtanie sa, pokora.
Aby sme nefilozofovali, skonkretizujme si to:
Do manželstva sa nejde preto, že neviem byť sám, nie preto, aby sa mal kto o mňa postarať. To by bol útek. Potom to aj tak vyzerá. V manželstve chcem, aby sa o mňa starali. Platí to rovnako o mužoch i ženách (u nich niekedy ide o zabezpečenie). Do manželstva idem preto, že chcem niekoho obohatiť. Mám ho rád! Do kňazstva, rehole nejdem preto, že ma nik nechce, ale chcem viac... Ak nie, v povolaní nájde obdivovateľov a zanechá svoje povolanie. Pripadne neslúži, ale chce, aby sa jemu, jej, slúžilo. Ako často sa to stáva!
Stále musíme hľadať svoju hviezdu, ísť za ňou! Určite sa nemýlim, keď poviem, že mnohí z nás, ako sme tu, túto paradigmu poznáme. Nech to bolo čokoľvek, pre čo sme sa rozhodli, priebeh je ten istý, ako v prípade Mudrcov. Najprv svetlo túžby: za Kristom, za pravdou, za rozdávaním sa, za nejakým ideálom. Potom prišlo rozhodnutie. A zrazu svetlo zmizlo. A my sme museli bojovať. Pýtať sa. Hľadať. Musíme byť silní, aby sme sa celým týmto procesom nenechali znechutiť, alebo aby sme sa pod jeho ťarchou nerozhodli vzdať sa kráčania. Vzorom nám môžu byť Traja králi. Nesmieme byť preniknutí hrdosťou alebo pýchou, ktorá by nám bránila pýtať sa ľudí na cestu, na smer alebo o radu. Dôležité je, aby sme kráčali vpred a to až do času, kedy tma pominie a na oblohe sa znova objaví hviezda, ktorú sme videli na počiatku. A to v každom povolaní!
Ak sme vytrvali, našli sme. Hviezda sa znova objavila, aby nás uistila, že sme kráčali dobre. Že sme našli to, k čomu nás kedysi na počiatku pozvala.
Preto sme volaní 3. prikázaním do kostola, aby sme počúvali Božie slovo – Mudrcom pomohlo napríklad proroctvo Micheáša. Preto sme volaní zastaviť sa a spytovať svedomie, vyznať hriechy...
Známy je epos gréckeho spisovateľa Homéra o ceste Odysea, kráľa Itaky, ktorý sa vracia domov po vyhranej vojne v Tróji. No Odyseus sa domov nie a nie dostať. Blúdi takmer 20 rokov po mori a borí sa s nebezpečenstvami. Zaujímavý je výrok istého starca v jaskyni, za ktorým prišiel po radu, aby mu ukázal cestu domov. Starec mu hovorí: Domov nie je pre teba dôležitý. Dôležitá je cesta domov.
Môže to znamenať: Neudomácniť sa tam kde som. Odyseus to mohol urobiť na mnohých krásnych miestach! Spomínali sme hviezdu ako lásku. Nestačí sa zosobášiť. Treba na tom pracovať. Postaviť dom, doštudovať... A toto nám rezonuje v mysli v súvislosti s Mudrcmi. Nie je dôležité či a kedy prídeme na miesto, na ktoré sme boli hviezdou pozvaní. Dôležité je to, že vôbec kráčame domov. Dôležitá je cesta domov.
A tu sme pri podstate: Kde je náš domov? Dovoľte moju osobnú skúsenosť: Keď ma poslal pán biskup do prvej farnosti, fara tam bola v dezolátnom stave (Podkonice – čítajú aj farníci z bývalých farnosti, budem preto menovať. Aspoň pospomíname). Nebolo tam kúrenie, možnosť hygieny... Dlhší čas som býval u susedov. Faru, nakoniec aj kostol (mačka vošla doň aj cez zatvorené dvere) sme dali do poriadku. Cítil som sa tam ako vo vlastnom dome (mal som tam aj rodičov). Zasadil som aj môj obľúbený strom – čerešňu, ale plody som z nej nejedol. Bolo to pre mňa poučenie – neusadzuj sa! To je prípad aj nášho pána dekana, ktorý dokonca faru postavil išiel ďalej.
Bol som preložený do Brezna. Kolegovia sa smiali, že som sa dostal do fary, kde je „vaňa na stračích nôžkach“. Neobmurovaná stará vaňa, voda sa zohrievala vo „valci“. Urobili sme kúpeľne aj pre kaplánov, kúrenie, podlahy zateplili... Rovnako v Banskej Bystrici na biskupskom úrade. Keďže budova bola stará, za totality sa tam málo mohlo robiť, pracovníkov pribúdalo, rok som býval v jedálničke, kým sa urobil byt. Pán biskup mal dosť dlho spálňu prispôsobenú z chodby. Podobne ako terajší náš pán biskup. Keď bol menovaný za žilinského biskupa, nemal sa kde zložiť. Po odchode z biskupského úradu som sa zas učil - neudomácňuj sa.
S tým som šiel do Lutíš, kde bolo podobne. Fara bola neobývaná, robili sme kúrenie, hygienu, kuchyňu, zatepľovali – rovnako kostol. A zas som myslel, že tam dožijem. Nie, bol som preložený sem do Turzovky. Domnieval som sa, že tu sa môžem venovať iba pastorácii, že fara je tip-top. O tom ste boli presvedčení aj vy, možno až na členov farskej rady. Pamätáte: Pán Kaplán Jaroslav bol hospitalizovaný, Peter bral často antibiotika. Hovorilo sa, že v Turzovke páni kapláni chorľavejú. Vo fare bola stará dlážka (možno ešte od pána dekana Točíka). Pod ňou spráchnivené trámy a pri chôdzi to vírilo prach. V spálni pod dlážkou som mal myšie hniezda. Časť vodovodných rúrok bola olovená (Je to v našom archíve: https://faraturzovka.sk/galeria/fotogaleria/farsky-urad). Aj keď som bol poučený – viacnásobne, že si nemôžem budovať domov, zas som opravoval. Žartom hovorím: Všade kde som účinkoval, som opravoval, aby sa moji nástupcovia mohli pokojne venovať pastorácii. Ale vidíte, že aj tu ostalo veľa práce: pastoračné centrum, ale aj vo fare treba dokončiť hosťovskú, izbu pre gazdinú... A tak sa nečudujte, že ani v domčeku, kde bývam, sa necítim „doma“. Neznamená to, že iba „čakám na večnosť“. Na ceste do večnosti treba pracovať, najlepšie pre iných - to tam nájdeme. Tak aj na domčeku pracujem, bude možno pre nástupcu. Večnosť totiž začína dnes. A to „dnes“, musíme využívať na konanie dobra.
Ako vy, cítite sa doma? Cíťte sa. Neutekajte z domova, ale nezabúdajte ísť stále „za hviezdou“. Svätý Pavol napísal: Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. (Flp 3:20)
Nech nás teda príklad Mudrcov inšpiruje, aby sme sa nikdy neuspokojili s tým, čo sme už dosiahli, ale aby sme stále túžili po tom, čo je ešte viac než to, čo už máme. Aby sme boli ochotní neprestajne skúmať svetlo inšpirácie, ktoré sa z času na čas objavuje v našom vnútri a za týmto svetlom sa vydať. A kráčať, lebo naša vlasť je v nebi. A to aj napriek tomu, že sa hviezda načas z nášho pohľadu stratí. Ale nebojme sa, náš Nebeský otec nám dáva vždy dostatok svetla, aby sme našli cestu domov!
Turzovka, vigília, 5.1., 6.1.2019