Uvedenie do bohoslužby:
Dnes je posledná adventná nedeľa. Vianoce sú takmer tu. Minulú nedeľu nás učili svätý Pavol a Ján Krstiteľ, ako pekne prežiť Vianoce. Dnes sa budeme učiť od Panny Márie, ako sa stáť vianočným človekom.
To sa stane vtedy, ak podľa Máriinho príkladu pozveme Božieho Syna do nášho života. Ľútosťou mu pripravme oddané a veriace srdce.
Uvedenie do čítaní (rozbor textu podľa Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie - Mich 5,1-4 a
Obsah reči prorokov zahrnuje spravidla veľký časový úsek - siaha od doby života proroka do budúcnosti, často eschatologickej. Micheáš tvárou v tvár neúspechom a sklamaniam izraelských vládcov hovorí o Božej záchrane. Tá vychádza z odvekého Božieho rozhodnutie a je istá, i keď situácia bude po nejakom čase vyzerať opačne – „Boh ich opustí".
Dnešný text nie je len prorockým slovom o Kristovi, ale je Božím slovom o záchrane vôbec. Tá sa objavuje v dejinných udalostiach izraelskej histórie, i keď má svoj vrchol až vo večnej vláde – „zvrchovanom vládcovi Izraela" - Mesiášovi. Všetko čo Boh so svojim ľudom robí, smeruje k tomu, aby sa mohol Mesiáš ujať vlády v Božom kráľovstve, a aby tí, ktorých Boh povolal mohli do neho vojsť.
- čítanie - Žid 10,5-10
V týchto slovách je v podstate zhrnutá hlavná myšlienka celého listu Židom: Všetky starozákonné obete strácajú zmysel, pretože prišiel ten, ktorý už neobetuje niečo, ale niekoho, a síce seba.
Toto Ježišovo plné nasadenie a vydanie sa pre Otcovu vec (začína podľa Lukáša v dvanástich rokoch v chráme, pokračuje ďalej vo verejnej činnosti, vrcholí na kríži) je nepominuteľným vzorom pre všetkých, ktorí ho chcú nasledovať. A je naším posvätením ak prijímame tento čin Syna Božieho, vykonaný v náš prospech.
- Evanjelium - Lk 1,39-45
Text evanjelia veľmi pripomína cestu archy zmluvy do Jeruzalema (porov. 2 Sam 6,2-11). Podobne ako archa, príbytok Boží medzi ľuďmi, pôjde Mária z judských hor nakoniec do Jeruzalema. I ona je príbytok Boží. A cesta vyvoláva, podobne ako v starozákonnom popise prenášanie archy, radosť, dokonca i radostné poskakovanie, totiž Jána v lone jeho matky. Je to prvé stretnutie Ježiša s Jánom, hoc pred narodením, a je v ňom výrazne ukázane, kto je ten väčší. Podtrhuje to i úcta, s akou omnoho staršia Alžbeta oslovuje mnoho mladšiu príbuznú Máriu, ktorej „spoločenské postavenie" je naviac veľmi problematické.
Výraz „požehnaná medzi ženami" je hebraizmus a je to vlastne superlatív („najpožehnanejšia zo všetkých žien"). Najväčším ocením Márie nie je to, že je vyhlásená za telesnú matku Vykupiteľa, najväčším ocenením je posledná veta nášho úryvku. Mária je blahoslavená pre svojou vieru, na ktorej postavila všetko ďalšie vo svojom živote. Tu je nielen pádny dôvod k mariánskej úcte, ale tiež výzva a vzor pre našu vieru.
Byť v správnom vlaku
Po tieto dní počúvame slová: darčeky, nákupy, varenie, pečenie, zhon, stromček... Keďže sme v kostole skloňujme kľúčové mena pre udalosti týchto dní: Ježiš, Mária a čiastočne i Jozef.
Začneme ústrednou postavou dnešného evanjelia – Máriou.
Máriin postoj viery umožňuje Bohu, aby v človeku účinne konal. Jej postoj, stojí v protiklade k spomínanému vianočnému zhonu, ktorého sme dnes plní, a to často i v oblasti viery.
Žijeme totiž v dobe, ktorá už dlhú dobu (prakticky najmenej už od minulého storočia) kladie doraz na ľudskú aktivitu, na ľudský výkon. Či chceme alebo nechceme, prenáša sa to i na naše kresťanstvo. To je často, pokiaľ je živé, kresťanstvom výkonu: musím urobiť, snažiť sa, zlepšiť, dokázať, vybudovať, premeniť, atď. Samá ľudská aktivita. Často dobrá a nutná. Ale nie je to jediný prvok viery, o to teraz ide. Existujú predsa skutočnosti ako Božie prisľúbenia a Božie obdarovania. To sú pojmy výslovne biblické, uznávané tak v židovstve, ako aj v kresťanstve. Je to to, čo si nemôžeme vyrobiť, získať, ale čo môžeme prijať. A dá sa povedať, že práve Božie prisľúbenie má vždy primát, ľudská aktivita prichádza až po ňom ako odpoveď, ako dejinná realizácia toho, čo Boh sľúbil a daroval. Ilustrujme si to: Apoštoli museli byť najskôr poučení, obdarovaní, Ježiš im dal prisľúbenie, že bude s nimi a až potom šli a konali. Rovnako Márii bol daný prisľúb, bola obdarovaná (milosti plná) a potom na základe toho konala – žila.
Prichádzame k druhému menu, podstatnému pre Vianoce – k menu Ježiš.
Mená „Ježiš a Mária" neznamenajú len mužský a ženský princíp v živote viery kresťana, akokoľvek je potrebný. Symbolizujú skôr dva postoje viery, ktoré sa dopĺňajú a z nich ani jeden nesmie chýbať. A to po obdarovaní a prisľúbení postoj rozhodnutia, vôle, aktívneho konania. Ježiš hovorí niektorým súčasníkom: nasleduj ma!, choďte posielam vás!, kážte, uzdravujte! Ale tiež: Vystri ruku, ukážte sa kňazom, zostup dole, odvaľte kameň, hovorím ti vstaň!, poďte odpočiňte si!...
Je to postoj viery, ktorý počíta so splnením Božích prisľúbení - viery, ktorá sa nechá obdarovať tým, čo Boh sľúbi a daruje. Nakoniec dary Ducha Svätého potrebné ku konaniu, sa vlastne prijímajú práve v tomto mariánskom postoji. Je teda treba oboje – „aktivita" i „pasivita" viery, prijímanie a následne konanie.
Ak teda chceme skutočné ako kresťania vykonať v živote veľké veci, potom sa musíme postaviť do postoja Panny Márie. Ona založila celý „výkon" svojho života na Božom prisľúbení. Nech sa mi stane podľa tvojho slova! - to je jej odpoveď na anjelovo posolstvo o Božom sľube a dare. Je to málo? Zdá sa nám to veľmi pohodlné? Je to všetko, pretože Mária postavila na tomto sľube celý svoj ďalší život. A bolo to veľmi náročné. Ako matka „nemanželského" dieťaťa riskovala ukameňovanie, pretože Jozefovi bola zasnúbená, tým pre neho viazaná. U Židov bol vtedy, dnes smutné známy, zákon šaria. Nemohla si vôbec predstaviť, čo ju čaká. A predsa na Božom sľube postavila celú túto ľudsky neistú budúcnosť.
Alžbeta ako najväčšie uznanie vyslovuje práve pochvalu tejto viere: A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Nie teda: "Blahoslavená najvýkonnejšia, najobetavejšia, najušľachtilejšia, najviac pracujúca". Ale: "Blahoslavená najviac veriaca a najviac očakávajúca".
Pre tento postoj sa nestačí len slovne nadchnúť. Je treba sa pýtať, čo nám ako kresťanom a mne osobne Pán sľúbil. Verím tomu? Staviam na tom viac, než na svojej snahe? Som s Máriou blahoslavený? Ak nie, nestačí len povzdych. Je treba radikálne, teda od korene zmeniť zakotvenie vlastného života. Čas na to nikto nemá neobmedzený. Ale cesta viery je vždy otvorená.
Dietrich Bonhoffer: Keď nastúpiš na nesprávny vlak, je zbytočne utekať po chodbičke opačným smerom. Čo treba urobiť? Treba z neho vystúpiť a nasadnúť na ten správny vlak.
A tak sme prišli k tretiemu vianočnému menu: Jozefovi. Bol mimo – v nesprávnom vlaku. Nečudujme sa mu! Kto na jeho mieste by uveril, že Mária počala z Ducha svätého. Bol ale muž spravodlivý. Počúval Boha, uveril v jeho z prisľúbenia. Prijal Máriu. A potom konal! Spojil princíp viery Máriinej i Ježišovej.
Možno sme v nesprávnom vlaku! Test je veľmi jednoduchý: Sme nespokojní, uťahaní životom, nervózni? Pritom si myslíme, že sme v správnom vlaku. Pozor! Ľahko si to môžeme iba myslieť. Najskôr si premyslíme, či nie sme v tom správnom, alebo si vymýšľame nejaký iný. Predstavte si, žeby kňaz povedal: Bola to veľká chyba, že som sa stal kňazom. Nemohol by byť šťastný! Ak niekto povie, nemal by som byť v tejto rodine, bola to veľká chyba zosobášiť sa – nemôže byť šťastný! Je treba prijať situáciu v ktorej som a hľadať Božie prisľúbenia.
Kedy sme isto v nesprávnom vlaku? Ak sa môj stav nezhoduje s prikázaniami Božími. Vtedy treba čim skôr vystúpiť. Ak nevystúpiš, utekáš po uličke späť. To nie je riešenie. Ak je niekto závislý na osobe, veci (alkohol, drogy), veciach (závisť, nečestné hrabanie majetku) vyspovedá sa, ale nemení sa – ostáva v tom nesprávnom vlaku. Nestačí sa vyspovedať, treba vystúpiť z nesprávneho vlaku.
Tak ako Mária dostávame dary, sme požehnaní. Ježiš nám na základe toho káže konať – volá nás k nasledovaniu. Svätý Jozef nech nám je príkladom hľadania Božej vôle, trpezlivosti, počúvania, aby sme boli na správnom mieste, boli spokojní a šli k šťastiu.
Turzovka, 23.12.2018