Uvedenie do bohoslužby:
Adventné obdobie nemá taký kajúci charakter ako pôstne. Je to však čas snahy úprimného prehlbovania vzťahu k Bohu a človeku. Má nám v tom pomôcť i dnešná nedeľa, ktorá je nedeľou radosti. Hovoria o nej najmä prvé čítania.
Máme už skúsenosť, že život s Bohom prináša radosť?
Vieme, že opúšťanie prikázaní vnáša do života nášho i okolia smútok a často až tragédie?
Ak toto vieme, ochotne a úprimne ľutujeme svoje hriechy.
Uvedenie do čítaní (Rozbor textu P. Ing. Aleš Opatrný):
- Sof 3,14-18 a
Čím viac poznáme zo Starého zákona rozsah a hĺbku neverností Izraela, čím viac poznáme tvrdé slova prorokov, ktoré hovorili o zlých dôsledkoch porušovania zmluvy s Bohom, tým viac žasneme nad jasavými a nádeje plnými slovami odpustenia v dnešnom úryvku.
Ako píše prorok, tak by sa mala cítiť cirkev keď koná pokánie. Boh je uprostred nej, je jej kráľom, a to ešte viac než v starozákonnej dobe, pretože je prítomný v cirkvi vo svojom Synovi, v moci jeho Ducha.
Tak by sa mal cítiť i jednotlivec, keď sa zmieri s Bohom, ktorý sa nad ním tiež „teší a plesá ", „obnovuje k tebe svoju lásku, plesá nad tebou a jasá". Pokiaľ sa kresťan raduje sám zo seba, je to dosť slabý dôvod k jasotu. Ale ak vidí radosť Božiu nad sebou samým a nad ostatnými, nad ich obrátením, lebo „Pán zrušil rozsudok", má dôvod k jasotu bez hraníc
- Flp 4,4-7
Božia blízkosť a Boží pokoj nie je len dôvodom k radosti, ale je záchranou, ochranou kresťanovho srdca. Ak sa kresťan pozerá viac na svoje hriechy než na túto blízkosť, ťažko sa môže radovať. Ak nezažíva v sebe Boží pokoj, je ťažké, aby sa cítil v bezpečí.
My kňazi čas od času hovoríme o radosti a niekedy s výčitkou; prečo sa neradujete? Prečo nemáte v sebe pokoj? Mali by sme pokorne vedieť, že je to niekedy i naša vina. Ježiš vyháňal démonov, Ježiš uzdravoval chorých na duchu i na tele, Ježiš dával pocítiť, že sa kráľovstvo Božie priblížilo. A my? Ak áno, dobre. Ak hovoríme: „my ale nie sme Ježiš!", máme pravdu, ale máme vedieť, že on hovorí: „Budete robiť ešte väčšie skutky, pretože idem k Otcovi." Nestačí teda ľudí k radosti a pokoju vyzývať, je im treba k tomu účinne pripravovať cestu oslobodzovaním od zla, i keď je to ťažké. Pokiaľ ľudí len nadchnete svojou rečou (prítomnosťou), nutne to z nich vyprchá, lebo sa nechávajú „nadchnúť" znova a znova. Pravé uzdravenie mocou Kristovou sa pozná podľa toho, že plody jeho uzdravenia si nesú v sebe do ďalšieho života - nevyprchajú, i keď nadšenie pominie.
Lk 3,10-18
Perikopa v sebe nesie drámu, ktorou žila určitá časť Ježišovho okolia a ktorá zrejme pokračovala i po Ježišovej smrti: Je mesiášom Ján, alebo Ježiš? Ján nepochybne ľudí fascinoval. Ale fascinácia výzvou k obráteniu nie je ešte úplná. V podstate ide o toho, kto sám prináša spásu, teda nový život v Duchu. A na neho - teda Ježiša - Ján zreteľne ukazuje.
Podrobný rozbor textu by bol veľmi rozsiahly. Text totiž nie je vôbec jednoduchý. Všimnime si aspoň niekoľko zásadných krokov viery, ktoré naznačuje:
- Ján upútal zástupy svojím zjavom i slovom. Otázka „čo máme robiť" je potom tá najlepšia, akú je možne položiť.
- Jánova rada je radou k náprave života. Ale to nestačí! To je len predpoklad.
- Ján ukazuje na „toho mocnejšieho". O toho ide, pretože on krstí „Duchom Svätým a ohňom", nie už len vodou. Inač povedané: on nie je len ten, kto by vyzýval k pokániu a viedol k odpusteniu. On je ten, ktorý vedie k porozumeniu a k naplneniu. On čistí - za ním nezostáva dobro a zlo premiešané k nerozoznaniu. K týmto krokom je potom poslucháč evanjelia osobne vyzývaný.
NEBOJTE SA - RADUJTE SA!
Český publicista Ladislav Simajchel zaznamenal tento postreh:
Na fasáde domu priam kričí nastriekaný nápis: “Buďte realisti! Chcite nemožné!” Ľudia sa zastavovali. Čo tým chcel autor povedať? Má to byť len slovná hráčka? Alebo je za tým hlboký zmysel?
Nemá to náboženský podtón? Boh je predsa ten, ktorý môže všetko. Pre veriaceho je teda celkom realistické, aby žiadal, aby si prial i veci ľudsky nemožné.
Dnešné volanie proroka Sofoniáša v prvom čítaní ten nápis pripomína.
Najskôr k samotnému prorokovi: Sofoniáš (pôsobil asi 640-630 pr. Kr.) je prorok, ktorý si nedáva servítku na ústa. Témou jeho krátkeho, ale silného prorockého spisu je „Pánov deň“ (Sof 1,7.14), ktorý má byť dňom súdu (Sof 3,8), dňom hnevu (Sof 1,18; 2,2.3), dňom, pred ktorým sa trasú národy (Sof 2,4-15) i samotný Jeruzalem (Sof 3).
Či prorok nežiada niečo nemožného, keď uprostred neistej, až tragickej doby vyzýva: Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská!...Pán, tvoj Boh, je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni. Teší sa a plesá nad tebou, obnovuje k tebe svoju lásku, plesá nad tebou a jasá...
Realita v ktorej prorok žil bola veľmi ťažká. Schyľovalo sa k babylonskému zajatiu a on napriek tomu vyzýva k radosti.
Aká je naša realita v ktorej sa my máme radovať?
Nuž, boli by sme radi, keby už raz nastal u nás a vo svete pokoj, keby sme sa mohli tešiť.
Keby sme už konečne večer mohli počúvať správy bez obáv, čo zlého sa zas vo svete prihodilo, čo zlého sa zase deje a čo sa chystá u nás a na nás. Zatiaľ však je svet plný nepokoja, akoby všetci chceli byť proti všetkým.
A do tejto našej situácie prorok i v dnešnú nedeľu volá: Pán, tvoj Boh, je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni! A káže sa radovať.
Je to nemožné? Možné to je! Ba viac: Je to jediný možný a správny postoj človeka v takej dobe, ako je naša. Je to jediný realistický postoj v našej dobe prerodu a neistoty. Nenechať sa vystrašiť. Nenechať sa vydesiť, zmalátnieť, upadnúť do pasivity.
Kresťan, buď realistom: Čo dobrého môžeš urobiť, to rob, nezostaň pasívny. A na čo nestačíš, čo je nad tvoje sily, to prenechaj Bohu. Veď Boh je i dnes uprostred vás, pripomína prorok. Tak sa neboj!
Ktosi si dal prácu, prešiel celú bibliu, aby spočítal, koľko je tam tato Božia výzva človeku: „Nebojte sa!” Napočítal 365. Práve toľkokrát, koľko je dní v roku. Na každý deň je v bibliu zvolanie: „Nebojte sa!”
Kde opanuje človeka strach, tam je život úbohý. Strach zadusí každé hnutie radosti, pohody, šťastia.
Za pár dní si budeme navzájom priať radostné sviatky, veselé Vianoce. Naozaj radostné však budú len v tých rodinách, v tých ľuďoch, kde bude strach premožený dôverou v Boha, v Boha s nami. Vianočná radosť bude tam, kde ľudia budú realisti, kde sa prestanú spoliehať na nespoľahlivého človeka, na vlastnú slabosť a začnú dôverovať prozreteľnej ruke Všemohúceho Boha, Boha otcovstva.
Jedna ázijská študentka sa spýtala priateľky: „Čo by som mala z toho, keby som sa stala kresťankou?”
Dostala odpoveď: „V každej situácií tvojho života by si vedela, že máš Otca, ktorý ťa miluje.”
Ona odpovedala: „No to by bolo naozaj veľa.”
Prežívame to my tak? Vedeli by sme aj my tak svedčiť? Presnejšie: Svedčíme tak vo svojom prostredí?
Na Lectio Divina v našej prišla jedna nová pani. Čítali sme o tom čo radil Ján Krstiteľ. Naraz sa opýtala, či nepoznáme nejakú rodinu – chcela by im urobiť radostné Vianoce. Práve predtým mi jedna farníčka hovorila o rodine, ktorá je na tom po každej stránke zle. Skontaktovali sa. Určite prežijú radosť z dávania a aj ubolená rodina bude potešená.
Ktorí ste dnes Božie slovo pozorne počúvali, poznáte už návod na radostné Vianoce, na celý radostný život. Ten návod znie: Buďte realisti: žiadajte i ľudsky nemožné - žiadajte, čo je možné u Boha. Dôverujte mu!
Turzovka - Turkov, 16.12.2018