Uvedenie do bohoslužby (požehnanie adventného venca):
K.: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Ľ.: Amen.
K.: Milosť a pokoj od toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, nech je s vami všetkými. Ľ.: I s duchom tvojím.
Všemohúci Bože, nech v našich srdciach zažiari tvoj Syn Ježiš Kristus, odblesk tvojej slávy; jeho príchod nech zaženie všetku tmu hriechu a pretvorí nás na synov svetla. O to ťa prosíme skrze Krista nášho Pána.
Ľ.: Amen.
Modlitba požehnania
K.: Bože, ty si stvoril všetko, lebo si láska a prameň života.
Ľ.: Velebíme ťa, Bože
K.: Vo svojom Synovi nám dávaš svetlo a život.
Ľ.: Velebíme ťa, Bože
K.: Nech tvoj Duch osvieti naše srdcia, aby sme vedeli, k akej nádeji sme povolaní.
Ľ.: Velebíme ťa, Bože
K.: Modlime sa:
Ďakujeme ti, Pane Bože, náš, že nám aj v tomto roku dávaš radosti Adventu a že smieme v nádeji a s dôverou očakávať tvojho Syna, nášho Spasiteľa.
Požehnaj + tento veniec, aby nám ako znak nádeje pripomínal život a sväté spoločenstvo a daj, aby sme v týchto dňoch rástli v tvojej milosti. Skrze Krista nášho Pána.
Ľ.: Amen
K.: Modlime sa:
Bože, ty si poslal na svet svojho Syna ako svetlo.
Požehnaj + tieto sviece; nech nám v dňoch Adventu pripomínajú Ježiša Krista, ktorý chce osvietiť každého človeka. A keď budeme každú nedeľu zapaľovať nové svetlo, daj, aby sme tak rástli aj v láske ku Kristovi. Priprav naše srdcia na slávnosť jeho narodenia a daj, aby sme raz videli z tváre do tváre tvojho Syna, plného milosti a pravdy, ktorý žije a kraľuje na veky vekov.
Ľ.: Amen.
Kňaz pokropí (prípadne aj incenzuje) veniec a sviece. Na to zapáli prvú sviecu. Medzitým možno spievať z JKS 28, 1-2.
Uvedenie do čítaní (Rozbor textu - P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie Jer 33, 14-16
Slova 33. kapitoly sú zasadené do situácie, kedy sa Izrael vracal z exilu (text zrejme nie je od Jeremiáša samotného).
Bola to doba očakávania a predsa neutešená: všetko v Palestíne bolo v rozvalinách, chrám zborený, skoro nikto si nevedel predstaviť jeho obnovu.
Avšak slová dnešného čítania nájdeme ešte na jednom mieste v Jeremiášovi - v 23. kapitole uprostred slov, ktorá tvrdo kritizuje vyvolený národ. V oboch prípadoch ale majú tieto slova rovnaký zmysel - uisťujú o nádeji uprostred ľudskej beznádeje, o nádeji, ktorá stojí na Bohu, na jeho vernosti, na tom, že Božie zasľúbenia sú úplne spoľahlivé, trvalé, nenahraditeľné, a sú neohroziteľné aj nevernosťami vyvolených. Pretože Božie právo a spravodlivosť uskutoční „Davidov výhonok", ktorý vzbudí sám Boh.
- čítanie: 1 Sol 3, 12-4,2
Pavol je od solúnskych veriacich telesne vzdialený, ale s veľkou láskou na nich spomína a teší sa na príchod k nim. V strednej časti listu, z ktorej je náš úryvok, sa ich snaží povzbudiť k vytrvalosti i k rastu v prijatej viere. Rast ich vzájomnej lásky i lásky ku všetkým ľudom považuje Pavol za podstatný prvok ich prípravy na stretnutie s Pánom pri parúzii. Preto tiež Pavol nabáda, aby nepoľavila vernosť v prijatých zásadách života.
Ako má táto vernosť i láska vyzerať, vysvetľuje apoštol Pavol podrobnejšie v ďalších veršoch, ktoré už nie sú súčasťou perikopy tejto nedele.
Evanjelium: Lk 21, 25 - 28. 34 - 36
Pohľad Písma do budúcnosti je v zásade optimistický, i keď nie lacno optimistický: budúcnosť je celá Božia (tak hovorí Starý zákon), ako hlavný bod je v nej očakávaný druhý príchod Ježiša Krista (tak hovorí Nový zákon).
Ale pohlaď Písma pozná v budúcnosti i ťažké a hrozné udalosti: víťazstva nepriateľov nad neverným ľudom v deň súdu - hrozný deň Boží (Starý zákon) a apokalyptické hrôzy pred príchodom Syna človeka (Nový zákon). Nič z toho však neznamená, že by sa Bohu mohli vymknúť veci z rúk, že by úplne a definitívne zvíťazilo zlo. Zmluva s Noemom a jeho potomkami (Gen 8,21; 9,8-17) nebola nikdy odvolaná. Naopak tí, ktorí patria Kristovi, budú zhromaždení k záchrane v deň konečného účtovania (Mk 13, 24-26).
K úvahe
Božím sľubom (1. čítanie) nie je zaručená záhuba, ale záchrana. A Boh je vo svojich sľuboch verný. Teda: v pohľade do budúcnosti, v pohľade na to, čo prichádza od Boha (nie len od ľudí) môžeme a máme byť úplnými optimistami. Ako ubieha čas - nech sa deje, čo sa deje - blíži sa naše vykúpenie (Lk 21,28). Je však treba vsadiť svoju nádej na Boha, darcu, verného partnera zmluvy (1. čítanie) a na Ježiša, Vykupiteľa. Nádej sa nedá vsadiť ani na „hviezdny svet" - ten bude otrasený, ani na ľudí - ti budú v zajatí úzkosti.
Problémom vo vzťahu k budúcnosti teda nie je Boh a to, čo od neho prichádza; problémom sme len my sami. Človek totiž môže mať srdce, teda jadro svojej osobnosti, zaťažené nestriedmosťou, opilstvom, pozemskými starosťami. Človek nemusí byť opitý len alkoholom, ale i vlastnou dôležitosťou, úspechom, môže byť zaťažený dennými starosťami tak, že už ani nič iného nevníma. Poznáme dobre to známe „až potom", „len čo to a to dorobím", „deti vyjdú zo školy, pôjdem, do dôchodku ..." atď. Série týchto odkladov sa môžu pretiahnuť na celý život.
A teda: bdieť - modliť sa (v. 36) je cestou k tomu, aby človek nezahynul v nešťastiach, ale dospel i cez ne k Synovi človeka.
Čo to teda môže znamenať prakticky:
Bdieť: Nedať sa ukolísať monotónnosťou života, neupadnúť do sebaistoty nad svojimi úspechmi, neprestáť poznávať zlo, ktoré sa chce človeka zmocniť, a teda bojovať proti zlu.
Modliť sa: To neznamená len vŕšiť otčenáše alebo ruženec. To znamená udržovať svoje spojenie s Bohom a teda celý život pretkať modlitbou. Nie len tak, že do každej práce vkladám modlitbu, ale tak, že každú prácu, starosť, rozhodnutia zaradím do modlitby. Nech už ide o modlitbu osobnú alebo spoločnú.
Je tu pred nami postava, ktorá v živote nič „nezaspala" a ktorá čakala všetko od Boha: Mária. Jej životný postoj by mohol byť pred našimi očami celý advent. Jej materstvo, ktoré vzišlo z trvajúceho panenstva, je snáď najmocnejším symbolom kresťanského postoja: Mária nič nemá, na pozemské nádeje sa nemôže spoliehať, všetko čaká od Boha a dostane viac, než tí, ktorí plody svojho života sami zaisťujú. Je totiž stále otvorená Božím požiadavkám, necháva si preorganizovať svoj život, na ničom nelipne, ani na svojom synovi.
Zhrnutie: Náš pohlaď do budúcnosti môže byť pokojný a plný nádeje. Budúcnosť je Božia a jej cieľom nie je ľudský pokrok, ale príchod Syna človeka. Moderná veda nevidí! žiaden jasný a určitý bod, ku ktorému by budúcnosť ľudstva mala spieť. Vidí leda technický pokrok s veľmi problematickými následkami.
Aby človek - kresťan - cieľ neminul, nemôže žiť hocako. Mária je teda postava, ktorá ukazuje ako žiť, aké postoje zaujímať. Bdieť. Modliť sa. Dôverovať, že Boh nás obdaruje.
Pastiersky list (Upevňovanie zväzkov lásky a pokoja v medziľudských vzťahoch)
Drahí bratia a sestry!
Pred niekoľkými chvíľami sme na adventnom venci zapálili prvú sviecu. Pri jeho požehnaní sme prosili, aby tak ako na ňom bude pribúdať svetlo, rástla aj naša láska k Pánu Ježišovi. Advent je očakávaním Kristovho príchodu. Tešíme sa na Narodenie Pána a zároveň sa pripravujeme na jeho druhý príchod na konci čias.
V evanjeliu sme počuli ako Pán Ježiš predpokladá obavy svojich učeníkov: hovorí o znameniach na hviezdach, na slnku i na mesiaci, a tiež o strachu, ktorý s tým bude spojený. Učeníkom však dodáva odvahu, aby sa nebáli – majú zdvihnúť hlavu, lebo sa blíži ich vykúpenie. Na týchto slovách, ktoré sú adresované aj nám, vidíme starostlivosť Božieho Syna. Dopredu nás upozorňuje, že prídu ťažké chvíle, ale aj povzbudzuje, aby nás nepremohol strach a ponúka rady, ako dobre obstáť. Kristovi záleží na každom jednom z nás. V podobnom duchu si môžeme všimnúť aj starostlivosť svätého Pavla, ktorý píše Solúnčanom. Tiež im dáva rady, ako sa pripraviť na Pánov deň. A nemenej pozorný je aj prorok Jeremiáš, ktorého hlas zaznieva z dávnej minulosti – i on pridáva nádej a pripomína prísľub spásy, ktorý Boh určite splní.
To sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. Boží Syn prichádza na svet, aby hľadal, čo sa stratilo. Pomáha nám vrátiť sa na cestu, ktorá vedie k Otcovi; vyslobodzuje nás z pút strachu a z pasce hriechov. Adventné sviece symbolizujú svetlo, ktoré ukazuje Božiu cestu. „Lux mundi" – svetlo sveta – rozjasní betlehemskú jaskyňu a zachráni stratených. To je radostná zvesť pre všetkých!
Nás kresťanov tento zdroj svetla volá, aby sme ho sprostredkovali druhým. To dokážeme vtedy, ak sa obrátime tvárou k nemu. Nie sme schopní poskytnúť svetlo sami zo seba; môžeme iba odovzdávať svetlo Božie, byť nástrojmi jeho šírenia. Preto sa k zdroju svetla nesmieme obracať chrbtom. Naopak, máme byť „bez úhony a vo svätosti pred Bohom", píše svätý Pavol. K tomu nám v Advente pomáha spytovanie svedomia a prijatie sviatosti zmierenia. Nezabudnime na to! Iba potom, keď sa necháme prežiariť Božím svetlom, môžeme byť spolupracovníkmi na diele evanjelia.
V tomto svetle máme potom prijať za svoju túžbu Boha po spáse ľudí a jeho starostlivosť o nich. Kristus preto prichádza, Pavol a Jeremiáš preto píšu, lebo sa vložili do Božej starostlivosti o spásu duší. Keď si toto uvedomíme, pochopíme, že svetlo sprostredkované kresťanmi nemá byť svetlom do očí, ktoré oslepuje, ale svetlom pre nohy, ktorým pomáha kráčať. Našou úlohou nie je „posvietiť si" na tých, čo uviazli alebo zablúdili, ale pozvať ich na cestu k Bohu. Túžiť po tom, aby čím skôr pochopili a čím ľahšie objavili jeho dobrotu. V duchu slov svätého Pavla preto prosíme Pána, aby zveľadil a rozhojnil našu lásku – nielen k veriacim, ale voči všetkým ľuďom.
Toto vám chceme, drahí bratia a sestry, na začiatku Adventu pripomenúť a o to vás poprosiť: rozhodnime sa upevňovať zväzky lásky a pokoja! Neprispievajme k rozbrojom, zvadám a hádkam. Nedajme sa k nim vyprovokovať: hoci od druhých zažijeme príkorie, výsmech, či pohŕdanie, prosme Pána, aby posilnil naše srdcia, aby sme dokázali reagovať s láskou.
Znepokojene sledujeme, ako sa z našej spoločnosti vytráca úcta. Medziľudské vzťahy za posledné roky zhrubli; na mnohých miestach sa ľudia k druhým správajú nezdvorilo a sebecky. Žiaľ, tieto spôsoby prenikli do súkromného aj verejného života: dostali sa do politiky, kultúry i médií. Prosíme, vráťme sa k úcte! Začnime každý sám od seba, nepoukazujme na iných. Učme sa k ľuďom pristupovať s trpezlivosťou a láskou. Nie je to ľahké: je to však kresťanská služba, naše povolanie. To, že si niektorí našu láskavosť a slušnosť zamenia so slabosťou, nech nás nevyvedie z miery. Vytrvajme!
V našej spoločnosti silnie vedomie práva na vlastný názor, no bez rešpektu voči akejkoľvek autorite: učiteľovi, lekárovi, policajtovi, sudcovi, predstaviteľovi štátu, kňazovi. Tak ako je jasné, že nositeľ autority sa musí správať na úrovni úradu, ktorý zastáva, musí zostať jasné, že mu prináleží úcta a rešpekt, bez ktorých naša spoločnosť nemôže fungovať.
Popri úcte k autoritám je potrebné zachovať úctu k názorovým oponentom. Šíri sa mentalita vzájomného znevažovania či dokonca mávanie zdvihnutými päsťami: a zapáčilo sa to aj niektorým kresťanom. Heslo „ja ti ukážem!" nezodpovedá kresťanskej viere o nič lepšie, ako hrozba „ja si na teba posvietim!" To nie je našou úlohou. Správnejšie pochopili výzvu evanjelia naši predkovia, keď do svojich porekadiel zaradili zásadu „kto do teba kameňom, ty doňho chlebom". Nazbierajme odvahu vrátiť sa k takémuto spôsobu „obrany". To je najúčinnejšie nastavenie zrkadla aj najlepšia pomoc tým, čo zblúdili. Pripomeňme si, že naším cieľom nemá byť získanie moci nad spoločnosťou, ale jej vnútorná premena mocou kríža. Ten je naším symbolom. Nie kameň ani meč.
Nenavštevujme webové stránky, ktoré podporujú neznášanlivosť a pohŕdanie druhými. Nepodporujme také stránky! „Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete", môžeme čítať v starobylom Liste Diognetovi: našou úlohou je spoločnosť spájať, nie rozdeľovať. Úsilie zjednocovať nám však nebráni svedčiť o evanjeliu a držať sa pravdy o živote, rodine, manželstve, človeku a jeho dôstojnosti. To, že si životom podľa evanjelia vyslúžime nevôľu, nech nikoho neprekvapí. Pripomeňme si, že kresťania sa snažia milovať „aj tých, čo ich nenávidia. Keď im nadávajú, oni žehnajú. Vydané zákony poslúchajú, no svojím životom ľudské zákony prevyšujú!" (List Diognetovi, 2. stor.)
Drahí bratia a sestry, ak chceme byť svetlom pre svet, stoja pred nami náročné požiadavky. Na ich splnenie nestačia len naše sily. Evanjelium nás preto pozýva k modlitbe. Zároveň k striedmosti a zdržanlivosti. Aby nám srdcia „neoťaželi" neresťami a starosťami o pozemské veci.
Striedmosť v užívaní svetských dobier, ktorú kresťanstvo hlása, nikdy nebude populárna. K čomu vedie svojvôľa a strata zdržanlivosti však vidíme na príklade škandálov, ktoré zasiahli spoločnosť i Cirkev. Práve preto nesmieme podľahnúť „bezbrehosti" ani naivnej predstave, že nám neostáva iné, než uvoľňovať mravy a rušiť požiadavky náročných predpisov – údajne pre uľahčenie a zlepšenie života. Kresťanská láska má iné smerovanie. Ovládanie žiadostivostí nie je škodlivé, ale prospešné, ba priam nevyhnuté na dobro medziľudských vzťahov.
Aj v tomto Advente bdejme a modlime sa. Na neúctu odpovedajme úctou. Na uvoľňovanie mravov zdržanlivosťou a sebaovládaním. Na ohrozenie života nenarodených či starých a chorých veľkodušnosťou k životu, ochotou slúžiť a pomáhať. A dajme si aspoň jedno dobré predsavzatie: pokúsim sa o väčšiu láskavosť k druhým! Tak sa môžeme pripraviť na príchod Pána, a čím viacerým pomôcť nájsť cestu k nemu. Takto spoločne, v láske a bez strachu, chceme raz stáť pred Synom človeka, ktorého s radosťou očakávame.
Pozdravujú vás, žehnajú a o modlitbu prosia vaši otcovia biskupi.
(Prečítať na Prvú adventnú nedeľu, 2. decembra 2018, pri svätých omšiach namiesto homílie.)