Uvedenie do bohoslužby:
Zišli sme sa na Slávnosť Krista kráľa. Nie je to anachronizmus? Aký vyznám to má pre náš? Nezaškodí pripomenúť si Krista Kráľa! Každý má totiž v živote svojho kráľa. Je to to, na čo, koho, najviac myslíme, pre čo žijeme, pre čo sa obetujeme...
Často sme poddaní, až otroci. A často sa nevieme z niečoho vymaniť. Môže to byť nejaká vášeň, naše sebectvo, ale i naša beznádej, smútok... pouvažujme, ako je to s nami.
Uvedenie do čítaní (Rozbor textu: P. Ing. Aleš Opatrný):
- Dan 7,13-14
Výraz „Syn človeka“ neznamená v hebrejčine nič iného, než „človek“. Ale v kontexte knihy Daniel znie toto označenie slávnostne, ako označenie zväčša určitého a významného človeka. Keď uvážime, že Nový zákon užíva toto označenie pre Ježiša (synoptici 67 krát, Ján 11 krát), je zrejmé, že ide o jedinečný výraz, označujúci toho, komu bola daná „moc, sláva a kráľovstvo“ (V 14.). Máme tu jasný príklad starej pravdy, že „Nový zákon je odhalením Krista, skrytého v Starom zákone“ (sv. Augustín). Spojenie nášho úryvku s významom, ktorý má slovo „syn človeka“ v Novom zákone, dáva týmto slovám proroka jasný zmysel a chráni poslucháčov pred svojvoľnými špekuláciami.
Na rozdiel od zanikajúcich kráľovstiev (systémov, vlád, republík...), je tu reč o kráľovstve, ktoré je bez konca, ide teda o „absolútnu budúcnosť človeka“. Tú človek síce chce, ale nie je v jeho moci ju zaistiť. Ak si chce kresťan svoju budúcnosť zaistiť sám, koná „neverecky“. Večné kráľovstvo nie je ľudským produktom, je darom „Starca“, ktorý dáva „moc a slávu i kráľovstvo“. Ale človek vďaka spojeniu so „Synom človeka“ na ňom môže mať účasť.
- Zj 1,5-8
Sú tu za sebou tri výpovede: V 5-6. uvádzajú tri Ježišove mesiášske tituly: „verný svedok“, „prvorodený z mŕtvych“, „vládca nad kráľmi zeme“ a v skratke popisujú účinok Ježišovej činnosti pre nás. V 7. - hovorí o Ježišovom druhom príchode, o úplnom zjavení Božej pravdy. V 8. - vševládnosť, „nadčasovosť“, nezávislosť Boha.
Pre nás tu budú hlavné dve skutočnosti:
Ježišova absolútna zvrchovanosť, teda „kraľovanie“; a ďalej to, že z nás urobil kráľovský národ, kňazmi Bohu Otcovi. Naša existencia nie je v opozícii k jeho kráľovskému postaveniu (nie je to vzťah otrok - vládca!), ale je podielom na jeho večnom kraľovaní. Akokoľvek to znie neuveriteľne, je to tak. Nie preto, že my by sme to dokázali, ale preto, že on to urobil s nami.
- Jn 18, 33 b-37
Výsluch u Piláta je stretnutím dvoch svetov, ktoré sa pretínajú v Ježišovom osude. Toto stretnutie mu nakoniec prináša smrť. Jeden svet reprezentuje Pilát a veľkňazi, teda Ježišovi sudcovia. Je to svet, ktorý si stačí sám, ktorý seba samého organizuje, ktorý sám stanovuje, čo je dobré a čo je zlé. Svet, pre ktorý je pravda „niečo“ a nie „niekto“ (viď v. 38, škoda, že v perikope chýba). Ježiš reprezentuje to, čo prichádza od Boha do sveta - pre človeka. Stelesňuje pravdu, ktorá je životom, ktorá je Božím darom, spásou. Svedčí o tejto pravde celým svojím životom, svedčí o Božej zachraňujúcej starostlivosti o človeka. Ježišovo bytie je od tejto pravdy neodlučiteľné. Ten, kto si chce vystačiť sám, kto nechce Ježiša, ten túto pravdu stráca.
Ježišovo „kraľovanie“ nemá nič spoločného s pozemskými predstavami kráľov - to ukazuje už len pohlaď na Ježiša na kríži (krížom jeho kraľovanie neskončilo, ale naopak, vyvrcholilo!). Dialóg s Pilátom o Ježišovej kráľovskej hodnosti je nakoniec len príležitosťou k tomu, aby bolo ukázané, že Ježišovo kraľovanie je jeho svedectvom pravde, teda že je to jeho osobný podiel na Božej zachraňujúcej láske k človeku. Pripomeňme si polemiku v Izraeli, keď chceli kráľa, ako majú ostatné národy (1 Sam 8). Tam zaznelo, a bolo to v Starom zákone viackrát odmietané, že jediným Kráľom Izraela je Boh, teda ten, kto ho vyslobodil a vyslobodzuje!
TO JE KRÁĽ?!
Ako vnímate Slávnosť Krista Kráľa, pojem Kristus Kráľ? Ako pomôcku k tomuto uvažovaniu si predstavte, žeby ste niekomu povedali: Ježiš je môj kráľ. Ako by sa na vás pozeral? Dokázali by ste to niekomu povedať? Vnímate tak Ježiša?
Domnievam sa, že aj táto reflexia nám ukázala potrebu, aby sme o dnešnom sviatku hovorili a zamysleli sa nad nim.
Slávnosť Krista Kráľa si totiž pripomíname uprostred sveta, ktorému je Kristus zväčša ľahostajný. Svet je síce v niečom ochotný brať kresťanstvo na vedomie tak, ako množstvo ďalších vecí, ale ktorý za suverénneho pána je ochotný uznať len a len človeka, len a len seba samého.
Nezdá sa vám, že nemáme šancu hovoriť o ňom ako kráľovi a to nehovorím o uskutočňovaní jeho kráľovstva v tomto svete.
Pre mnohých sme niečím ako folklórny spolok, ktorý je ušľachtilým opatrovateľom starých tradícii, ktorý vie, že svet ide inak, ale svojich tradícii sa nevzdáva.
Prečo sa to tak javí? Preto, lebo jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ježiš to pred Pilátom zdôraznil: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Čo to znamená? Nevzišlo z mentality tunajších kráľovstiev, nie je podľa predstav človeka, nespĺňa naše predstavy o šťastí. Veď Ježiš sa za kráľa sa vyhlasuje keď má tŕňovú korunu na hlave, keď má spútané ruky, keď sa z neho smejú.
Prečo sa Ježiš štylizuje do pozície takého kráľa?
Najskôr si predstavme, žeby Ježiš bol mocným a úspešným kráľom tohoto sveta. Zrejme by sme boli jeho vojaci, ktorí by niekde s niekým bojovali a rozširovali beztak pestrú paletu násilností. Boli by sme ako militantní mohamedáni. Preto sa Ježiš predstavuje ako inakší kráľ. Aj hovorí, že jeho kráľovstvo nie je stadiaľto. A dejiny kresťanstva a dejiny sveta to dosvedčujú. Je v tom požehnanie a zdroj ťažkostí zároveň. Pretože „svet miluje, čo je jeho“, a teda to, čo jeho nie je, nemiluje. O tom sa presvedčovali všetci svätci a mnohí ďalší kresťania v histórii. Svet nemá rád to, čo je cudzorodé, čo nevyhovuje jeho predstavám.
Prečo vôbec kráľ?
Ale na druhej strane žiadne kráľovstvo z tohoto sveta, žiaden kráľ z tohoto sveta nerieši úplne a s večnou platnosťou osud človeka. I ten najlepší kráľ sa len snaží obmedziť zlo a údel človeka zlepšiť. Ale premôcť zlo, na to nemá ani sily, ani schopnosti. A že by dal svoj život za svojich poddaných, ktorí ho možno ani nemajú veľmi radi, to čakať nemôžeme.
Ježiš je teda podivným Kráľom. Nemá možnosť sa v tomto svete celkom presláviť. Vrcholom jeho konania, ako kráľa, je nie vládnutie, ale smrť. A tí, čo patria do jeho kráľovstva, nie sú jeho poddanými, ale jeho bratmi, kráľovskými synmi. A všetko to, čo sa tu na zemi v jeho kráľovstve odohráva, nesmeruje k upevneniu jeho moci, jeho pozície na zemi, ale mieri to z tejto zeme, z tohoto sveta a života preč, ďalej, tam, kam nikto nevidí...
Zvláštne. A predsa toto kráľovstvo je tu dvetisíc rokov, aj keď mu už mnohí tesali náhrobný kameň a ono samo si často počínalo tak, že to vyzeralo, že sa tým zničí. Je tu stále a z celosvetového pohľadu vôbec nevyzerá ako umierajúce.
Naše miesto a naše sny
Podívajme sa ale teraz sami na seba. Kde sme? Som vnútri, v Ježišovom kráľovstve, ktoré nie je stadiaľto? Dúfam, že áno. Veď sme boli krstom prijatí medzi kráľovské deti a ak sme tomu uverili a ak sme neodišli z domu (z Cirkvi), sme v ňom stále. V Ježišovi vidíme niekoho, koho si vážime a koho milujeme. A snáď i chceme, aby si ho vážili i druhí. Môžeme snívať o tom, aké by to bolo na svete bezchybné, keby všetci ľudia Ježiša uznávali a keby sa všetci pozemskí vládcovia cítili byť jemu zodpovedanými. Môžeme o tom snívať. Vieme ale, že skutočnosť je úplne iná.
Nešlo by to teda nejak urobiť, aby naozaj všetci Ježiša uznávali? Nemal by on sám pre to niečo urobiť? Nejako sa na svete presláviť, ukázať svoju moc, proste predviesť sa na úrovní myslenia a cítenia dnešných ľudí. Snáď o niečom podobnom snil i Judáš, aspoň niektorí tak usudzujú. A v tom pokúšal diabol Pána Ježiša na púšti, keď mu sľuboval bohatstvo a všetky pozemské kráľovstvá. Ale Ježišova cesta je iná. On je Kráľom, jeho kráľovstvo nie je odtiaľto, jeho kráľovstvo zostane vo svete vždy dosť cudzím. Ale on je súčasne tým, kto má vo svete stále „svojich ľudí“, kráľovské deti, tých, ktorí ho bez výhrad za Kráľa považujú... Nás! Nás? Žiaľ, otáznik je tu namieste.
Je treba sa pýtať, či sme „jeho ľudia“, či Ježiš je skutočne a plne pánom a Kráľom nášho života. Nestačí len to, že ho máme radi, že sme pre neho nadšení, ale že ho rešpektujeme viac, než kohokoľvek iného a hlavne - že jeho neefektnú cestu berieme za svoju. Ak tým Ježiš nie je pre nás, potom je zbytočne snívať o tom, ako by mohol byť Kráľom pre druhých. Ale ak týmto naším Kráľom a Pánom je, potom to nie je so svetom tak zlé. Pretože potom my sme tí, ktorí môžu konať v jeho mene - v jeho mene svedčiť o láske Otcovej, v jeho mene uzdravovať, vyháňať zlé mocnosti, oslobodzovať, sprostredkovať spásu.
Je to fantázia? On je fantastický! Nebolo by však vôbec dobré, keby sme jeho vyvýšili a sebe ponížili tak, že by sa zdalo, že vzdialenosť medzi Ježišom a nami je neprekonateľná. On predsa prišiel kvôli nám, aby nás pozdvihol. A je na nás, aby sme to prijali a uznali, aby sme vzali za svoje, že na jeho kraľovaní máme podiel, že sme kráľovským národom. Práve toto je k jeho sláve, ktorá má z nás v tomto svete žiariť.
Ako začať? Tým, čim sme začali dnešnú úvahu. Povedať sebe a následne svojmu okoliu: Ježiš je môj kráľ. A aj podľa toho žiť.
Turzovka, vigília 24.11.2018, Dlhá, 25.11.2018