Uvedenie do bohoslužby:
Človek je neustále vystavený rôznym špeciálnym efektom, impulzom, veľkým vzruchom, novým zážitkom, novým správam, mimoriadnym udalostiam. Možno ani my nie sme nastavení na vnímanie nenápadnej a tichej prítomnosti Božej uprostred všedných dní. Neupriamujeme sa na Pánove slová, ktoré nepominú.
Čo robiť, aby sme boli pripravení na stretnutie s Božím slovom a zásahom Boha do nášho života, aby sme ho zachytili a nebol pre nás nepríjemným prekvapením, ale naopak naplnením nášho očakávania?
Uvedenie do čítaní (Rozbor textu podľa Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Dan 12,1 - 3:
Tieto dosť nejasné miesta z prorokov boli a sú materiálom pre najrôznejšie špekulácie. Ale tomu je lepšie vyhnúť sa. Držme sa skôr celku než jednotlivostí a snažme sa v každom prípade uviesť text do súvislosti s duchom Písma.
Pohľad do dejín ukazuje, že zlo, nešťastie, zabíjanie bolo v ľudských dejinách prítomné stále a že ani teraz sa situácia podstatne nezmenila. Rozhodne je treba proti zlu bojovať, ale je ilúziou si myslieť, že ho možno ľudskými silami úplne vykoreniť. Možno si skôr predstaviť rozrastanie sa zla, situáciu o ktorej hovorí prorok. Zdržme sa špekulácii o tom, kedy to bude. Ale snažme sa prijať slova útechy a odvahy v našom texte: Bohu sa nevymkne nič z rúk. V jeho ruke je neúplatný súd, ktorý nie je podľa ľudských kritérií. Človeka čaká buď večná sláva u Boha, alebo večná hanba. Život je teda treba i v čase zla a rozpadu hodnôt brať vážne, zodpovedne. Život má zmysel i v ohrození, dokonca i v katastrofe.
- čítanie, Hebr 10,11 - 14.18
Verš 11. hovorí o starozákonnom kňazovi (nemožno to zamieňať s obsahom slova „kňaz“ v kresťanstve!), o relatívnej bezmocnosti jeho konania. V protiklade tomu stojí vykupiteľský čin Kristov: miesto ľudských snáh čin človeka na Božej úrovni, z Božej mocí. A tým je daná nadej a všetko urobené pre celé dejiny, pre nás, pre večnú záchranu človeka (a teda i pre moju vlastnú). Len ide o to, patriť tomuto záchrancovi.
Evanjelium, Mk 13,24 - 32
Predchádzajúci úsek Markovho evanjelia hovorí o veľkých skúškach, trápeniach a nakoniec o vystúpení falošných mesiášov a prorokov. Na to nadväzujú v našom úryvku slova o príchode Syna človeka. Bude to príchod s „mocou a slávou“ - zlo teda bude bezmocné a zdanlivá sláva pyšných zbledne. Bude to príchod kvôli zhromaždeniu vyvolených, teda pre ich spásu, čo bolo cieľom Ježišovho pozemského života. Nie je treba sa báť, zlo nezvíťazí a nikto z tých, ktorí sú Kristovi, sa nestratí.
Figovník je v Palestíne jediným stromom, ktorý na zimu zhadzuje listy. V krátkej palestínskej jari začne pučať a vyháňa listy - je teda (ako jediný strom) spoľahlivým znakom zmien ročných období. Je treba reagovať na to, hovorí evanjelium, čo sa okolo človeka deje. Nie však na figovník, ale na dejiny. Netreba strácať hlavu, veď čakáme príchod Syna človeka, Vykupiteľa, víťaza nad zlom. Nečakáme konečnú a temnú katastrofu.
Príchod Syna človeka (Ježiša) bol v prvej kresťanskej generácii očakávaný skoro, každú chvíľu (V 30). Neprišiel. Špekulácie sú márne - je to vec Otcova, ani od Syna sa nedozviem kedy (V 32). Ale Synove slová, sú slová života (Jn 6,68), majú stálu platnosť. Tých je treba sa držať - nie vypočítavať koniec sveta. Tieto Ježišova slová sú, ako vieme z podobenstva o rozsievačovi, dobrou sejbou. Až nastane žatva, Syn človeka nechá zhromaždiť to, čo vyrástlo. Cenná doba sejby a rastu - to je dnešok. A ten má byť využitý.
„Zlé časy sú výzvou životu, sú liekom proti vlažnosti. Zlé časy sú dobami nachádzania, práce, omladzovanie. Zlé časy zaväzujú k tomu, aby sme všetko nové premysleli, všetko, o čom sme si mysleli, že už to poznáme: svet, Boha, človeka. Zlé časy sú tu preto, aby sme sa vydali na nové cesty. Nehovorme: sú zlé časy. Ide o to, aby sme využili ten čas, ktorý je nám daný.“ (kardinál Saliége),
JE S NÁMI
Keď som ako stredoškolák čítal, že slnko chladne a príde čas keď prestanú jeho erupcie, prestane osvetľovať a zohrievať zem - čo bude jej koniec, pocítil som niečo medzi smútkom a úzkosťou. Ako keby to malo prísť za môjho života.
Tak ako výroky Pána Ježiša, tak i naše poznatky z prírodovedy svorne hovoria: celý náš svet má podobný osud ako my ľudia. Zrodil sa, žije svoj život, starne a zomrie. Zomrie buď pozvoľnou slabosťou vekom, alebo náhlou katastrofou. Svet má teda obdobné možnosti ako je tomu u nás ľudí.
Porovnajme si, ako hovoria o tejto udalosti neveriaci, a ako o nej hovorí zjavené Božie slovo.
Reč občianska:
Je mnoho hypotéz, domnienok, ako môže zaniknúť náš svet. Dnes sa viac hovorí o tom, že my sami najviac ohrozujeme ďalšiu existenciu ľudskej civilizácie.
Odborníci z oblasti hospodárstva a prírodovedci naliehavo varujú ľudstvo, aby si svoj svet prestalo ničiť.
Svetové moria sa rýchlo stávajú mŕtvou žumpou. Okolo pobreží ubúda rýchlo rýb, rastlín, planktónu, pretože do morí tečú rieky rôznych jedov. Mydlo sme nahradili lacnejšími a účinnejšími saponátmi, lenže tie sa vo vode nerozložia ako mydlo, ale hromadia sa v moriach. Každým umytím rúk posielame trochu jedu až do more. Rovnako tak sa tam hromadia postreky, jedy z továrenských odpadkov. Život v moriach hynie, a bez života v moriach nebude možný ani život na súši. Známy je produkt DDD na hubenie škodcov. Prestali ho vyrábať, keď ho našli v pečeni veľrýb v Grónsku.
Nielen more, i pole a lesy sústavne otravujeme chemikáliami; Vyrúbali sme lesy, voda tečie bez úžitku rýchlo do mora a preto máme nedostatok spodnej vody. Spôsobuje to aj zhoršenie ovzdušia. To na dôvažok zamorujeme priemyselnou výrobou. Vieme, že pre rôzne postreky hynú včely a bez ich opeľovania by zanikli mnohé rastliny a následne život na zemi. Aktuálny je proces globálneho otepľovania.
Otravujeme priamo sami seba. Aby si ľudia ušetrili prácu, chovajú sa kurčatá, teľaťa, prasatá, nosné sliepky v neprirodzenom prostredí, v klietkach. Aby tam zvieratá neuhynula, sú kŕmene liekmi, antibiotikami.
To všetko jeme vo vajciach, v mäse, v mlieku, v umelo vyprodukovanej potrave, a to v nás vyvoláva následky, o ktorých sa nerado hovorí, o ktorých sa všetko ani nevie. Kedy bolo toľko alergii?!
Nositeľ Nobelove ceny (1973), profesor K. Lorenz (1903-1989), povedal: Ak sa ľudstvo nevzdá čo najskôr mýtu, že stále stupňovanie výroby za každou cenu je potrebou ľudstva, že je to pokrok, potom my to síce zaplatíme len horšou kvalitou života a chorobami, ale našich vnukov tým vraždíme. Ako kedysi na svete vyhynuli veľké jaštery, vyhynú ľudia. Zaniknú v odpadkoch vlastnej nerozumné sebeckej činnosti.
Vyrábať a predávať sa stalo heslom dneška. Obchody musia byť otvorené i v nedele a sviatky. Robiť reklamu a nútiť ľudí, aby čo najskôr odhodili, čo včera nakúpili. Je to cesta pokroku ľudstva? A tak sa vyrába a predáva stále niečo nové. I pracovný odev navrhujú módne závody a musia byť trendové. Všímajte si ako predvianočná reklama sugeruje, čo všetko musíš mať.
A tak sa vyrába a predáva, spotrebovávajú suroviny, energie, stále viac energie, stále viac odpadu, umiera príroda, v ktorej si môžeme špacírovať v najnovšom modely vychádzkových šiat.
Pravda, máme pocit, že to snáď ešte nie je tak zlé, aspoň tu u nás, že je to lepšie, než inde. Ale napriek tomu platí i pre nás, že sme na jednej planéte a smog a rôzne škodliviny nepoznajú hranice. Miesto dnešnej vyrábajúcej a obchodujúcej spoločnosti treba vytvoriť spoločnosť inú, rád by som ju nazval slúžiacu. Spoločnosť, v ktorej jeden človek nebude predmetom ziskov druhého, ale jeden tu bude k službe druhému.
Taká služba je uskutočniteľná len v láske. A láska, to je biblické meno pre tvorcu všetkého - Boha. Teda východiskom je ľudská spoločnosť, ktorá medzi seba zase pozve Boha - Lásku. Náboženská spoločnosť v modernom poňatí slova.
Reč Biblie
K takým záverom dochádzajú dnešní vedci: je nutné vrátiť medzi ľudí lásku, v tom bude záchrana z chaosu. V čase hospodárskej krízy sme často počuli: Kríza je vecou morálky.
A ako to pred dvoma tisícročiami povedal svätý Marek? Práve sme to počuli v evanjeliu: Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Kto, čo je blízko? V podobenstva o figovníku sa hovorí, že je blízko leto. Lenže to Pán Ježiš nepotreboval povedať. Skôr nám odkazuje, že on je blízko. Teda, Ježiš je blízko každej generácii svojim slovom, svojim učením o láske. Každému pokoleniu sa blíži Ježiš Kristus v láske kresťanov. Viete čo to pre nás, veriacich znamená, aký je to záväzok? My máme učiť svet ceste od bezduchej vyrábajúcej a konzumujúcej spoločnosti k spoločnosti ľudí, ktorí si slúžia navzájom v láske.
Zlo vo svete nezvíťazí, to víťazí vždy len na chvíľku, dočasne. Konečné víťazstvo bude víťazstvom lásky a tých, ktorí v ňu uveria. I na nás každom záleží, či konečné víťazstvo dobra urýchlime alebo spomalíme.
Anjel prišiel k Márii a povedal: Zdravas´, milosti plná, Pán s tebou požehnaná si medzi ženami. Slová Zdravas znamenajú taktiež raduj sa, veseľ sa. Zásah Boha do dejín ľudstva je prameňom nevysloviteľnej radosti. Predpovedá totiž posledné víťazstvo nad všetkým, čo je prameňom jeho utrpenia, jeho súženia i smrti.
Hovoril som v úvode o Reči občianskej v súvislosti so svetom. Sme občanmi tohto sveta a aj na nás sa nalepilo správanie neveriacich. Mať čo najviac a v tom vidieť šťastie. Hĺbková psychológia hovorí, že zhromažďovať veci je skrytá túžba po nesmrteľnosti. Všimnite si to na faraónoch, vládcoch Inkov, Aztékov.... obklopili sa nesmiernym bohatstvom, aby si zabezpečili nesmrteľnosť. Ak hodnotíme život z pohľadu sveta, vidíme, že sme toho veľa nedosiahli. Lebo aj v nás je túžba pracovať – teda mať čo najviac. Dokonca Bohu vyčítame, že tí čo nechodia do kostola to majú jednoduchšie, darí sa im a majú bohatý, pohodlný život.
Oslovujú a znepokojujú nás teroristické útoky, ktoré spôsobili toľko utrpenia a nevinných obetí a spôsobujú čiastočne migračnú vlnu. Na čo to poukazuje? Na slabosť kresťanov, ktorý nedokázali presadiť evanjelium. Kresťanskej civilizácii (najmä európskej) uniklo duchovno, Ježišova láska a dobrota, lebo sa sústredila na hmotu. Z hesla a programu duchovného otca Európy, sv. Benedikta, zostalo „pracuj“ a zabudlo sa na „modli“.
Reč Biblie, viery, hovorí o inom. O tom, že Pán nám je blízko. Teda všetko by malo byť v poriadku. Lenže. Vystihuje to nasledujúca epizódka. Jeden spisovateľ vo svojich spomienkach uvádza: V mladosti som si často myslel, že by som mal mať všetko a to hneď. Istého dňa, keď som sa modlil, aby som sa stal dobrým a to ihneď, pán farár ma poučil týmto podobenstvom:
„Asi pred týždňom som mal zvláštny sen. Snívalo sa mi, že na našej hlavnej ulici otvorili nový obchod. Nad dverami visela tabuľa, na ktorej bolo napísané: TU SA PREDÁVA VŠETKO. Vošiel som do obchodu a za pultom som videl krásneho anjela. Trochu zarazený som sa spýtal, čo by mi anjel mohol predať. Môžem Vám dať všetko, čo si len srdce zažiada, odpovedal anjel. To je výborné! Dajte mi hneď možnosť stať sa dobrým kresťanom a obrátiť celý svet. Chcem, aby celý svet žil v pokoji, aby prenasledovatelia prestali utláčať kresťanov, aby neboli viac na svete vojny, hlad, plač a bieda. Rýchlo som to vychrlil zo seba von. Dovoľte, prerušil ma anjel, azda sme sa nerozumeli. My tu nepredávame už zrelé ovocie, ale tu predávame semená. Zasievajte dobré semená každodenným čítaním evanjelia, rozjímaním a modlitbou, aby ste mohli zberať hojnú úrodu na roli Vášho života.“
Dnešné naše vyznanie viery nech je vyznaním viery v dobrý koniec sveta i v dobrý koniec náš v konečnom spojení s Ježišom Kristom, Pánom kozmu, Víťazom nad hriechom a smrťou.
Turzovka, 18.11.2018