Uvedenie do bohoslužby:
Často pociťujme svoju obmedzenosť. Sú však aj také „nemožnosti“, ktoré môžeme dokázať, lebo záležia len od ochoty, alebo okolnosti. Niekto môže povedať: pred rokmi som pokladal za nemožné, aby som postavil dom, prestal fajčiť, založil si rodinu, presťahoval sa... a stálo sa.
Dnešné Božie slovo je tak isto o nemožnostiach a možnostiach. Na základe príbehu proroka Elizea i Ježiša vidíme, že Boh dokáže premeniť nemožné, na možné.
Ako využívame naše schopnosti a pomoc Božiu?
Uvedenie do čítaní:
- 2 Král 4, 42-44
Dnešné prvé čítanie hovorí o dôvere proroka v Božiu pomoc, o veľkosti moci Božej i o ľudskej ochote deliť sa.
- Ef 4,1-6
V druhom čítaní budeme počuť o tom ako väznený autor nemyslí na svoje útrapy, ale na svojich učeníkov a povzbudzuje ich.
- Jn 6,1-15
Boh myslí na potreby človeka. Ako často si to človek neuvedomuje a kvôli zháňaniu životných potrieb zabúda na Boha, ktorý mu to všetko dáva.
ČO SA STANE, KEĎ SA PODELÍŠ?
Človek žije v prírode a vďaka prírody. Denne potrebuje z nej množstvo veci, ktoré ho udržujú pri živote. Zatiaľ nás zem bez problémov uživí. Aspoň v našom prostredí. Nie vždy a nie všade má však človek dostatok potravín. Starozákonný človek mal s nasýtením často problémy. Preto nečudo, že rozprávanie o zázračnom nasýtení hladných sa v Biblii objavuje niekoľkokrát, od najstarších vrstiev Starého zákona cez prorokov až po evanjelia.
Hneď v druhej knihe Mojžišovej sa hovorí o manne, chlebe z neba, ktorým zachraňuje Boh Mojžiša a jeho ľudí pred hladom na púšti. Prvá kniha kráľov (17,7-16) hovorí o problémoch Eliáša s nasýtením. Podobné rozprávanie, ako Boh sýti a zachraňuje tých, ktorí mu zostanú verní, sme dnes počuli v prvom čítaní. Bolo to v dobe jeho žiaka Elizea. Čo to bolo za dobu, v ktorej žil tento prorok? Pristavme sa pri nej, môže byť pre nás poučná.
Bola to doba rozpadu izraelského kráľovstva. Izraeliti mali ešte svojho kráľa a svoju vládu - ale boli to len bábky, poslušné cudzincom. Ich kráľ odpadol od viery v Boha a jeho dvorania s ním. Klaňali sa modlám cudzincom. Ba i mnohí kňazi začali vyznávať štátnu vieru v Bála. Ti čo zostali verní Pánovi, kňazi ako aj ľud, boli prenasledovaní, väznení, vyhnaní do pustatín.
Tiež prorok Elizeus bol vyhnaný a žil v horách. Okolo neho sa tam zhromažďovali ľudia, ktorí nechceli kolaborovať s pohanskou vládou kráľa Achaza a kráľovnej Jezabely.
Do tejto doby je vsadené rozprávanie o tom, ako Boh neopustí tých, ktorí mu zostanú verní. Prišiel rok neúrody. Všade je nedostatok, ešte viac v horách. Elizeus so svojimi učeníkmi sú v koncoch, hladujú. Čakajú na žatvu, keď bude nové obilie. A konečne prichádza roľník z údolia a nesie Božiemu prorokovi dar prvotín: desať chlebov z prvých požatých snopov.
Desať chlebov - to je desať placiek, na kameni upečených. Desať placiek, to je tak pre Elizea. Ale on hovorí pomocníkovi: „Daj to ľuďom jesť!“ Ale on mu odpovedal: „Ako mám toto dať stovke chlapov?“ Elizeus povedal: „Daj to ľuďom jesť. Lebo toto hovorí Pán: ‚Najedia sa a ešte zvýši.‘“ A všetci sa nasýtili a ešte ostalo.
Vyplýva z toho i táto pravda: Kto zostane verný Bohu, ten stojí pod jeho ochranou. Nemusí sa to prejavovať len mimoriadnymi udalosťami - to je výnimka. Divom moci Božej je každá nová úroda, celá príroda, jej poriadok - ako zdôrazňoval už svätý Augustín. Boh nás denne zázračne nasycuje. Skúste si odtrhnúť jablko a pouvažovať o tom. Stvoriteľ rozmnožuje chlieb ako u Elizea, ako v evanjeliu. Vtedy priamo, teraz nepriamo cez prírodu!
Preto Bohu máme ďakovať za každý pokrm. Robí sa to aj vo svätej omši počas obetovania keď sa kňaz modlí: Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvoje štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ti ho ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života. – zvelebený Boh naveky. Hovorí, že náš chlieb je dar Božej štedrosti a tiež plod ľudskej práce. Boh dáva svoje dary, k tomu sa pridáva človek svojou pracou. Boh, Darca, zároveň chce, aby sme sa s druhými podelili. Kto z mála dáva, dvakrát dáva, pretože Boha pridáva.
Čo nám evanjelista chce povedať týmto príbehom?
- Máme pochopiť, že Ježiš nám svojimi činmi a slovami ukazuje, ako dobre to Boh Otec s nami myslí, ako bohato nás Boh stále obdarováva.
- Máme si s radosťou uvedomiť, že Boh nám chce udržať život nielen na chvíľu, nielen na čas, ale naveky.
- Máme sa učiť vidieť a rozpoznávať veľké divy Božej lásky nielen v mimoúradných udalostiach, ale vo všetkým každodenným, v každom okamžiku, ktorý prežívame.
- Máme v tom rozprávaní počuť výzvu Ježišovu: „Dajte i vy ľuďom jesť“ - a túto výzvu vzťahovať na seba: Ja, ty, každý z nás sa máme ochotne podeliť o to, čo máme.
Je to uskutočniteľné? Dá sa to tak robiť? Deliť sa? Ani si neuvedomujeme, že život je o delení sa. Delíme sa o celý vesmír. Delíme sa o Slnko, Mesiac, hviezdy, našu zem, na nej o vodu, vzduch, byt, kostol, cestu... Prečo si tak veľmi niečo privlastňujeme? To je moje! Moja záhrada? Vtáky, motýle, živočíchy sa o ňu delia, my sa často o ňu súdime... Samozrejme, máme i svoje veci, ale neľpieme príliš na nich? Zasadili sme napríklad jabloň – je naša. Ale Boh nám doprial úrodu, prečo by som sa nepodelil?
O čo teda ide v dnešnom Božom slove?
Po prvé, že Boh pomáha tým, kto mu zostanú verní - to bolo jadro rozprávanie zo Starého zákona.
Po druhé, že tam, kde sa ľudia delia o to, čo majú, Boha požehná, aby mali všetci dosť.
A po tretie - že naša nedeľná eucharistická hostina je tiež pokrmom Božej lásky, ktorá sa rozdáva a sýti všetkých.
V úvode som povedal, že zem náš uživí. Prečo zomierajú ľudia od hladu? V metodických pokynoch pre katechétu je návrh na takýto zážitok: Dajte na stôl pochutiny pre každé dieťa rovnako. Potom dajte všetky dobroty, okrem jedného dielu, iba jednému. S tou troškou nech sa podelia ostatné deti. Tým sa poukáže na nespravodlivosť rozdelenia potravín vo svete. A tak to v skutočnosti je!
Nie je to do neba volajúci hriech nepodeliť sa, keď som chorý z nadváhy? Keby sa ľudia podelili, nik by nemusel zomierať z prejedania sa, ani od hladu.
Turzovka, vigília 28.7.2018, a Turzovka, 29.7.2018