Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Pomaly sa nám končí pekné, radostné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci. Naše dní možno také neboli, ale tu v kostole také mali byť. Darilo sa nám niečo z týchto slávení tu v kostole preniesť do života? Alebo sme tu doniesli niečo z našich chmúrnych dní? Nebolo by to nič zlé. Aj dnes dajme naše bolesti a starosti Bohu, aby sme tu načerpali duchovnú energiu.

Uvedenie do čítaní:

  1. Sk 1,1-15-17.20-26

Nasledujúci text nás oboznámi s dianím v prvej skupine veriacich po Ježišovom nanebovstúpení. Nahradzujú zradcu Pána Ježiša. Aj z nášho spoločenstva odpadávajú členovia. Niektorí umreli, mnohí prestali chodiť medzi nás. Prvé kresťanské spoločenstvo odpadnutých nahradilo. Keby tomu tak nebolo, neboli by sme tu ani my, nebolo by ani kresťanov vo svete.

  1. l Jn 4,11-16

Druhé čítanie nám hovorí o tom, čo je podstatou kresťanského života a čo umožnilo, aby sa kresťania za dve tisícročia nestratili, ale rástli počtom.

  1. Ján 17,11b-19

Budeme počuť modlitbu Pána Ježiša za apoštolov. Je to prosba nielen za apoštolov, ale aj za tých, ktorí cez nich uveria. Je to modlitba, ale zároveň i proroctvo. Počúvajme za akých podmienok sa splní Ježišova modlitba – či proroctvo. To je, za akých podmienok tu budú stále jeho nasledovníci.

RADOSŤ Z UTRPENIA?

Biskup Keppler píše: Kto si svoj bolestný stav ničím nezaviní, býva v pokušení búriť sa, reptať. "Prečo práve ja?" - to je otázka, na ktorú človek ťažko nájde odpoveď. Biskup preto radí pýtať sa: „Prečo práve ja by som mal byť bez utrpenia?" Treba sa skloniť pred nepochopiteľným Božím rozhodnutím. Niekedy to človek pochopí zanedlho, niekedy až po rokoch a možno až vo večnosti sa ukáže, aká veľká to bola vlastne milosť. Môžeme dodať: Prečo práve ja by som mal byť bez utrpenia, keď trpel Ježiš i jeho matka Mária.

Utrpenie a bolesť v živote človeka nie je mimoriadnym úkazom, ale súčasťou bežného života. Je to utrpenie telesné alebo duševné, niečo sme si zapríčinili sami, alebo nám ho zapríčinili iní, dotýka sa zdravia, rodinného života alebo neúspechov v práci. Každé utrpenie bolí a každého nejako zasiahne. Myslieť si, že pre svoju vernosť Bohu, pre vieru v neho a oddanosť, nás obíde každá bolesť a trápenie a že sa nám všetko bude dariť, je nezmysel. Niekedy pravdou býva práve opak, Niekedy priam bije do očí, že práve v živote človeka oddaného Bohu prichádza najviac úderov, bolestí a príkoria.

Prečo? Dnes sme od Pána Ježiša počuli: Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Kto apoštolov a ich nasledovníkov znenávidel? Kto je to ten svet? V Jánovom slovníku sa tento pojem často objavuje. Už v prológu (Jn 1,10): Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Tu sa svet dá chápať ako vesmír i ako ľudstvo.

Ďalej (Jn 3,17): Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil - tu už ide o človeka. Rovnako (Jn 7,7): Vás nemôže svet nenávidieť, mňa však nenávidí, lebo ja o ňom svedčím, že jeho skutky sú zlé. Všimnime si tento text. Apoštoli ešte neboli natoľko odtrhnutí od zla, preto ich ešte nemôže svet nenávidieť. Neboli ešte vyprofilovaní. Preto dodáva: Vy choďte na sviatky! Ja na tieto sviatky nejdem, lebo môj čas sa ešte nenaplnil. Toto povedal a ostal v Galilei (Jn 7,8-9).

Akonáhle prijali apoštoli Pána Ježiša naplno, ťažkosti začínajú aj pre nich: Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás (Jn 15,18). Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí (Jn 15,19). Apoštoli totiž prijali Ježišovho Ducha, Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás (Jn 14,17).

Ježiš sa dištancoval od hriešneho sveta – ľudstva, aj keď neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť (Jn 12,47). Prišiel dať mu svetlo: Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách (Jn 12,46). Prišiel aby dal pokoj: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje (Jn 14,27).

Dnes od samého Ježiša Krista vieme, že časť nášho utrpenia, problémov i bolestí dolieha a bude na nás doliehať vyslovene pre vernosť Bohu, pre naše presvedčenie, pre našu vieru. Ľudí, ktorí trpia z tohto dôvodu, Písmo Sväté nazýva blahoslavenými.

Znamená to, že veriaci človek by mal mať povedomie hrdosti a šťastia, že pre vec Božiu pocíti údery svojho okolia. Príklad nájdeme v Skutkoch Apoštolov, kde čítame, že mužovia po telesnom treste „odchádzali z rady natešení, že ich uznali za hodných trpieť potupenie pre Ježišovo meno" (Sk 5, 42). Aj v ďalších stáročiach v živote cirkvi sa vyskytovali premnohé podobné prípady. Kresťania to teda nikdy nemali ľahké.

Sú bolesti, nepríjemnosti a trápenia, ktoré si človek zaviní sám. Raz nevhodným správaním, inokedy prestúpením zákonov, nemiernosťou, nepremyslenými i zlomyseľnými rečami atď. Vtedy utrpenie a bolesť prichádzajú ako bumerang, ktorým spravodlivosť chce zadosťučiniť a udržať tak v spoločnosti poriadok, právo a rovnováhu. Utrpenia pre delikty tohto druhu, podľa sv. Petra, i by sa nemal vyskytovať u veriaceho človeka, keďže v jeho živote nemá hriech miesto a preto ani reakcie, ktoré vyvoláva. Píše: Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.

Len nech nik z vás netrpí ako vrah alebo zlodej alebo zločinec alebo sliedič. Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom. (1Pt 4,12-16)

Nemenuje celú škálu previnení, spomína iba niektoré. Kto koná hriešne skutky, nemôže sa čudovať, že prichádzajú naňho údery z rozličných strán, začínajúc vlastným svedomím a končiac niekedy tvrdými rozsudkami. Takto nemáme trpieť.

Prečo kresťan trpí nezaslúžene od ľudí? Vysvetlil nám to Pán Ježiš aj touto, už spomínanou, vetou: Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Skúste nasypať soľ na ranu. Štípe. Kresťan opravdivo žijúci, je takouto soľou pre okolie. Svet ich buď obdivuje – prijme a nasleduje, alebo ich chce odstrániť, lebo mu spôsobujú výčitky svedomia.

Vtedy by sme mali prijať s radosťou utrpenie, ba môžeme byť naň hrdí – aj keď je to ťažké. Môže to byť vtedy keď kresťan trpí pre vec Božiu, pričom nikto nenachádza na jeho živote nijaké väčšie nedostatky ani v práci, ani v starostlivosti o rodinu, ani v osobnom živote, ani v statočnej práci pre spoločnosť. Keď jediným previnením človeka je len to, že verí v Boha. Dejiny dokazujú, že bolesť a údery pre naozajstných veriacich nikdy neznamenali čosi, za čo by sa boli hanbili, ale boli na to hrdí.

Takých príkladov je zo životy svätých veľa. Pozrime sa na málo známeho mladého katolíckeho učiteľa, černocha v Keni, Alojza Kamu. Úspešne a zodpovedne pracoval vo svojom povolaní a vnášal do myslí malých, odstrčených čiernych detí základy vzdelania. Učil ich čítať, písať, počítať, aby raz oni mohli prevziať osudy svojho utláčaného národa do rúk. V krajine vypuklo povstanie proti kolonizátorom. Úsilie oslobodiť sa bolo namieste a teda správne. Začal sa však rozširovať terorizmus, ktorý už nezasahoval len do životov a činov bielych pánov, ale aj do kresťanského presvedčenia vlastných súkmeňovcov. Bolo to v rokoch 1952-1953. Černošský učiteľ bol niekoľko ráz vyzvaný, aby sa k takýmto akciám pridal. Keď to nechcel urobiť, bol beštiálne zavraždený. Rozsudok mali vykonať pôvodne jeho žiaci. Tí to však pre jeho dobrotu a obetavosť nedokázali a tak to vykonalo jedno komando. Nikomu nič zlé nerobil. Dvíhal úroveň svojho ľudu. Bol konštruktívnym členom národa. Mal len jednu „chybu“, veril v Ježiša Krista a žil podľa jeho evanjelia. Len preto musel zomrieť.

Jeden denník priniesol minulý týždeň správu, že denne zomiera pre vieru sedem kresťanov. Len preto, že sú kresťanmi.

Niekedy si azda aj my musíme vypočuť dajakú neokrôchanú poznámku o našej viere. Ale keď nás stihne bolesť pre Boha, nebuďme zarmútení. Len aby to nebolo pre hriešny a protizákonný čin. Potom je to česť. Vtedy nám Ježiš dodáva odvahu slovami: „Či nebolo treba Mesiášovi toto trpieť a tak vojsť do svojej slávy?" (Lk 24, 26) Sú to slová tvrdé, ale živé a pravdivé.

Turzovka - vigília, 12.5., Dlhá 13.5.2018

 Pozri tiež: http,//faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/319-7-velkonocna-nedela-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2018.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.