Uvedenie do bohoslužby:
Dnešný človek neznáša príkazy, nariadenia. Dokonca má tendenciu robiť veci naopak. Pochopili to politici, mediálni pracovníci a najmä tvorcovia reklamy. V ich spotoch nebadať ani náznak imperatívu. A pritom zmanipulujú množstvo, najmä menej mysliacich ľudí. Ukážu napríklad aké výhody má nimi prezentovaný výrobok, ich strana, alebo zaplatia nejakú celebritu, nejaký idol, ktorí to nosí, pripadne vychváli.
Pán Ježiš hovorí otvorene aj o utrpení, o kríži. Dokonca prikazuje lásku. Ale môže sa láska prikázať? Či neplatí, že srdcu sa nedá rozkázať? O čo teda ide Pánu Ježišovi? O to, aby nám ukázal, že láska nie je iba vecou citu, ale aj rozumu a najmä vôle, že láska vo všetkom vyhľadáva dobro toho, koho máme milovať. A hľadávať dobro druhých, tento spôsob konania milujúceho človeka, to sa naučiť dá, to sa dá natrénovať.
Ako to vnímame my?
Uvedenie do čítaní:
- Sk 10,25-26.34-35.44-48
Pre nás je problém, ktorý rieši dnešný úryvok zo Skutkov apoštolov cudzí. Je však treba si uvedomiť, že celé chápanie spásy skrze Ježiša Krista je v Novom zákone videné ako ďalšia realizácia Božích prisľúbení, zmluvy uzavretej s Izraelom a uskutočnenej v Izraeli. Otázka, čo z tohoto starého dedičstva, z ktorého vyrástla cirkev, má zostať, je otázkou veľmi dôležitou.
Krst pohana Kornélia je precedensom pre prijímanie pohanov do Cirkvi. Odvtedy začala prax:
1. majú byť krstení i pohania. 2. nemusia sa podrobovať obriezke. Teda spása je i pre pohanov a nie je treba, aby sa pohan najskôr (obriezkou) pripojil k Izraelu a až potom sa dal pokrstiť a tak prijal spásu.
To, či Mojžišove predpisy, ktoré sú podľa Starého zákona výrazom Božej vôle, majú byť aplikované v celom rozsahu, a tak upravovať život kresťanov popisujú Skutky apoštolov neskôr (15 hlava). Rozhodne o tom zhromaždenie apoštolov, ktoré vyrieši sporné otázky medzi pohanokresťanmi (kresťanmi z pohanstva) a židokresťanmi (kresťanmi zo židovstva).
- 1 Jn 4,7-10
Druhé čítanie nám hovorí o tom, ako sa človek (Žid, či pohan) stane ozajstným členom Božej rodiny – narodí sa z Boha. Vysvetľuje tiež prečo sa človek môžeme stať Božím, prečo nás Boh prijíma za svojich.
- Jn 15,9-17
V evanjeliu nám sám Boží syn - Ježiš vysvetlí: vzťah jeho Otca – Boha k nám, čo je dôležite na udržanie tohto vzťahu, kedy nám tento vzťah môže priniesť radosť a čo má tento vzťah dávať svetu v ktorom žijeme. Ježiš nám tiež vnesie svetlo do našich vzájomných - medziľudských vzťahov.
INFLÁCIA
V štátoch s narušeným hospodárstvom prežíva mena infláciu: peňazí je stále viac, ale stále menej si za ne kúpiš. Obrazne a zveličene povedané: Peňaženka väčšia, ako nákupná taška.
Niektoré ľudské slova akoby prechádzali tiež akousi infláciou - stále viac sa tie slova používajú, ale stále menej pre ľudí znamenajú. Napríklad slovo „láska“. - V pesničkách, vo filmoch, v básňach, všade sa láska stále omieľa, ich zmysel sa drobí, splošťuje, jej zmysel sa vytráca. Akoby dopadla anketa na slov „láska“? Čo všetko by zaznelo?!
Slovo láska (i v slovesnom tváre) sa opakuje aj v dnešných čítaniach.
V druhom čítaní sme počuli: Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje... Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám... Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás... V krátkom úryvku 10 krát.
V evanjeliu 9 krát: Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! ... ostanete v mojej láske, ... ostávam v jeho láske. ...Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku... Aby ste sa milovali navzájom.
Nie je toho hovorenia o láske veľa? Nie je to stále len o jednom?
Nie je. Tu toho veľa nie je. Cez všetku infláciu a zneužívania, má podstatné slovo láska stále svoj podstatný význam v živote kresťana. Bez nej sa nedá po kresťansky žiť.
Dokonca Pán Ježiš v reči pri Poslednej večeri zdôraznil: „Toto je moje prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás“. Láska ako prikázanie – to je už priveľa!
Ježišova reč o láske nie je takou rečou o láske, ako zvykneme hovoriť my ľudia. My sme si vypočuli „teológiu lásky“, ktorá má svoje etapy.
Prvou je láska, ktorou Otec miluje Syna. Druhou je najväčší prejav Ježišovej lásky, láska Ježiša k učeníkom, ktorá vyvrcholí položením života.
Nasleduje vytrvanie v láske k Ježišovi, ktorá sa prejavuje vo vzájomnej láske medzi učeníkmi.
Že nejde o nejakú citovosť, Ježiš zdôrazňuje zachovávanie Božích prikázaní, ktorých ovocím sú dobré skutky, či je prejavom lásky.
Až potom môže nasledovať život v pravej radosti, ktorá je známkou tých, ktorí žijú v láske, a sú Ježišovými priateľmi. Všetky etapy lásky sa môžu zvládnuť len vtedy, keď apoštoli, aj my ich nasledovníci, zostaneme živými ratolesťami na viniči, ktorým je Ježiš. A keďže tieto slová o „teológii lásky“ zazneli pri Poslednej večeri, nazývajú sa často aj Ježišovým testamentom. Plniť tento testament znamená kresťansky žiť.
Samozrejme, ľudia, ktorí neboli po kresťansky vychovaní, alebo povrchne vychovaní, si pod týmto pojmom „kresťansky žiť“ nedokážu nič predstaviť. Povedia: „Žiť po kresťansky? Neviem, čo to je a nezajíma ma to. Mne stačí, keď budem vedieť žít pokojne, ľudsky. Mne stačí, keď budem slušným človekom. A nejaké tie zvláštnosti a podivnosti „kresťanského“ života, tie ja k svojmu životu nepotrebujem. Bez kresťanstva sa zaobídem.“
Lenže to je to; nezaobíde sa! Veď práve náboženstvo človeka povyšuje nad pudového živočícha. Veď práve kresťanstvo je návod k dobrému ľudskému životu. A tu hrá láska ústrednú roľu. Nie ta láska inflačná, ale láska, ktorá je z Boha, o akej dnes hovorí svätý Ján v epištole a Ježiš v evanjeliu, láska od Boha. Ak niekto hovorí, mne stačí žiť po ľudsky, hovorí to preto, lebo bol vychovaný v kresťanskej kultúre. To „byť dobrým človekom“ má z kresťanstva. Ako by hovoril, keby bol vychovaný islamistami?!
Máme teda zostať - to znamená žít - nie v láske hocakej, ale v láske Božej. Čím sa teda tá Božia láska líši od našich kde-akých lások?
My si ľahko obľúbime a zamilujeme toho, kto dáva najavo, že nás má rád. Kto je nám prospešný, užitočný, z koho niečo máme.
Boh takto nemiluje. Má nás rád od nášho stvorenia, dávno skôr než sme boli schopní milovať jeho. Žiť v Božej láske teda znamená pristupovať s láskou i k tomu, kto nám ešte žiadne dobro, žiadnu lásku nepreukázal.
Takým vzorom Božej nezištnej lásky je láska vás, rodičov, k vašim deťom. Prijímate ich s láskou hneď od počatia, hneď od narodenia, skôr než vám vašu lásku môžu nejako odplatiť. Dokonca, milujete detí aj keď sú nevďačné!
Tak nás má rád tiež Boh. Boli by sme na tom zle, keby nás vedel mat rád až vtedy, až budeme sami zo seba dobrí, chytrí, ušľachtilí, krásni. On nás má rád už teraz keď ešte takí nie sme. On nás svoju láskou takými iba robí. A chce, aby sme i my boli podobní jemu. Aby sme vedeli milovať tak, aká miluje on.
Ježíš svoju lásku ľudom neodmietol ani potom, keď ľudia odmietli jeho. Robil si o ľudí starosť ešte i na kríži. Zostať v Ježišovej láske znamená to isté: vychádzať druhým v ústrety s láskou. Ponúkať stále znovu svoje priateľstvo. Neodvrátiť sa ani od človeka zlého. Skôr ho poľutovať a hľadať, ako mu pomôcť. Odpustiť sedemdesiatsedem krát.
Keď sa pokúšaš o takú lásku, ktorá sa stále znovu rozdáva, urobíš veľkú skúsenosť. Ak napríklad dáš niekomu 20 €, ta, ich nemáš. Ak svoju lásku rozdávaš čo najštedrejšie, nijako sa tým neochudobňuješ. Je to podobné, ako keď učiteľ rozdáva žiakom svoje vedomosti. Neochudobňuje tým svoje vedomosti, naopak prehlbuje ich. Tak je to i s láskou. Čím viac jej rozdáš, tým si na lásku bohatší.
Kde začnú ľudia po kresťansky žít, tam začne vznikať nový svet. Nie už svet taký, kde pravdu má vždy ten, kto je mocnejší a násilnejší, - ale svet vzájomnej úcty a vzájomného rešpektovania. Začne vznikať svet v duchu Ježišovej lásky - a to je naozaj krásny a ľudský svet.
Pán Ježíš nás k tomu vyzýva v evanjeliu: Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. A on to povedal nielen apoštolom, ale hovorí ho aj nám, ako pokrsteným a pobirmovaným bratom sa sestrám, ako svojim priateľom. Ježišov testament sa nášho života dotýka v rovine duchovnej a v rovine praktickej. V rovine duchovnej máme prežívať, že aj nás Ježiš spolu so svojim Otcom miluje. Jeho láska má veľa podôb. Zomrel za každého z nás. Vo sviatostiach sa spája s našou dušou, aby v nej udržoval Boží život a lásku. Odpúšťa nám, ak naše hriechy škodia Božiemu životu a láske v nás. Pomáha nám, aby sme zvládli všetky ťažkosti nášho života. Dáva nám silu niesť „bremená“ našich bratov a sestier. Vypočúva naše prosby a modlitby.
Od nás žiada, aby sa to všetko prejavilo v našom praktickom každodennom živote. Ten prejav spočíva v láske k ľuďom, ktorá môže mať tak isto veľa podôb. Láskou k nim im dávame pociťovať, čo pre nás znamená Ježišova láska. Dokážeme ich prijímať takých, akí sú, lebo aj nás takých Ježiš miluje. Vieme im odpustiť, lebo Ježišov priateľ nemôže žiť v hneve. Dokážeme im materiálne pomôcť, lebo nemôžeme byť šťastní, ak niekto vedľa nás materiálne trpí. Dávame im účasť na našich daroch, ktoré nám dal Boh. Pomáhame im niesť ich každodenné kríže. Modlime sa za nich.
Patrí tu aj spolucítenie. Teda môžme a máme zaangažovať aj cit.
Indická legenda hovorí o jednom starom mudrcovi, ktorý počas jasnej a studenej noci sedel pri ohni so svojimi učeníkmi. Izba bola pohodlná a teplá. Veselo a dôverne sa rozprávali. Zrazu sa mudrc začal triasť, akoby bol v chladnej zimnej noci. Preľaknutí učeníci sa pýtajú: „Učiteľu, čo je? Ak nie je dosť tepla, my ešte priložíme dreva a bude teplejšie“. Mudrc s veľkým povzdychom odpovedá: „Oheň je príjemný a všetkým nám tu vnútri postačuje. Ale vonku je jeden chudák, ktorý mrzne. On mi spôsobuje chlad, lebo je to môj brat“.
Učeníci vyšli von a našli úbožiaka polozmrznutého. S láskou a pozornosťou ho priniesli dnu a starý mudrc sa prestal triasť od zimy.
Takéto spolucítenie sa očakáva aj od nás. Alois Pekárek v knihe Hořící srdce hovorí o tom ako sa neveriaci farár stal veriacim.
Pán farár strácal vieru ako sv. Tomáš. Neveril už v lásku svojich farníkov. Kázal, modlil sa a nič. V jednu nedeľu, po kázni si sám vymyslel prosby veriacich. Modlil sa: Bože daj, aby moji farníci už zohnali traktor na dovezenie lešenia. Prosíme ťa vyslyš, nás zaznelo nesmelé.
Keď pridal. Bože daj aby sa našla nejaká farníčka a vyriadila byt našej chorej a nevládnej pani Novákovej – tak to už bolo zvláštne.
Tretia prosba: Bože otvor ústa jednej nemej farníčke, aby prehovorila – tak to sa zamračila jeho sestra, ktorá s ním už týždeň nerozprávala.
Uvažovali sme o príkaze lásky. Žime v ďalších dňoch tak, aby sa naše uvažovanie pretavilo v konkrétne činy. Zvládnime všetky etapy „teológie lásky“ tak, aby sme v cieli mohli pomôcť konkrétnemu človeku.
Súhlasím s tým, že slov láska je devalvované. Preto, lebo zaň nič nemožno kúpiť. Ale to je preto, lebo ostávame iba pri slovách.
Modlili ste sa už takto o dar lásky - takej účinnej, teda so skutkami? Potom nebude inflácia lásky.
Turzovka, 6.5.2018