Uvedenie do bohoslužby:
Aké by to bolo, keby všetko skončilo Veľkým piatkom na Golgote a pohrebom Ježiša Krista?
Nebolo by nič z toho čo robí dejiny kresťanstva už 2000 rokov. Nebolo by ani Kristovej Cirkvi. Nečítali by sme evanjelia, neslávili Eucharistiu. Ježišov hrob by bol dávno zabudnutý. Ježišovo meno by bolo hviezdičkou dávnych vekov ľudstva.
Celé kresťanstvo stojí a padá s touto jedinou vetou evanjelia: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, vstal z mŕtvych!“
Poďme teda sláviť Kristovo vzkriesenie s radostnou vierou, že jeho vzkriesenie je aj naše vzkriesenie.
Uvedenie do čítaní:
- Sk 10,34a.37-43
Čo je najdôležitejšie v našej viere? Povie nám to kázanie prvého z apoštolov, svätého Petra.
- Kol 3,1-4
Čo pre nás znamená, že sme krstom spojení s Kristom, vysvetľuje svätý Pavol.
- Jn 20,1-9
Prázdny hrob sám o sebe nebol dôkazom, že Ježiš vstal z mŕtvych. Je však podnetom, ktorý vedie k viere, - tak o tom hovorí dnešné evanjelium.
Komu sa zjavil?
Medzi vďačné témy v oblasti literatúry a filmu patrí téma odplaty. Dej je často veľmi jednoduchý. Niekto je nevinne odsúdený. Dostane sa, alebo ujde z väzenia. Rozmýšľa, ako sa pomstiť. Nájde svojho sudcu a potrestá ho. Nám divákom alebo čitateľom sa to zdá spravodlivé. Typickým príkladom je gróf Monte Christo.
Dnes oslavujeme víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou. Sme šťastní, že Kristus, nevinne odsúdený, vstal z hrobu. Evanjeliá nám prinášajú správy, že od tej chvíle až po nanebovstúpenie už Ježiš nežije medzi ľuďmi tak ako pred smrťou. Táto doba je charakteristická zjavovaním sa Krista apoštolom a iným ľuďom.
Je však veľmi zaujímavé precítiť fakt, komu sa Kristus zjavuje. Pod vplyvom literatúry a filmu a možno aj pod vplyvom našej túžby po spravodlivosti, by sme si vedeli predstaviť aj iný scenár zjavení. Nám by možno vyhovovalo, keby sa bol Kristus zjavil svojim nepriateľom.
Mohol sa zjaviť predsedovi židovskej Veľrady Kajfášovi. On zinscenoval proces s Ježišom. On dal Ježiša biť päsťou. Pripustil falošných svedkov. Choval sa arogantne. Ježiš sa mu mohol zjaviť ako pomstiteľ, ako víťaz a presvedčiť ho, že sa mýlil.
Mohol sa zjaviť Pilátovi, ktorý potvrdil výrok Veľrady, že Ježiš musí zomrieť. Vysmiať sa z jeho slabosti, že podľahol nátlaku Židov. Povedať mu, že “jeho pravda” zvíťazila.
Mohol sa zjaviť vojakom, ktorí ho bili a napokon ukrižovali. Mohol ich presvedčiť, že ich hrubosť a nezmyselná vojenská poslušnosť boli svedectvom ich ľudskej úbohosti.
Mohol sa zjaviť tupému zástupu, ktorý volal: “Ukrižuj ho!”. Ukázať im, ako sa dali zmanipulovať a zabudli na všetky svedectvá, ktoré pre nich urobil.
Keby sa bol Kristus zjavil svojim nepriateľom, mohol im ukázať svoj triumf nad smrťou. Zamknúť im ústa. Ukázať im, že je naozaj Syn Boží. Ale On tak neurobil. Ukázal sa radšej Márii Magdaléne, ženám, učeníkom a určite aj svojej matke. Zjavovaním sa týmto osobám ukázal, že sa nechce ani pomstiť, ani vytvárať senzácie, ani presviedčať tých, ktorí sa presvedčiť nedajú. Zjavil sa len osobám, o ktorých vedel, že mu uveria. Chcel si získať takých svedkov, ktorí budú ochotní vydať svedectvo pravde zmŕtvychvstania. Vedel, že oni za toto svedectvo položia aj vlastný život. Od svojich nepriateľov to nemohol očakávať.
Možno máme v tejto chvíli na mysli veľa ľudí, o ktorých si myslíme, že sú Kristovi nepriatelia. Snáď túžime, aby aj im Kristus dokázal, že existuje. Chceme, aby sa títo ľudia prestali z Krista vysmievať, aby v neho uverili, aby podľa jeho učenia žili. Kristus si však v tejto chvíli vybral práve nás. Dúfa, že práve my, zhromaždení tu v kostole, staneme sa svedkami jeho zmŕtvychvstania. Dnes sa neprihovára svojim nepriateľom, ale oslovuje každého z nás. Čo to znamená pre nás?
Je to prejav dôvery. Poznáme pocit, keď nám niekto dôveruje. Je to niečo vnútorne povznášajúce, keď sa niekto na nás spolieha, keď nám verí, keď dúfa, že sme jediní, ktorým môže otvoriť svoje srdce, keď cíti, že ho nesklameme.
Jeden pán kaplán hovorí: Stretol som sa s pánom biskupom. Veľa sme hovorili. Vidím, že mi dôveruje. Bojím sa, aby som nesklamal jeho dôveru!
Dôvera zaväzuje! Takto nám dôveruje aj Kristus. Spolieha sa na nás, že do svojho života prijímame veľkonočné posolstvo. On pozná naše slabosti. Vie, že nikto z nás nie je dokonalý. Predsa si nás však vyvolil a dúfa, že ho nezradíme. Malo by nás to v tejto chvíli naplniť veľkou radosťou.
Je to prejav výsady. Výsada znamená, že môžem robiť to, čo iní nemôžu, ísť tam kde iní nesmú. Keď bol posledný raz svätý pápež Ján Pavol II. na Slovensku mal som na starosti budovanie tribúny a kde akú organizáciu okolo toho. Mohol som samozrejme ísť aj do VIP zóny, na tribúnu... Koľkí mi „závideli“, presnejšie túžili, aby sa aj oni dostali tak blízko.
Uvedomujeme si tu výsadu, ktorú nám dal Ježiš? My môžeme chodiť do kostola, na sv. prijímanie, spoveď... Nepovažujeme to za záťaž?! Vidíte, akí sme zdeformovaní, ako málo prežívame Ježišovo zmŕtvychvstanie!
Je to výzva k zodpovednosti. Človek získa len vtedy hodnotu, keď k svojim povinnostiam pristupuje zodpovedne. Viacerí ste pracovali, alebo pracujete v zahraničí. Vedeli by ste rozprávať o svojich skúsenostiach. Pod hocakú prácu sa nemôžete podpísať. Buď pracujete zodpovedne a dokonale, alebo vás pošlú domov. Azda pre Krista, pre našu vieru a náboženstvo môžeme pracovať s “komunistickou morálkou?” Nemáte pocit, že ak ste v ekonomike niektoré veci pochopili, že v náboženskom živote ešte radi “fušujete”? Modlitba, nedeľné sväté omše, sviatosti, náboženská výchova detí, verejné vyznanie viery, pestovanie ducha nábožnosti v rodine, láska k blížnemu, život podľa Ježišovho učenia, nie je to všetko len akési “chvíľkové lepenie” bez hodnoty a trvácnosti?
Mnohí ste rodičia. Viete akí musíte byť zodpovední v starostlivosti o deti. Keby ste zanedbali maličké deti – veď by zahynuli. Viete, že taká musí byť aj zodpovednosť za ich duchovný vývoj!
Kristus od nás žiada aj v tejto oblasti maximálnu zodpovednosť. Aby bolo v každej chvíli nášho života cítiť, že tu žije, pracuje, rozpráva, Jeho svedok, kresťan.
Tento rok je biela Veľká noc. Musíme prikurovať. Preto je aktuálne nasledujúce prirovnanie: Ak chceme zohriať miestnosť, vykurovacie teleso musí byť omnoho teplejšie – až horúce – ako prostredie! Tak je to aj s kresťanským svedectvom. Ak chceme byť svedkami, musíme byť omnoho „horúcejší“.
Predovšetkým by sme mali priniesť svoju živú vieru, podoprenú nefalšovaným kresťanským životom. Potom by sme mali priniesť vďačnosť Bohu za to, že sa nám podarilo s jeho pomocou priviesť niekoho do Cirkvi ako živú ratolesť. Veď koľko ľudí medzi nami žije bez Boha. Koľko mladých ľudí žije bez krstu, Eucharistie a sviatosti birmovania. Koľko manželov nežije v platnom cirkevnom zväzku. Obetujme za nich svoje modlitby a sv. omše. Nájdime s k ním cestu a oslovme ich. Ježiš sa spolieha na našu pomoc, že aj našou zásluhou sme niekomu priniesli ovocie Ježišovho vykúpenia.
Je tu však veľké riziko, že naša činnosť nás v určitej chvíli života môže naplniť prázdnotou. Môžeme sa stať súčasťou davu, ktorý nás oberie o vnútorný pokoj a šťastie. Kristus nám ponúka, aby sme z tohto životného priemeru vystúpili. Tým, že nás posiela, aby sme boli svedkami Jeho pravdy dávajú hodnotu celému nášmu životu. Je to výsada, po ktorej iní len túžia, alebo ju hľadajú. My všetci ju máme na dosah ruky.
Keby sa bol Kristus zjavoval svojim nepriateľom a pomstil by svoju smrť, dnes by sme o Kristovi čítali len z historických kníh. Možno by bol natočený aj historický filmový trhák, ako sa Ježiš svojim nepriateľom pomstil. Ježiš však preto žije aj dnes, lebo sa zjavoval svojim priateľom a osobám, o ktorých vedel, že ho nezradia. Oni vydali svedectvo Jeho zmŕtvychvstaniu. Toto svedectvo prijímalo a odovzdávalo nespočítateľné množstvo Ježišových učeníkov. Prijali ho aj naši starí a prastarí rodičia. Živého Ježiša odovzdali nám. On žije medzi nami a chce, aby sme sa aj my stali jeho svedkovia.
Turzovka 5.4.2015