Úvod k sväteniu ratolestí:
Liturgia dnešnej nedele má svoj vrchol v čítaní príbehu o Pánovom utrpení. Pre mnohých kresťanov (prakticky pre tých, ktorí sa nezúčastňujú na obradoch Veľkého Piatku) je to jediná príležitosť počuť v rámci liturgického zhromaždenia túto časť evanjelia.
Na prvý pohľad je to veľmi zvláštna vec: liturgia vložila toto čítanie do rámca Kvetnej nedele, ktorá je charakterizovaná atmosférou slávnosti a triumfu. Naše dnešné slávenie začína s Hosana! – pri svätení ratolesti, vrcholí v Ukrižuj ho! Ale toto nie je protirečenie; je to skôr srdce tajomstva. Tajomstvo, ktoré sa tu odhaľuje je toto: Ježiš sa dobrovoľne odovzdáva utrpeniu; nebol prinútený silami od neho väčšími (Nik mi ho /život/ neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať, Jn 10, 18); je to on, ktorý skúmajúc Otcovu vôľu pochopil, že prišla hodina a prijal ju v slobodnej poslušnosti syna s nekonečnou láskou voči ľuďom: Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. (Jn 13, 1)
Uvedenie do čítaní:
- Iz 50,4-7
Prečítame si úryvok z tretej Izaiášove piesne o Pánovom služobníkovi. Národ je neposlušný, o to viac je poslušný Pánov služobník, ktorý prijíma aj najväčšiu potupu. Tieto slova sa vzťahujú na Mesiáša – Ježiš Krista.
- Flp 2,6-11
V druhom čítaní počúvame, že tým Mesiášom je Ježiš Kristus, Boží syn. Z textu je zrejme, že Ježiš predtým než prišiel na svet žil ako Boh, zriekol sa slávy a stal sa pre nás poslušný až na bolestnú smrť.
- Mk 14,4-15,47
Uvedenie do pašií:
Kto bol zodpovedný za Ježišovu smrť? Z akého dôvodu Ježiš trpel a zomrel na kríži? Ježiš bol odsúdený spoločne Židmi i Rimanmi aj keď priamejšia zodpovednosť - zdá sa v súlade s verziou evanjelií - padá na hebrejských lídrov, teda nie na celý vtedajší židovský národ a o to menej na nasledujúce pokolenie!
Je treba vysvetliť pre aký motív „bolo nutné“, aby Syn človeka trpel (Lk 24, 26). Veriaci preto hľadá ešte iného zodpovedného za Kristovu smrť; cíti, že svojimi hriechmi pripravil pre Ježiša kalich utrpenia.
Vyjadrujú to aj vsuvky, ktoré zdanlivo prerušujú niť rozprávania: rozprávanie o Judášovej zrade, Petrovo zapretie, Pilátovo umývanie rúk, Barabáš, dvaja lotri. Ale nie sú to nevhodné vsuvky; práve v nich sa zračí vysvetlenie všetkého. Tieto rozprávania vyjadrujú a symbolizujú jedinú veľkú skutočnosť, ktorá Ježiša priviedla na kríž: sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo (1 Pt 2, 24).
Doslov po pašiach
Ak sme počúvali rozprávanie o utrpení očami neveriaceho človeka, mohli sme uvažovať: kto bol zodpovedný za Ježišovu smrť, Židia alebo Rimania? Ježiš zomrel pre náboženské motívy (pretože sa vyhlasoval za Mesiáša), alebo pre politické motívy (ako sociálny agitátor a rebel proti Rímu)?
Možno by sme prišli k záveru: Ježiš bol odsúdený spoločne Židmi i Rimanmi; v jeho smrti sa uskutočnilo podivné spojenie medzi náboženskými a politickými motívmi.
My sme počúvali ako veriaci a dúfam prišli na podstatu Ježišovho utrpenia.
Ježiš niesol naše hriechy na kríž a naše hriechy nesú Ježiša na kríž. (Iz 53, 5; 1 Pt 2, 24). Dávidovi, ktorý rozhorčene hľadal zodpovedného v Nátanovom príbehu, prorok odpovedal: „Ty si ten človek!„ (2 Sam 12, 7). To isté odpovie Božie slovo nám, ak sa pýtame, kto je zodpovedný za Ježišovu smrť: ty si ten človek! Judáš, ktorý zrádza, Peter, ktorý zapiera, Pilát, ktorý si umýva ruky, ľudia, ktorí sa debatujúc zohrievajú pri ohni, vojaci, ktorí si pachtivo rozdeľujú šaty odsúdeného, lotri, ktorí zavraždili, nie sú tam sami: za každým z nich sú tam zástupy. A sme tam aj my.
My sme dnes zatvorili knihu vo chvíli, keď sa končí príbeh utrpenia, ale teraz vieme, že príbeh nekončí, pokračuje, ba práve teraz sa uskutočňuje. „Žalobcovia vtedajších čias sú mŕtvi, napísal Žid jednej precítenej knihy o procese s Ježišom. Svedkovia odišli domov, sudca opustil tribunál. Ale proces s Ježišom pokračuje ďalej“ (P. Winter).
Pre neho - Žida - proces s Ježišom pokračuje v procesoch proti Hebrejom všetkých čias. Aj pre nás kresťanov proces s Ježišom a jeho utrpenie pokračuje, ale v úplne inom zmysle. V dvoch zmysloch: obnovuje sa v každom učeníkovi (a v každom človekovi), ktorý trpí a je prenasledovaný, ako Ježiš, pre spravodlivosť. Obnovuje sa však i v každom, kto sa oddáva hriechu. Vtedy sa nerobí nič iné, iba kričí: Nie jeho, ale Barabáša! Ukrižuj ho!
Je na nás, aby sme si vybrali, akým spôsobom chceme vstúpiť do histórie Ježišovho utrpenia: či spôsobom Šimona z Cyrény, ktorý sa pripája k Ježišovi, aby bok po boku niesol spolu s ním ťarchu kríža, alebo na spôsob žien, ktoré plačú, alebo stotníka, ktorý sa bije do pŕs, alebo Márie, ktorá ticho stojí pod krížom; alebo či chceme vstúpiť do tejto histórie Judášovým, Petrovým alebo Pilátovým spôsobom, alebo ako tí, ktorí „pozerajú z diaľky„, ako sa to všetko skončí.
Rozprávanie o utrpení, ktoré sme počuli, sa skončilo obrazom veľkého kameňa, ktorý bol privalený k hrobu (Mk 14, 48); my však vieme, že ten kameň nevydržal; Ježiš vstal z mŕtvych a sedí po pravici Otca. A predsa, pokiaľ trvá tento svet bolesti a hriechu, je ešte stále tajomným spôsobom v hrobe; nevstal ešte celkom z mŕtvych. „Ježiš - píše autor z 2. storočia - je vo väzení, je v hrobe, je urážaný a je pred súdom; pretože s tými, ktorí trpia, trpí aj on“. Svätý týždeň nám pripomína práve toto. „Z týchto troch tajomstiev (ukrižovanie, pochovanie, vzkriesenie) my napĺňame v prítomnom živote to, čoho symbolom je kríž, zatiaľ čo cez vieru a nádej smerujeme k tomu, čoho symbolom je Ježišovo pochovanie a vzkriesenie. Teraz sa povie o človeku: „Vezmi svoj kríž a nasleduj ma„ (Sv. Augustín, Ep. 55, 24).
Celý náš život je istým spôsobom Veľký týždeň, ak ho žijeme s odvahou a vierou, s očakávaním „ôsmeho dňa„, ktorý je veľkou nedeľou odpočinku a večnej slávy.
V tomto čase nám Ježiš opakuje pozvanie, s ktorým sa obrátil na svojich učeníkov v Getsemanskej záhrade: „Zostaňte tu a bdejte so mnou.„ (Mt 26, 38)