Uvedenie do bohoslužby:
V každom človeku je túžba po šťastí – človek je večným hľadačom šťastia, radosti. Aj v pôste radi počujeme, niečo o radosti. Tej nikdy nie je dosť!
V dnešnom evanjeliu zaznie: Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život – Teda večnú radosť.
Preto aj keď je pôst, dnešná nedeľa je radostná – ako to vyjadruje aj omšové rúcho. Pokánie môže byť pre človeka obohacujúce a môže mu prinášať duchovnú radosť.
Radosť je aj vyjadrením čistého svedomia.
Exegéza čítaní (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- 2 Krn 36,14-16.19-23
Je fascinujúce, ako Boh „nestráca niť“, ako cez všetky nevernosti Izraela a z nich plynúcich zvratov v dejinách (zajatie), nestráca svoju účinnú vôľu viesť tento ľud ďalej, zachrániť ho, urobiť z neho zdroj záchrany pre ostatných - teda naplniť zasľúbenie, dané Abrahámovi.
Je veľmi povrchným sudom vidieť Boha Starého zákona príliš ľudského, hnevajúceho sa, urážlivého Boha. Tak, ako koná Boh s vyvoleným národom, tak trpezlivo a verne by nekonal žiaden človek, nevydržal by to.
A ešte jedna vec je z nášho textu, ktorý je akýmsi stručným prehľadom časti Izraelských dejín, dobre vidieť: dejinám, a teda i vzťahu Boha a ľudí, sa nedá rozumieť pri pohľade na príliš krátke dejinné obdobie, pri pohľade na jednotlivé deje. Až pohľad na dlhší celok odhalí jeho zmysel i náležité súvislosti. A nakoniec: Boh je ten, pre ktorého všetko a všetci žijú a všetkým slúži, nech sú veriaci alebo nie. Tak, ako sa, mohol pohan Nabuchodonozor stáť nástrojom Božej skazy, trestu, výchovy, tak sa, Kýros, tiež pohan, stáva Božím služobníkom - nástrojom vyslobodenia, záchrany, milosti.
- Ef 2,4-10
Znovu a znovu stavia Písmo na hlavu ľudské predstavy o zásluhách a výsledkoch ľudského konania. Boh, aj keď sám prisúdil hriechu cenu smrti (teda - za naše hriechy nás odsúdil na smrť), dal poznať svoju lásku tým, že nás oživil.
Nesmie nám uniknúť, že o tomto oživení (vzkriesení) nehovorí Pavol ako o veci hypotetickej, alebo až snáď v budúcnosti uskutočniteľnej, ale ako o veci minulej, ktorá trvá stále, do budúcnosti. To, čo sa, stalo s Ježišom (zomrel, bol pochovaný, vzkriesený), stalo sa zároveň s nami. Ide o to, či budeme žiť to, čo sme dostali ako dar.
- Jn 3,14-21
Ježiš je nový Mojžiš a je stelesnením Božej vôle k záchrane hriešneho človeka. Tak by sa dal stručne charakterizovať obsah perikopy.
Verš 14-15 - naráža sa, tu na miesto z Nu 21, 9, kde Mojžiš pomáha ľudom od smrteľného pohryznutia hadom. To, čo robí Ježiš je podobné - zachraňuje však od „uštipnutia“ hriechom.
V 16 - základná veta evanjelizácie. Svetom sa tu rozumie stvorenie, ktoré sa, Bohu odcudzilo. Boh nemiluje hriech, ale to, čo stvoril - a preto podniká záchranu.
V 17 - základné poslanie Ježiša je záchrana hriešnikov.
V 18 - cestou k prijatiu tejto záchrany je však viera. Kto na tuto cestu nevstúpi, k záchrane nedospeje. „Uveriť v meno“ znamená v reči Biblie uveriť v jeho nositeľa.
V 19 - súd nie je odvetou, človek si jeho výsledok sám volí.
V 20-21 - záleží na základnej životnej orientácii. Tá má byť správna, ale sama o sebe nestačí, je len podmienkou záchrany. Je treba dôjsť ku svetlu, teda ku Kristovi - záchrancovi. Písmo žiadnu „samozáchranu“ hriešneho človeka, ktorá by sa, urobila bez Krista, nepozná. Nie je pochyb o tom, že Boh chce človeka zachrániť. Skôr by niekedy rád človek človeka (naveky) odsúdil. Ale ani záchrana nie je a nebude človeku z Božej strany vnútená, je treba „prejsť k svetlu“. Jednou z podmienok k tomu je, že si človek nezamiluje skutky temnoty.
ZVLÁŠTNA BOŽIA LÁSKA
Svet poznáme prostredníctvom svojich zmyslov. Vnímame nimi však len hmotný svet. Naša fantázia si síce vie predstaviť aj iný svet, svet nadprirodzena (mimozmyslový), ale ten sa nám zdá byť mimo reality, neskutočný. Odmietame ho preto. Znovu a znovu sa prikláňame k materializmu, k živočíšnosti. Cítime však, že nás to nenapĺňa. Takto vnímajú svet asi zvieratá. Je to svet zmyslom a pudov; poznajú iba to čo vnímajú zmyslami. To nadprirodzené a nadreálne, musí každý človek objavovať osobnou skúsenosťou. A čiastočne tieto skúsenosti máme. Napríklad sa angažujeme za spravodlivosť, dobro... a to je nadzmyslové (aj keď na základe zmyslov).
Ježiš Kristus nám dnes pri tomto hľadaní chce pomôcť. Prostredníctvom Nikodéma vysvetľuje, že je tu Boh - Otec, ktorý miluje svet. Že svet je dielo podivuhodnej lásky.
Stretnutie s nadprirodzenom, zážitok Boha, uverenie v neho, to je zážitok ohromujúci, nezabudnuteľný. Je to nahliadnutie do inej dimenzie existencie, nie v ktorej žijeme ako živočíchy. Pavol oslepol pri tomto stretnutí - a ďalej už nežil on, ale Kristus v ňom. František Assiský opustil domov a dal sa na evanjeliové dobrodružstvo. Ignácovi z Loyoly sa sprotivilo vojenčenie v ktorom nachádzal dovtedy sebarealizáciu, svoj meč dal k soche Panny Márie, povedal jej: Ty budeš teraz mojou veliteľkou a sta sa vojakom Kristovým. Samozrejme, mohli by sme menovať ďalší, aj z dnešnej doby.
Po stretnutí s Bohom každý človek prestáva byť starým človekom. Nachádza nové dôvody jestvovania a činnosti.
Nemohli by sme preto byť spokojní so svojou vierou, ak nás neurobí iným človekom, ak nás neudivujú podivuhodné Božie veci, ak sa nám aj veci tohto „živočíšneho sveta“ javia samozrejmé.
Ak sme nezažili toto stretnutie s Bohom, potom riadenie Božie nezapadá do našej logiky. Boh totiž miluje svet nelogicky. Miluje svet, ktorý na neho nemyslí, nedbá. Miluje hriešnika, ktorý sa od neho odvracia. Vidíme to aj v živote Ježiša - Syna Božieho, ktorý navštívil túto zem. Miluje Máriu Magdalénu rovnako ako spravodlivého Šimona. Oceňuje ako štedrý dar bezcenný halier vdovy - starenky. To nie sú veci logické ani samozrejmé, zdajú sa byť úplne nerozumné. Ježiš má moc a nevyužije ju, pre seba, svoju záchranu. Dokonca keď ho chcú urobiť kráľom, odmieta to. A čo povedať na ukrižovanie?!
Romano Guardini píše, že mu ako mladíkovi všetky tieto paradoxy a nelogickostí evanjelia robili ťažkú hlavu. Prečo je u Boha väčšie milosrdenstvo než spravodlivosť? Kde je tu logika? Hovoril o tom sa starým kňazom a ten mu povedal: „Takéto veci vie robiť veľká láska - nepýta sa po logike - ta miluje.“
Hlavným znakom lásky je, že nemyslí na seba, ale na druhých. Nehľadá spravodlivosť pre seba, nemá čas starať sa o seba, nepočíta svoje zásluhy, ale potreby druhých. Spomínané veľké osobnosti dejín vynikali práve v tomto.
Obraz zbožnosti počítajúcej podáva Jean Anhouil (23. júna 1910, 3. októbra 1987) v jednej svojej dráme.
Chystá sa Boží súd. Spravodliví už stoja pred branou nebies, zásluhy sú už spočítané. Výsledok jasný. Súd, to bude len vyhlásenie víťazov, fanfáry a udelenie medailí. Naraz nastáva rozruch: Kristus chce dát zlaté i tamtým, čo pracovali len poslednú hodinu; i tým, čo premrhali otcovský podiel, všetkým, čo absolvovali celý beh, hoci nedobehli prví. Mnoho zlatých!
A v tom nastane medzi tými prvými vzrušenie: „Taký nezmysel! Načo sme sa naháňali, - kde je spravodlivosť? S tými slabochmi nechceme byť pohromade! A kedy vlastne súd začne?“
Tu zaznie hlas: Súd už skončil. Sami ste sa odsúdili: nemáte lásku.“
To sme už pri druhej etape poznania Boha – nasledovanie jeho lásky!
Prosme dnes, aby sme mohli myslieť viac na iných, než na seba, aby sme mali lásku, ktorá je mostom od živočícha k dieťaťu Božiemu, ktorá je prechodom z hmotného sveta do sveta iného: do náruče Božej.
Turzovka, 11.3.2018