Uvedenie do bohoslužby:
Pripomeňme si pôstny myšlienkový seriál.
- pôstna nedeľa; Evanjelium: Ježiš na púšti - Potreba samoty, uvažovania, premáhania, aby sme boli osobnosti.
- pôstna nedeľa; Evanjelium: Ježíš povzbudzuje apoštolov premenením sa na hore, ale aj nás aby sme uskutočnili to, k čomu sme prišli uvažovaním. K tomu je však potrebné mať motiváciu.
- pôstna nedeľa (Dnešná); Evanjelium o vyhnaní predavačov z chrámu.
Dnešné evanjelium nám má pomôcť urobiť poriadok v kostole? Vyhnal by tých čo stoja vonku, alebo nás tu a prednostne mňa? Možno!
Vieme, že tu ide viac. Ježiš hovorí o tom, že tým chrámom, ktorý bude zborený je jeho telo, ktoré vzkriesi o tri dní. Poukazuje aj na to, že telo je chrám našej duše.
Očisťme teraz chrám Ducha svätého.
Exegéza čítaní (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- Ex 20,1-17
K dobrému pochopeniu dnešného čítania je treba zvážiť celý kontext.
Božie príkazy nie sú len nejaké ľubovoľné alebo „cvičné" predpisy, ktoré Boh vo svojej zvrchovanosti dal, aby ľudí skúšal. A nie sú to tiež len akési všeobecné zásady slušného správania, ktoré sa nachádzajú aj inde. Je pravda, že podobné zákonníky nájdeme aj u iných národov. Ale tie nepoznali zákonodarcu - Boha tak, ako ho poznal Izrael. Oni ho poznali ako toho, kto ich vyviedol „z egyptskej zeme, z domu otroctva", a ďalej ako toho, kto s nimi uzavrel zmluvu. Desatoro je textom zmluvy, alebo lepšie - časť textu, ktorá sa týka Izraela.
Z Božej strany je záväzok omnoho väčší - Boh sa zaväzuje dať Izraelu budúcnosť a to najprv časnú; národ nebude zničený ani presilou nepriateľov. Potom večnú - skrze nich dá svetu Mesiáša.
Boh - osloboditeľ je „Boh žiarlivý". Totiž taký, ktorý je skutočným Bohom (nedá sa ho s nikým zamieňať) a ktorý sa nechce o svoj vzťah lásky k Izraelu s nikým deliť. Boh verný, ako verný manžel. Tuto jedinečnosť Boha a jeho vzťahu k Izraelu zaisťujú dobré dve tretiny neskráteného textu Desatora.
Ďalšie (stručné) príkazy sa tykajú vzťahu medzi ľuďmi. Majú zaistiť, aby tu vôbec zostal „ľudský priestor", v ktorom by sa mohli Božie zasľúbenia realizovať.
- 1 Kor 1,22-25
Kristus ukrižovaný je Božia moc a Božia múdrosť. Tu je v najhutnejšej skratke zhrnuté, že kresťanstvo je niečo iné než náboženstva, ktoré si človek vymýšľa. Boh ide vo svojej vernosti zmluve tak ďaleko, že za jej realizáciu necháva zomrieť i svojho Syna. „Ak je Boh s nami, kto proti nám?" (Rím 8,31).
Byť i v kresťanstve silným „podľa tohoto sveta", to je pokušením jednotlivcov i celých spoločenstiev v cirkvi. Ale práve ukrižovaný Kristus je Božia moc a Božia múdrosť a túto skutočnosť sa proste nedá obísť.
- Jn 2,13-25
Povrchný výklad hovorí o Ježišovom proteste proti kupčeniu v chrámu. Takto sa to vysvetľuje preto, lebo do tohto príbehu sme vniesli predstavu z našich kostolov, ktoré sú miestom ticha a sústredenia. To je však nevhodné, lebo v Ježišovej dobe to tak nebolo. Chrám bol miestom, kde sa veľmi živo odohrával život v najrôznejších rovinách. Mal niekoľko častí s presným vymedzením, čo sa kde môže konať. Rozhodne si nikto nemohol dovoliť predávať obetné zvieratá u obetných oltárov, a dokonca vo veľsvätyni.
Ježišov čin je skôr činom prorockým. Naznačuje problematickosť chrámových obetí vo chvíli, kedy prichádza Božie kráľovstvo. A hlavne je naplnenie proroctva Malachiáša (Mal 3,1). Mesiáš mal vstúpiť do chrámu suverénne ako vládca. Perikopa je tak obmenou Ježišovho kráľovského vstupu do Jeruzalema, o ktorom píšu synoptici (napr. Mk 11,1-10).
I tu je ale jasné, že povaha Ježišovej kráľovskej dôstojnosti bude zrejmá až po smrti a vzkriesení. Hlavným úmyslom evanjelistu je zrejme výpoveď, kto je Ježiš.
Scéna v chrámu (v 13-17) ho predstavuje ako Mesiáša, teda suverénnu osobu, ktorá vystupuje plne v Božom mene, a to nielen čo do slov, ale i čo do činov. Jeho vzťah k Otcovi (a teda jeho poslanie Syna) je ukázané so suverénnou samozrejmosťou, ktorá nepotrebuje nič zdôvodňovať. Očistiť to, čo malo byť úplne Božie, prichádza však Ježiš v plnšej miere, než čo ukazuje očistenie chrámu. Chrám je tu možno skôr symbolicky chápať ako vyjadrenie pre všetko, čo je Božie a čo sa má preto znovu Božím stáť. A Boží je predovšetkým človek, jeho srdce, a skrze to potom bohoslužba atď...
Očistenie chrámu je situované do doby židovskej Veľkej noci, teda ústredných židovských sviatkov, ktoré znamenali oslavu znovu prežitia vyslobodenia, vyvedenia z Egypta. I tým je zrejme podčiarknutý význam Ježišovho činu.
V 18-22: Židia - mieni sa tým nedôverujúci poslucháči - žiadajú od Ježiša „legitimovanie sa" znamením, a to preto, lebo doterajšie Ježišove činy, ktoré všetky znamením boli, nechceli uznať, nechceli im veriť, pretože mali inú predstavu o Mesiášovi.
Formulácia je pochopiteľne určovaná až poveľkonočnou skúsenosťou učeníkov. Je možné v nej vidieť tiež zobrazenie trvalého (a tragického) nedorozumenia medzi Ježišom a Židmi, ich tvrdé lipnutie na všetkom doterajšom, na vedomostiach, skúsenostiach, formuláciách a ich neochota prijať čokoľvek nové. To, čo prinášal Ježiš, bolo síce v nadväznosti na doterajšie židovstvo, ale bolo to súčasne radikálne nové.
V 23-25: „Uveriť" zrejme znamenalo skôr prijať Ježiša za smerodajného pre život, než len poznať presnú definíciu, kto Ježiš je. Tento oddiel (v 23. 25.) však príliš nesúvisia s predchádzajúcimi veršami, podľa niektorých by ich bolo možno chápať skôr ako úvod k ďalšiemu rozprávaniu.
Diskusia o Ježišove plnej moci je podaná vo forme Jánom často volenej, totiž vo forme nedorozumení. Takéto typické nedorozumenie spočíva v tom, že existujú pojmy a výrazy, ktoré sa v bežnom zmysle vzťahujú k pozemským obsahom, ale vo vlastnom zmysle sa však vzťahujú k Božím skutočnostiam. Vlastný zmysel zle chápaného slova je poznateľný len vo viere, ktorú vyvoláva Duch svätý.
VYČISTIŤ A VYBUDOVAŤ CHRÁM
„Tí katolíci si to uľahčujú. Keď niečo vyvedú, vhupnú do spovednice, pošepcú to tam - a všetko je zasa v poriadku a všetko ide ďalej ako prv.“ - Tak si to snáď môže myslieť hocaký nekatolík.
Vieme, že spovednica nie je automatická pračka a spoveď nie je automat na rozhrešenie, že je to veľká vec: osobné stretnutie s milosrdným Bohom. Že je to liečebný proces uzmierenia a napravenia vín.
Pocit nesmiernej viny môže na človeku ležať ako balvan. Niekedy i bez osobného zavinenia - napríklad pri dopravnom nešťastí. Ale spravidla tu zavinenie je. Človek tie viny produkuje ako odpadky, smetí - a tiež je tu podobný problém ako s odpadkami: kam s tým? Divoké skládky otravujú pôdu a pramene. Neuzmierená, potlačovaná vina otravuje život. Ale riadené skládky odpadu sú aj zdrojom surovín. A uzmierená, odpustená vina sa stáva zdrojom pozitívnej sily, radostného elánu.
Keď niekto nedokáže svoju vinu priznať, ľutovať, napraviť, neostáva mu, než ju prekrucovať a všelijako omaľovať, ako to okolo seba, i v nás, denne vidíme.
- Niekto je napríklad náladový, predpojatý, zlostný. Ako inak to znie, keď prehlási: Ja som taký citlivý, mne sa všetko dotkne!
- Niekto je nevyberaný v rečiach, bezohľadne napadá druhých. Ako ušľachtilo to znie, keď prehlási: Ja už som taký, mňa sa každá nespravodlivosť dotkne, ja neznesiem žiadnu faloš, ja hovorím všetko na rovinu!
- Niekto je lakomec lakomý, ale vyhlasuje sa za jediného dobrého hospodára medzi samými rozhadzovačmi a lakomcami.
Pri niektorej spovedi to vyzerá, že miesto pokánia a rozhrešenia by mal spovedník vyskočiť a pogratulovať púčiku svätosti, ktorý ho ráčil obšťastniť svojou návštevou.
To sú falošné a nezrelé spôsoby, ako sa zbaviť viny. Na chvíľu síce svedomie ohlušia, ale nakoniec vyrábajú z ľudí neurotikov.
K tým nezrelým spôsobom patrí i ukazovanie na iných: „Druhí to tak robia tiež, tak čo!“
Už toto, čo sme si tu povedali, naznačuje, že pocity viny, zlé svedomie, sú veci, ktoré sa týkajú nielen samého previnilca, ale zaťažujú i celé okolie, ako tie divoké skládky odpadu.
Ako vyzerá zrelé, správne svedomie, oslobodené od pocitu viny? - Ako vyzerá ta riadená skládka nášho mravného odpadu?
Nepomôže tu potlačovanie, ospravedlňovanie, zapieranie. Je treba sa na hriech podívať spriama. Poznať svoje viny, uznať ich, dištancovať sa od nich a snažiť sa ich napraviť. To všetko je náplňou našej sviatosti zmiernia: skúmanie svedomia, ľútosť, predsavzatie, vyznanie a náprava. Preto je tato sviatosť tak vzácna vec v živote kresťana.
Stretávame sa však i s ľuďmi, ktorí majú opačný názor. Hovoria: „Je to zbytočné marenie času, keď niekto rozmýšľa, čo kedy zlého vyviedol. Lepšie je pohľad dopredu, než sa obzerať spať.“
Čo na to povedať? Samozrejme nikto ľútosťou neoživí toho, koho zabil. Pochopiteľne nikto ľútosťou nespôsobí, aby sa nestalo, čo sa stalo. Ale ľudské činy nie sú len udalostí v minulosti, - oni trvajú svojimi dôsledkami i v prítomnosti. Človek nemôže urobiť nejaké zlo a ísť ďalej, ako by sa nič nestalo. Každé zlo zasiahne nielen obeť, ale i páchateľa. Priotrávi samotný koreň jeho života, zahniezdi sa v jeho svedomí, i keď si to v tej chvíli ani neuvedomuje. Je to ako keď niekde zem nasiakne naftou, chemikáliami, jedmi. Aby tam mohol začať znovu normálny život, musí sa pôda napred uzdraviť, zbaviť jedov, sanovať.
Takým asanačným prostriedkom duše je práve ľútosť a predsavzatie. Max Scheller nazval ľútosť najrevolučnejšou schopnosťou človeka. Vylieči otravu samého koreňa nášho života, našej duše, postaví náš život na nový zdravý základ.
Čo to je, tá ľútosť, - a ako sa to robí? Hneď na úvod si povedzme, že to v svojej podstate nie je vec citu, slz, ale vôle. Človek spozná, že konal zlo. Mrzí ho to, hanbí sa, že to dopustil. Dištancuje sa, odvráti sa od tej zlej veci a má pevnú vôľu dávať si v budúcnu na seba lepšie pozor, polepšiť sa. V tejto vôli, - zanechať hriech a začať žiť lepšie, - v tom je jadro ľútosti.
Povieš: „Hovorí sa však tiež, že ľútosť je bolesť srdce - teda predsa len cit. Peter plakal, keď začal ľutovať svoju zradu. Magdaléna svojimi slzami omývala Ježišovi nohy. Ale ja, keď sa pripravujem k spovedi a napíšem si svoje hriechy, ani neplačem, ani neslzím. Nech sa snažím, ako chcem, nie som nijako vnútorne otrasený.“
Nič si z toho nerob - city sa nedajú nakomandovať. A ľudia, ktorí sa vedia na rozkaz rozplakať, sú skôr dobrí herci, než dobrí kajúcnici.
Nečakaj od svätej spovedi citové otrasy a zážitky, usiluj skôr o otrasenie svojich zlých návykov. Niežeby ľútostivé city boli zbytočné či zlé. Petrov horký plač bol veľký a úprimný prejav ľútosti. Ale nebol by k ničomu, keby s ním nebolo spojené pevné rozhodnutie, že už nikdy Pána Ježiša nezradí, - rozhodnutie, že už bude Pánu Ježišovi verný.
Opäť začať, znovu sa cítiť ako opravdivý apoštol, to mohol Peter až po Ježišovom odpustení, rozhrešení: „Peter, miluješ ma? Pas moje ovečky!“
I náš nový začiatok je možný skrze našu lásku k Ježišovi. Miluješ ma? To je prvá a rozhodujúca Ježišova otázka aj každému z nás. Nie teda: čo si vyviedol, koľkokrát... Ale: Vraciaš sa ku mne s láskou? S pevnou vôľou, že už nezačneš s novými útokmi a zradami?
„Chcem sa naozaj polepšiť a už nikdy nehrešiť.“ Tak to niektorí ľudia hovorievaj na záver spytovania svedomia alebo v spovednici. A asi sa pri tom necítia dobre. Veď musí vedieť, že to nie je pravda. Opäť na sebe nájdu množstvo hriechov, tak aké potom záväzky, že už nikdy nezhrešia.
Ešte že Pán Boh od nás nežiada žiadny taký záručný list, že už nikdy nezhrešíme. Náš nebeský Otec to s nami robí ako dobrý majster s učeníkom. Učeň sa pachtí, ale urobí zmätok. Majster mu to vysvetlí, ukáže, opraví a povie: „Skús to znovu. Ja ti verím. Ty to dokážeš urobiť správne.“
My tých zmätkov za život ešte niečo narobíme! Ešteže nášmu Majstrovi nedôjde nikdy trpezlivosť. Ešteže i my v spovednici vždy počujeme: „Začni znovu, skús to znovu žít lepšie, polepšiť sa.“ Aké má byť to naše dobré predsavzatie, aby sa nám ho darilo plniť?
- Predovšetkým má byť zamerané na jednu vec, nie všeobecné. Nepomôže si povedať si: Chcem sa polepšiť! - Musíš si presne určiť v čom a ako. Je to ako keď chceš vyplieť trávnik: Nepomôže povedať - vyplejem preveľ, ale musíš začať vytrhávať jednotlivú burinu, bodliaky...
- Musí byť kladné. Nie, čo robiť nebudeš, ale čo a ako robiť budeš. Zlé by bolo zaumieniť si: Skoncujem sa zaspávaním. Lepšie kladné: O toľkej pôjdem spať, kedy vstanem.
- Musí byť zamerané na jednu vec, aby sa dalo dobre kontrolovať.
- Musí byť prevediteľné. Nesmie byť nad naše sily. Jeden muž si zaumienil: „Zahrniem svoju ženu pozornosťami.“ - Z takého predsavzatia sú leda zlé konce. Radšej si zaumieň, že si trikrát zahryznem do jazyka, než odpovieš, keď žena bude šveholiť niečo, čo ti ide na nervy.
- Nech je tiež rozumné a dobre motivované. Musí ti byť úplne jasno, prečo práve v tomto sa chceš cvičiť, prečo ti to stojí za námahu.
- A nakoniec, nech je radostné. Aby si si nehral na mučeníka, keď ti to pôjde ťažko. Bez humoru sa nezdokonalíš, iba zakomplexuješ.
Tomáš Kempenský povedal pred pol tisícročím: „Duchovný pokrok človeka sa riadi podľa predsavzatí. Ak upadá znovu do chyby i ten, kto sa veľa snaží, ako bude vyzerať ten, kto sa nesnaží o nič? Keby si sa zbavil len jedinej chyby ročne, bol by z teba skoro znamenitý človek.“
Začnime teda s chuťou. Prajem vám k tomu sa svätým Pavlom: Aby vo vás zosilnel duchovný človek; aby ste sa zakorenili a upevnili v láske; aby ste sa učili stále hlbšie chápať, aká je šírka a hĺbka Božej lásky; aby ste dosiahli nakoniec plnú miery Božích darov.
(Podľa L. Simajchla)
Turkov, 4.3.2018