Uvedenie do bohoslužby:
Dobrý psychický vývoj dieťaťa závisí do veľkej miery od toho, či má istotu rodičovskej lásky.
Pre kresťana to platí podobne. Len vtedy, ak si je istý, že Boh je verný, že je s nim, že jeho láska je bezvýhradná, bude schopný dôverovať Bohu ako neotrasiteľnej istote. Potom sa dokáže vzdať, ak to bude treba, inej istoty, či hodnoty.
Dôvere k Nebeskému otcovi nás chce učiť dnešné Božie slovo – otvorme sa mu!
Exegéza čítaní (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- Gn 22,1-2a.10-13.15-18
Z bežných výkladov vieme, že Abrahámova obeť znamená odmietnutie ľudských obetí, ktoré boli vtedy v Oriente obvyklé, ďalej znamená obraz Kristovej obeti...
Nechajme ale kľudne na seba celý text pôsobiť tak, ako bol zamýšľaný - ako príbeh, ktorý má človeka osloviť vcelku. Pokúsme sa „vypnúť" všetky vedomosti a všetky dopredu dané riešenia a tiež vlastné myšlienky, ktoré by sme do textu dopredu vkladali. Ak máme obrazotvornosť, nechajme text defilovať pred naším zrakom ako film. A potom asi zakúsime onen zmätok v Abrahámovej duši, keď má na Boží rozkaz zmariť Božie zasľúbenie, keď má zmariť poslednú nádej na legitímneho dediča.
A keď vidíme, ako Abrahám pripravuje všetko k obeti, môže sa nás dotknúť sila jeho viery, ktorá ide cez všetky ľudské nádeje, proti ľudským výpočtom. A pritom je v rozprávaní všetko pokojné, bez emócii a fanatizmu! Nakoniec vidíme, ako táto viera otvára budúcnosť, ako je možné všetko riskovať a o všetko prísť, aby Boh mohol konať sám a darovať všetko, viac, než sme čakali.
Tento text má dve spoločné témy. Jednou je Abrahámova viera, druhým je téma Božej vernosti, verné zotrvávanie v zasľúbení. Táto vernosť rozvinutá o nový rozmer, o rozmer zmluvy, už neznamená len požehnanie pre Abraháma, ale pre všetky národy.
Ak sa stretneme s podozrením voči svetu Starého Zákona a voči Židom, je dobré si uvedomiť rozmery viery, ktorú starozákonné príbehy zobrazujú a ktoré boli v Izraeli zrejme žité. My so svojim poznaním o Kristovi, so sviatosťami, milosťami, musíme často s hanbou vyznať, že sa neraz nezmôžeme ani na polovičnú vieru.
Test: Čo sme skutočne schopní riskovať na Božie slovo?
- Rím 8,31b-34
Pavol neviaže na žiadnu podmienku skutočnosť, že Boh je s nami kresťanmi. Nehovorí, že bude s nami len vtedy, keď budeme takí a takí. Skutočnosť, že „Boh je s nami", je potom zdrojom bezpečia vo všetkých situáciách.
Toto „Boh s nami" je založené na Božej vôli a na jeho rozhodnutí (Mt 1,22-23) - nezávisí na nás, na našich zásluhách.
Boh sa nás zastáva vo všetkom a o jeho kladnom vzťahu k nám niet pochyb. A Božia dobrota pre nás je najjasnejšie doložené tým, že neušetril vlastného syna, ale vydal ho za nás za všetkých.
Cenu, ktorá bola za nás zaplatená, možno ani nevnímame. Sme zvyknutí na vetu, že Ježíš za nás zomrel.
Opäť test: Za koho sme naozaj ochotní zomrieť? Určite by sme robili výber, keby sme sa k tomu odhodlali. Boh ho nerobil.
3. Mk 9,2-10
Tradične sa toto evanjelium dáva do súvislosti s utrpením Pána ako určité „dodanie odvahy" pre apoštolov pred vstupom do Jeruzalema. Jeho význam sa tým však zďaleka nevyčerpáva. V súvislosti Markovho evanjelia ho možno chápať ako avizovanie prichádzajúceho Božieho kráľovstvá (Mk 9,1).
Verš 2. - časový údaj „po šiestich dňoch" nenaznačuje, od kedy sa dní počítali. Dôležité je, že je to deň siedmy: teda deň Hospodinov, deň odpočinutia, sabat, deň nového počiatku. To všetko sú do istej miery synonyma k prichádzajúcemu kráľovstvu. Ako všetky Božie veci, toto sa deje na jednej strane v osamotení, na druhé strane pred svedkami, ktorí sú podľa Zákona v dostatočnom počte - traja.
Verš 3. - biela farba, jas, svetlo - to všetko sú Božie atribúty.
Verš 4. - Eliáš a Mojžiš sú reprezentanti zákona a prorokov, základu židovského náboženstva.
Verš 5. – 6. - kráľovstvo, Božia skutočnosť sú pre nás príťažlivé, ale nedá sa v nich v tomto svete ubytovať, nedá sa ich „mať pre seba".
Verš 7. - opäť Ježišova autorizácia (po ohlásení utrpenia - viď Mk 8,31- 33) Otcom, podobne ako pri krste v Jordánu (Mk 1,11).
Verš 8. - vidieť v pravom slova zmysle možno len toho, ktorý sa vtelil - Ježiša
Verš 9. - celá udalosť zrejme nemohla byť pochopiteľná (a teda ani zverejniteľná) do doby Ježišovej smrti a vzkriesenia. Patrí k Ježišovmu štýlu, že najdôležitejšie veci nezverejňuje davu. Pre dnešnú mentalitu je to až prekvapujúce.
Verš 10. - čo to znamená, vstať z mŕtvych, nebolo učeníkom zďaleka jasné tiež preto, že smrť majstra ich úplne vyviedla z miery. Je zaujímavé, že na celú príhodu sa už Marek nikde neodvoláva, všetko pokračuje, „ako by sa nič nestalo".
STAČÍ VEDIEŤ?
Začnem postrehom situácie, ktorú ste všetci s určitou obmenou zažili, alebo ste priamo jej aktérom.
Keď idem ráno do kostola často si všimnem vodičov a vodičky, ako majú napriek zime pootvorené okno, lebo fajčia. V jednej ruke volant, v druhej cigareta, aby dostali do seba prvú dávku „slastného nikotínu“. Niekedy vidím pred obchodom trasúco stať uzimené predavačky, aby si pofajčili.
Skúsme s nimi viesť virtuálny dialóg: Prečo fajčíš? Odpoveď: Lebo mi to chutí. - Ako je to možné, že ti to chutí? Veď, keď si začínal, nechutilo ti to! Ak by si vtedy naraz vyfajčil cigaretu, bolo by ti zle. Odpoveď? Asi iba skrčené plecia.
Prečo teda fajčí? Nebol(a) osobnosťou, dal(a) sa strhnúť! Čo si teda fajčiar musí priznať? Fajčím, lebo som si zvykol a aj keď to ide do peňazí a škodí mi to. Ak rozmýšľa ďalej, musí si povedať - skončím! Presne toto platí o alkohole, pri ktorom sú ešte horšie osobné a spoločenské následky.
Koľkí začali rozmýšľať – aj takto múdro a nezvládnu to! Rozšírme to na rozčuľovanie, nestriedmosť v jedení, ohováranie, iné vášne a hriechy.
Čo poviete, rozmýšľajú, rozmýšľame takto?
Ak takto múdro rozmýšľame, mala by nasledovať realizácia. Prečo nenasleduje? A tak sme sa dostali k Aristotelovmu pedagogickému bludu, ktorý tvrdil, že stačí ľudí vzdelávať a oni sa stanú dobrými. Skôr platí: Nestačí mať poznanie, nestačí iba rozmýšľať, aby človek zvládol život.
Čo je treba k realizácii dobrých nápadov, predsavzatí? Je treba mať pevnú vôľu, dobro ku ktorému uvažovaním dôjdeme aj realizovať. Každý má pevnú vôľu, presnejšie môže mať, ak má motiváciu.
Tak sme sa dostali k dnešnému evanjeliu. Ježiš veľmi dobre vedel, že nestačí apoštolov iba učiť, že je treba ich aj povzbudiť, aby neklesali na duchu najmä keď im hovoril o utrpení a o kríži. Vedel, že ich treba povzbudiť, motivovať.
Ježiš sa pred nimi premenil a ukázal im, že sa oplatí ísť aj cez ťažkosti, lebo majú cieľ – niečo nepredstaviteľné radostne! Niečo z toho zažili pri premenení na hore. Dobre nám je tu - hovorí Peter. Voľačo podobné hovoria všetky čítania dnešnej nedele.
- čítanie: Abrahám je v bezvýchodiskovej situácii. Má obetovať syna. Je si veľmi dobre vedomý, že má stratiť dlho očakávaného syna, ktorý mu tvár premenil v stály úsmev. Veď ho tak aj nazval. Abrahám sa už naučil dôverovať Bohu a vedel, že sa oplatí pre neho obetovať aj to najdrahšie. Vedel to, ale musel to zažiť.
Abrahámovi aj nám Boh ukázal, že dôveru nesklame. Skončilo to krásne - hapyendom! Predstavte si, žeby Abrahám nepočúvol – v akom strachu, neistote, výčitkách by žil.
A čo Izák – zažil, že nemôže si žiť ako jedináčik, musí si uvedomovať, že sú aj iné hodnoty ako on sám!
2 čítanie: Sv. Pavol ide ešte ďalej. Zažil veľkosť Boha pri obrátení. Uvedomil si, že ten veľký Boh neušetril vlastného Syna, aby sme s dostali k vlastneniu stáleho šťastia – zmŕtvychvstania.
Prečo Abrahám, Pavol, apoštoli a ďalší dokázali tak veľa obetovať pre Krista? Odpoveď je relatívne jednoduchá. Naučili sa dôvere v Boha. Mali s ňou skúsenosti.
Abrahám opustí civilizovanú krajinu a ide do neznáma. Videl ako mu Boh pomáha. Uvedomil si, že jeho syn je darom Božím. Veď ho mali v čase, keď on aj Sára boli už starci. Rozmýšľal, vnímal Božie riadenie a videl, že sa oplatí žiť s Bohom.
Sv. Pavol ktorý prenasledoval nasledovníkov Ježiša Krista – kresťanov, si naraz uvedomil svoje poblúdenie, uvedomil si veľkú lásku Božiu a stál sa Ježišovým apoštolom. Aj dnes v 2. čítaní píše: Keď Boh neušetril vlastného Syna, a vydal za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?
Vidíme, že sa oplatí pre Boha niečo obetovať. Sme šťastní ak sme prišli k tomuto záveru. Potom dokážeme úžasne veci.
Ako napríklad spomínaný Abrahám. Jeho synovec Lot sa osamostatnil a robil Abrahámovi problémy. Jeho pastieri sa škriepili s Abrahámovými pastiermi o studne, pastviny... Abrahám zavolal Lota a navrhol mu, aby si vybral miesto, kde sa usadí. Pritom on mohol rozhodnúť. Hovorí mu: Nech nie sú rozbroje medzi mnou a tebou, medzi mojimi pastiermi a tvojimi pastiermi; sme predsa bratia! Či nie je pred tebou celá krajina?! Preto sa, prosím, odlúč odo mňa! Ak ty pôjdeš naľavo, ja pôjdem napravo, ak ty napravo, ja pôjdem naľavo!“ Tu zdvihol Lot oči a videl, že celé okolie Jordánu až po Segor - to bolo predtým, ako Pán zničil Sodomu a Gomoru - je zavlažované ako Pánov raj, ako egyptská krajina. Preto si Lot vybral celú krajinu okolo Jordánu a odtiahol na východ.. (Gn 13, 8-11)
Bohu sa páčil Abrahámov postoj. Keď sa Lot od neho odlúčil, Pán povedal Abrahámovi: „Zdvihni oči a z miesta, na ktorom si, hľaď na sever a na juh, na východ i na západ, lebo celú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky. Rozmnožím tvoje potomstvo ako prach na zemi. Ak teda niekto dokáže spočítať prach na zemi, bude môcť spočítať aj tvoje potomstvo. (Gn 13, 14-16)
Lot samozrejme išiel k mestám Sodome a Gomore, lebo tam boli lepšie pastviny a možnosť obchodovania s mestami. Abrahám ustúpil. Bol si vedomý, že Boh mu pomôže. A bolo tak! Pre človeka dôverujúceho v Boha, nie je problém premôcť sa.
Takže, ak si nájdeme čas na uvažovanie a zachytíme dobrotu Božiu, potom nebude pre nás problém niečo aj obetovať. Jednoducho zvládať život.
Turzovka- vigília, Dlhá, 25.2.2018