Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Odkedy je človek človekom, gniavili ho choroby a preto sa ľudstvo usilovalo z nich vymaniť. Preto sa aj v dnešnej dobe hovorí o zdravotníctve a trápia nás nedostatky v ňom.

S chorobou sa stretol aj Pán Ježiš a svojimi uzdraveniami nám naznačil, že choroba nie je od Boha a treba chorým pomáhať. Uvedomujeme si to aj dnes, keď slávime 26. Svetový deň chorých.

Hneď na úvod sv. omše sa pýtajme, ako sa angažujeme pri pomáhaní chorým.

Exegéza čítaní (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný):

  1. Lv 13,1-2,45-46

Dnes je malomocenstvo presne diagnostikované, ale v dobe Ježišove bolo za malomocenstvo považované veľa kožných ochorení. V každom prípade bol takto označený človek vyradený z spoločenstvá ostatných ľudí.

Zdá sa, že v poexilnom židovstve bola snaha o kultovú čistotu až prehnane úzkostlivá. Preto také prísne predpisy o správaní k malomocným, ktoré boli pre postihnutých tvrdé.

Celý problém kultovej čistoty bol i v Ježišovej dobe značne živý, pre nás však je málo zrozumiteľný. V každom prípade je treba vidieť, že kultová nečistota zbavovala Izraelitu možnosti podieľať sa na kulte, teda podieľať sa na dôležitých prvkoch života vyvoleného národa.

Ježišovo oslobodenie od týchto zábran je potom činom, ktorý symbolizuje omnoho plnšie oslobodenie, ktorým je vykúpenie.

  1. 1 Kor 10,31-11,1

Pavlove myšlienky v tejto pasáži listu krúžia okolo slávenia eucharistie. Pavlovi tu zrejme nejde o typickú kontroverznú tému poreformačnej teológie, ako je obetný charakter alebo reálna prítomnosť. Skôr mu ide o vzťah tých, ktorí eucharistiu slávia, k ostatným. A to ako k ľuďom v cirkvi, tak i k ľuďom mimo cirkvi. Brať ohľad na druhých je pre Pavla bezpochyby Božou vôľou!

  1. Mk 1,40-45

Perikopa patrí do úvodnej časti evanjelia, v ktorej je ukazované Ježišovo pôsobenie ako „učenie plnej moci“. Potvrdenie Ježišových slov, nie riešenie zdravotného problému malomocenstva v celom Izraeli, je zmyslom Ježišovho konania.

V 41 - Ježišov súcit je zviditeľnením celého Božieho postoja k ľudstvu, porovnaj napr. Jan 3,16.

V 42 - Ježišov čin sa nepodobá v ničom zložitému obradu kúzelníka. Vloženie ruky je prejavom Božej moci, podobne ako mal Mojžiš z Božieho poverenia vystrieť svoju palicu, aby sa rozostúpili vody (Ex 14,15).

V 43-45 - uzdravený má postupovať podľa ustanovení Zákona. Len tak bude vierohodne dosvedčené, že bol naozaj uzdravený. Ježiš ale pritom nechce popularitu. Jeho mesiášske poslanie má byť zrejme davu skryté a otvára sa zatiaľ len tomu, kto s ním vojde do osobného kontaktu viery. Stále hrozilo vyhlásenie Ježiša za kráľa, teda politické zneužitie jeho činnosti.

Nevylučovať sa a nevylučovať.

Jeden farník na otázku ako sa má porozprával: Vážim si každú chvíľu života. Keď ma privalil bager a bol som pod ním, sotva som dýchal a dochrámaný stonal. Ešte som dokázal dirigovať kolegov čo majú robiť. Keď prišla záchranka skolaboval som. Odovzdal som sa do ich rúk.

Zaujalo ma: Odovzdal som sa do ich rúk. Bojoval, lebo videl, že spolupracovníci by to bez neho nezvládli. Do záchrany dal celú energiu a potom to nechal na iných.

Psychologicky to dobre vyjadril. Už pri „obyčajnej“ chrípke sme radi ak nám niekto podať čaj, vytlačí citrón. V nemocnici sme radi ak si nás všímajú a „behajú okolo nás“. Počul som priznanie viacerých deti: Keď som bol chorý, dobré bolo to, že sa o mňa starali... Cítia sa byť vtedy v centre diania, všímajú si ich, boja sa o nich...

V prvom čítaní sme počuli strohý predpis knihy Levitikus o „liečení“ malomocných v Izraeli: Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘

Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“

Katolícke noviny uverejnili 25. januára 2018 rozhovor s Vladimírom Krčmérym riaditeľom Tropického inštitútu Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave s názvom Malomocenstvo smeruje k zániku. Niečo z jeho odpovedi:

 Čo bolo podľa vás najnepríjemnejšie pre malomocných, ktorých ste stretli v Sudáne?

Nepríjemné je to v tom, že sa nemôžete obslúžiť, lebo máte odpadnuté prsty. Čím viac prstov vám odpadne, tým horšie môžete niektoré predmety uchopiť. Títo ľudia sa nemohli sami napiť, najesť... Preto títo pacienti potrebujú celodennú starostlivosť. Navyše ťažko môžete vyjsť medzi ľudí, keďže ľudia okamžite zbadajú, že nemáte uši, prsty, nos, a tak sme boli svedkami aj toho, že sa i ženy kresťanky zakrývali závojom ako moslimky...

Je to chronická choroba, pri ktorej odpadávajú časti tela, prsty na rukách a na nohách a uši; ale čo je hneď vidieť na pacientovi, ako prvé mu odpadne nos a je mu vidieť iba chrupku a kosti. Máte pocit, akoby ste stretli smrť. To je dôvod, prečo sa ľudia tak veľmi desili tejto choroby, a preto malomocní museli žiť oddelene, sami; jedli len to, čo dostali ako prejav milosrdenstva; nemohli nikde pracovať. Život v komunitách malomocných sa rovnal pomalému zomieraniu.

Keď si toto uvedomíme, prvé čítanie nám prinieslo text, ktorý sotva môže byť povzbudivý a dokonca stať sa obsahom modlitby či predmetom rozjímania. A k tomu by mal text Biblie slúžiť. Rozsudok, ktorý malomocného vyháňa na osamelé miesta mimo tábora, nás vedie – najmä po popise lekára - skôr k súcitu a vzbudzuje v nás akurát pocit bezmocnosti a prázdnoty: „Malomocný bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“ Vžime sa do jeho situácie.

Situácia sa však zmení, keď vedľa tohto úryvku postavíme správu o uzdravení malomocného z prvej kapitoly Markovho evanjelia. Pri pozornom čítaní nám neunikne, že záver tejto pasáže je veľmi podobný záverečným slovám predpisu z knihy Levitikus. V evanjeliu totiž čítame: „Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach.“

V starozákonnom predpise je osamelým obyvateľom opustených miest človek postihnutý malomocenstvom. V úryvku evanjelia sa na opustených miestach zdržuje Ježiš. Zdá sa, akoby si malomocný a Ježiš vymenili pozície.

Dôvodom vylúčenia malomocného zo spoločenstva je choroba, ktorá okrem rizika nákazy predstavuje i kultovú nečistotu. Nemohol prinášať Bohu obety – bol zároveň akoby potrestaný Bohom. Malomocný bol obrazom morálnej nečistoty, ktorá narušuje spoločenstvo s Bohom i medzi ľuďmi. (Venoval som sa tomu pred troma rokmi – viď link dole.)

Dôvodom Ježišovho pobytu na opustených miestach je skutočnosť, že malomocný, ktorého práve uzdravil, i napriek jeho zákazu všade rozchyruje, čo sa stalo. Ježiš sa utiahol, niežeby chcel odmietnuť pomoc tým, ktorí túžia po uzdravení, ale preto, že nechce byť považovaný za zázračného divotvorcu. On nie je vybájeným ľudským mesiášom, ktorý žne slávu za to, že odstraňuje všetko fyzické zlo stáva sa vládcom. Je trpiacim Božím Mesiášom, ktorý zožne posmech za to, že berie na seba to najväčšie ľudské zlo – hriech. Tu tkvie podstata záhadnej výmeny pozícií medzi Ježišom a malomocným z Markovho evanjelia. Človek sa s radosťou vracia do spoločenstva, z ktorého bol vylúčený, lebo Boží Syn vzal jeho vylúčenie na seba.

Tvrdý mojžišovský predpis z knihy Levitikus sa tak vo svetle evanjelia stáva výstižným obrazom bolestivej opustenosti Božieho Syna, ktorá definitívne uzdravila bolesť našej samoty spôsobenej hriechom.

Dnešný príbeh ukrýva ešte jedno tajomstvo. Ukazuje nám, kde sa človek môže stretnúť so svojím Spasiteľom. Len ten, kto vyznáva, že je nečistý (nie malomocenstvom, ale hriechom) a nepchá sa na popredné miesta, ale sám si volí miesta posledné, miesta, ktoré nikto nemá rád, to je „opustené“ miesta (porov. Mt 23,6; Mk 12,39; Lk 14,7-11). Práve na týchto miestach stretne Ježiša a dosiahne odpustenie (porov. Lk 18,9-14). A evanjelista nás uisťuje, že Ježiš tu prijíma ľudí zovšadiaľ.

Dr. Krčméry v spomínanom článku ďalej píše:

Táto choroba je strašná v tom, že spôsobuje sociálnu exklúziu, vylúčenie, lebo pacienti sú takí znetvorení, že odplašia celé svoje okolie...

Čo však so symbolickým malomocenstvom. Dnešný príhovor som nadpísal: Nevylučovať sa a nevylučovať.

Najskôr poďme k „vylučovaniu sa“.

Saleziáni vydali knihu s názvom: Ako sa neuzavrieť (sám do seba) v súčasnom svete. V knihe riešia problém prečo mnohí mladí nedokážu vyjsť na ulicu, prísť na stretko, v niečom pomôcť. V mnohom má kniha pravdu. Mladí sa boja komunikovať, lebo sú vo virtuálnej realite. Ulice ako keby sa báli. Na hlavu si dajú kapucňu, do uši slúchadla a nechcú s nikým nič mať. Prídu domov sadnú si k PC a „komunikujú“. Dokonca i v rodine nevedia porozprávať, jedia pri klávesnici, či mobile.

Jedna matka hovorí: Syn odíde z domu a o hodinu príde nafetovaný. Nedokážu normálne komunikovať.

Len mladí? Vieme komunikovať v rodine, vieme komunikovať na ulici, vieme sa zapojiť do života? Niektorí si ešte možno pamätáte časy, keď ste vedeli pomôcť susedom pri stavbe, na poli. Len tak. Prišli ste pomáhať pri kostole, na fare, okrášľovať prostredie (smeny pracovnej cti).

Nevylučujme.

Keď sme robili farské výlety, bol problém umiestiť niektoré deti do skupiny, do auta. Nielen spolužiaci, ale aj ich rodičia niektorých vylučovali, alebo aspoň deti nezahriakli.

Chceli sme dopriať výlet aj deťom, ktorých rodičia na to nemajú. Bolo to náročné.

Vo farských výletoch sme losovali skupiny. Deti z elitných rodín nechceli ísť s deťmi zo „spoločensky nižších“. Museli sme prikročiť k radikálnemu kroku: Ak nechcete, nepôjdete. Nemali sme výčitky svedomia, tie deti mali na to, aby ich rodičia zobrali kde chcú.

Dovolené, ba priam „potrebné vylučovaniu sa“.

Začnete sa niekomu venovať, ktorý je “nižšie“, ktorý „malomocný“; vylúčia vás ostatní. Nad tým sa netrápte – urobili to aj Pánu Ježišovi ako je vyššie poznamenané.  

Vylúčiť sa zo zlej skupiny, je niekedy aj potrebné. Jednej stredoškoláčke, ktorá začala fajčiť som sa opýtal: Prečo fajčíš? Ona: Som vedúcou v detskom tábore a kolegyne tam fajčia. Ja: Buď osobnosťou. Mnohé sa dali strhnúť ako ty. Pomôž im.

Z druhého turnusu prišla potešená: Povedala som im, že mne to nechutí. Pridali sa ku mne tri. Iba dve ostali fajčiť, lebo tie už sú notoričky.

Vylúčiť sa niekedy, povedať nie, je náročné. Ale to je aj potrebné.

Takže, duchovné malomocenstvo na nás číha. Vedieť mu odolať, vedieť pomôcť iným je niekedy náročné. Preto čím častejšie prichádzajme k Ježišovi a hovorme tú snáď najkrajšiu vetu evanjelií, ktorú sme dnes počuli: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš rád povie:

Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“

Turzovka, 11.2.2018

Pozrite tiež: http://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/234-6-nedela-v-cezrocnom-obdobi

Pre detí: http://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/235-6-nedela-v-cezrocnom-obdobi-deti




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2018.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.