Uvedenie do bohoslužby:
Dnešná Slávnosť nepoškvrneného počatia Panny Márie sa na východe slávi už od deviateho storočia. Na západe ju pápež Pius IX. (v r. 1854) vyhlásil dokonca za článok viery (dogmu). Napriek tomu ju ľudia často chápu ako Máriino panenské počatie syna Ježiša. Pritom toto tajomstvo viery má svoj sviatok 25. marca, keď slávime sviatok Zvestovania Pána.
Nepoškvrnené počatie Panny Márie znamená, že Mária bola počatá bez škvrny dedičného hriechu.
My sa môžeme Márii pripodobniť očisťovaním od hriechu. Urobme tak aj teraz ľútosťou nad našimi previneniami.
Uvedenie do čítaní:
- Gn 3, 9-15. 20
Prvé čítanie nám obrazne pripomenie pád ľudstva do dedičného hriechu, od ktorého bola oslobodená Panna Mária.
- Ef 1, 3-6. 11-12
Boh sa zľutoval nad hriešnym ľudstvom a posiela Záchrancu, ktorý sa narodil z Nepoškvrnenej, aby nás urobil adoptovanými Božími deťmi.
- Lk 1, 26-38
Mária sa počala a narodila nepoškvrnenou od každého hriechu. V tejto línii pokračuje aj pri návšteve anjela, keď prijíma vôľu Božiu a ostáva milostiplná.
Sviatok pre sviatok?
Tento citovaný text hovorí o dnešnej slávnosti, ktorá je snáď najtajomnejším sviatkom, ktorý slávime. Rovnako ako je tajomný aj prečítaný príbeh z knihy Genezis.
O slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie nehovorí totiž dnešné evanjelium, ale citované 1. čítanie. To znamená, že Nepoškvrnené počatie Panny Márie nie je v tom, že Panna Mária nepoškvrnene počala – v tom prípade by počatia aj v sviatosti manželstva boli poškvrnené - ale v tom, že ona bola nepoškvrnene počatá.
V čom je poškvrnenosť počatia každého človeka okrem Márie? V tom, že človek v kolíske ľudstva vybočil z Božích ciest. Rodíme sa teda mimo Boha a mimo spásy. Boh však na človeka nezanevrel. Boh človeka hľadá.
Tak napríklad, hneď v prvom verši prvého čítania dnešnej slávnosti vidíme Stvoriteľa, ako on robí prvý krok smerom k svojmu stvoreniu, ktoré vykročilo na cestu smerom od neho. On sa ako prvý „cíti nesvoj“ z neprítomnosti človeka, ktorý sa po svojom hriechu ustráchaný krčí v kroví. Ktovie prečo človek v Stvoriteľovej otázke: „Kde si?“ cíti predovšetkým výčitku, miesto toho, aby cítil veľkú túžbu Stvoriteľa nájsť svoje stvorenie. Už tu vidno to čo učí katechizmus: Po prvom hriechu sa rozum človeka zatemnil a vôľa naklonila k zlému.
Tento postoj prvých ľudí sa neustále opakuje. V Božom slove, v prikázaniach vidí aj dnešný človek výčitky, obmedzenia, cíti sa byť ukrátený! Pritom Boh posiela na svet svojho Syna, narodeného z Panny Márie. V tom je aj odpoveď prečo bola Panna Mária uchránená od dedičného hriechu. Boh nechcel aby matka jeho Syna patrila čo len trochu nepriateľovi spásy.
A človek naveľa-naveľa vylieza zo svojho úkrytu. Škoda však, že sa v rozhovore so svojím Pánom správa ako pri krížovom výsluchu a v otázke: „Kto ťa upozornil, že si nahý?“ nevníma veľkú Stvoriteľovu nehu, ktorá akoby hovorila: „Kto si len trúfol povedať niečo také stvoreniu, o ktorom som ja sám usúdil že je veľmi dobré (viď Gen 1,31)“?
Aj zdanlivo vyčítavá otázka: „Jedol si azda…?“ je plná nádeje, že by predsa ešte mohla zaznieť negatívna odpoveď… Tá sa však nedostaví a je zaujímavé, kam človek odsúva svoju vinu. „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ Inými slovami, akoby Adam povedal: Vidíš, ty si na vine! Je to tvoja chyba, ty si mi dal takúto pomoc!
Ako na to reaguje Boh? Určite nie tak, ako by reagoval hnevlivý nervák. Boh totiž v osobe Ježiša Krista naozaj vezme ľudskú vinu na seba, a ženu, ktorá všetko „zbabrala“, on sám „rehabilituje“ takým obdivuhodným spôsobom, že to ani nedokážeme dosť dobre pochopiť.
Niečo naznačuje aj dnešný nosný text: Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ A nazval Adam svoju ženu Evou, pretože bola matkou všetkých žijúcich.
Tento text odborníci volajú protoevanjelium, to je - prvotné evanjelium, prvou radostnou zvesťou.
Matkou tohto potomka, ktorý rozšliape hlavu Zlého, sa stala Panna Mária. Preto nečudo, že sv. Ambróz nazýva Máriu druhou Evou, matkou všetkých žijúcich s Bohom – Stvoriteľom pre večnosť.
Slávenie sviatkov v Cirkvi nikdy nie je samoúčelné. Vždy má veľké posolstvo do nášho života. V čom dnešný sviatok? Možno aj v tomto:
Nie je to tak dávno čo som s priateľom Pavlom dosť často chodil na hory. Raz, keď sme šliapali na jeden tatranský kopec, celou cestou bola hmla, zima. Vrchol bol krásny biely, zaliati slnkom. Pod nami more oblakov, iba kde tu vykukovali krásne zasnežené vrcholky. Vtedy človek myslí iba na niečo pekné a dobré.
Pavol z ničoho nič začal hovoriť, akou oporou mu je rodina a ako sa usiluje si ju udržať.
Odvtedy prešlo 5-6 rokov. Medzitým dokončil jeho syn vysokú školu, začal podnikať. Chcel sa realizovať. Matka nepočúvala varovanie otca, že to je finančne náročné a rizikové. Naliehala na manžela, aby mu pomohol pri sebarealizácii. Pavol zobral úver, dostal sa do ťažkosti. Nezvládol to. Srdce nevydržalo. Už nie je medzi nami.
Uvažoval som, kde sa stala chyba. Možno on nezvládol odchod deti, možno chybila manželka, že sa upäla príliš na syna, zabudla, že najskôr je manželkou a potom matkou... Zhluk „drobnosti“. Vždy keď si spomeniem na priateľa, uvedomujem si, ako málo stačí aby sa človek odchýlil z Božích ciest a ako toto zdanlivo malé odchýlenie spôsobuje veľa bolesti až tragédie. Keby toto čítali deti, manželka asi by si nepriznali, že urobili chybu. A určite nie takú aby to zlomilo „horského vlka“. Možno zosnulý priateľ to teraz vidí najlepšie - aj svoje pochybenia.
O to viac potrebujeme obdivovať a najmä nasledovať Nepoškvrnenú, lebo ona zvládla i „maličkosti“, vždy bola služobnicou Pána!
Turzovka, 8.12.2017