Uvedenie do bohoslužby:
Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré nám pomáha vidieť vždy nové veci. Braní zovšedneniu, návyku.
Učiť sa žít ako kresťan znamená: dívať sa na seba a veci okolo seba stále z Božieho pohľadu, učiť sa byť stále viac človekom.
I dnes sa máme v zrkadle Božieho slova podívať na sebe novým pohľadom.
Najskôr sa ohliadnime na svoj uplynulý týždeň, vyznajme a ľutujme, čím sme narušili Boží obraz v sebe.
Uvedenie do čítaní:
1. Ez 18,25-28
Prorok Ezechiel nám v dnešnom čítaní dosvedčuje, že už v Starom zákone ľudia neboli spokojní s Božím riadením: Pre sebe chcú Božiu miernosť, pre svojich nepriateľov Božiu prísnosť. Nezmýšľame tiež tak?
2. Flp 2,1-11
Sme kresťania. Máme teda zmýšľať a konať ako Pán Ježíš. Ako zmýšľať podľa Ježiša nám teraz povie svätý Pavol.
3. Mt 21,28-32
V evanjeliu sa nás Pán Ježíš pýta, či aj my patríme k ľuďom, čo ochotne všetko sľúbia, a potom - skutek útek. Alebo sa podobáme skôr tomu druhému z nasledujúceho podobenstva?
Slová, sľuby a...
Bývajú v nás obaja
„Čo poviete na toto?“ Tak sa nás pýtal Pán Ježíš a popísal postoje dvoch bratov. Mohol hovoriť ešte o treťom bratovi - ktorý vždy povie nepôjdem a aj nejde -, ale takí zlí, protivní snáď nie sme.
Mohol hovoriť i o štvrtom, ktorý vždy povie pôjdem a vždy úlohu vzorne urobí. Takých čítankovo vzorných medzi nami asi tiež nie je veľa.
Ale v každom z nás je ten alebo onen z tých dvoch bratov, o ktorých Pán Ježíš hovoril. A vo väčšine z nás je niečo z oboch zároveň, ako kedy sme naladení.
Zbrklá ochota
Ten prvý, čo hovoril ochotne áno, áno, ale potom nešiel nikam, ten v nás často narýchlo a horlivo ledačo nasľubuje a ani neuváži, či je to vôbec možné splniť. A potom sa za nami vlečie sľub, záväzok, povinnosť, s ktorou si nevieme rady. A to je ošklivé.
Alebo inokedy sľúbime, aby sme mali od žiadateľa pokoj, aby sme sa ho zbavili. Splniť sľub sa nám potom nechce a odkladáme to. A to je tiež škaredé. Je treba, aby kresťan vedel povedať aj "nie" - samozrejme po uvážení a podľa svedomia (asertivita).
Zbrklá neochota
Ten druhý brat v nás, čo najskôr povedal nepôjdem, ale potom šiel, - toho tiež poznáme. Keď počujeme, čo sa po nás chce, všetko sa v nás vzoprie: Nebudem, nepôjdem, neurobím! - Prečo stále len ja, - nech to urobí niekto iný! Ale potom sa v nás predsa len ozve hlas svedomia a nechuť premôže. Ideme a urobíme. Tak by to malo byť vždy, pretože v tom je láska. Nie v pekných slovách, v citoch, ale v činoch.
Často to býva medzi vami a deťmi. Otec príde z práce, syn ho chytí okolo krku: „Oco, to som rád, že si doma.“ - Otec mu povie: „To je dobre, idem do záhrady, budem robiť spolu.“ „Kdeže, oco, ja nemôžem, mám úlohy – pritom má pripravenú hru na PC.“ Poviete sami, akú má potom cenu taká lenivá láska.
Môže tu byť aj naše známa, často opakovaná veta: Prečo ja musím toto znášať, prečo stále ja, prečo sa to všetko na mňa valí? Ale to je na dlhú a ťažkú tému!
Riaďte sa svedomím
Ešte jedno si všimnete: Pred chvíľou som hovoril, že sa v človeku ozve hlas svedomia.
Čo je to hlas svedomia? Je to schopnosť rozoznávať, čo je dobré a čo je zlé. Už malé dieťa to vie. Je na ňom dobre poznať, keď niečo vyvedie: Vie, že sa to nesmie, je zahanbené.
Ten hlas je v hlbinách ľudskej duše. Človek si ho sám nedal, do ľudskej duše ho dal sám Stvoriteľ. Často je nám ten hlas i nepríjemný, pretože nás stále pobáda, aby sme robili čo je dobré - a to sa nám vždy nechce.
Ak je naša lenivosť alebo zloba príliš veľká, potom dokáže svedomí prehlušiť. Tak na tom bol ten brat, čo sľúbil a nešiel.
Niekedy svedomie nezvíťazí hneď, ale keď je dobrá vôľa, predsa pomaly dokáže premôcť lenivosť alebo zlosť. - To je prípad brata, ktorý sa najskôr ospravedlňoval, ale potom šiel.
Wilhelm Busch rozpráva:
Mal som obdivuhodného otca, s ktorým ma spájal prekrásny vzťah. Jedného dňa som sa v podkrovnej izbe nášho domu zaoberal písomnou prácou, keď zdola ku mne zaznelo: "Wilhelm!" Na to som vystrčil hlavu a pýtam sa otca, ktorý ma volal:
"Čo sa stalo? Kde horí?
A otec mi hovorí: "Musím ísť do mesta. Nechcel by si ma sprevádzať? Dvom je to predsa len príjemnejšie!"
"Ach, otecko, práve pracujem na veľmi dôležitej časti mojej písomnej práce. Nehodí sa mi to."
"Tak idem sám," odpovedal mi.
O štrnásť dní bol otec mŕtvy. U nás je taký zvyk, že sa mŕtvy uloží v dome a synovia striedavo držia stráž pri otvorenej truhle. A tu mi zrazu príde na um, ako ma otec pred štrnástimi dňami prosil, aby som ho sprevádzal do mesta. A ja som mu na to povedal "nie". Teraz sa pozerám na neho a myslím si: "Ach, otec, požiadaj ma ešte raz. A keď chceš, aby som s tebou išiel aj sto kilometrov, tak pôjdem s tebou!" Ale jeho ústa sú už nemé. A tu mi zišlo na um: Táto malá neláskavosť je teraz už strašnou skutočnosťou, ktorú ani po celú večnosť nebudem môcť zmeniť. (44 - s.125)
Tu mi napadla myšlienka sv. Terézie Avilskej. Najstrašnejšie na smrti je to, že ňou končí obeta. Takže robme kým máme čas!
Koľko neláskavostí sa denne dopúšťame voči nášmu nebeskému Otcovi?
Zhrnutie
Celý život sa musíme učiť, aby sme sľubovali len toľko, koľko môžeme urobiť. A aby sme urobili, čo sme sľúbili. Aby o nás neplatilo: skutek - útek. Radšej sľubujme menej, ale čo sľúbime, dodržme:
Tárajov a podvodníkov poznáš podľa nesplnených sľubov.
Kristových učeníkov poznáš podľa toho, že dodržia slovo.
Turzovka, 30.9.2017