Uvedenie do bohoslužby:
Víťaz nad smrťou, Vzkriesený Pán Ježiš nech je s nami všetkými!
Starobylý cirkevný hymnus nás dnes volá na stretnutie s osláveným Kristom takto: „Bratia, sestry, odpusťme si navzájom, objímme sa, veď dnes je veľká noc, tak veľký, tak radostný a tak veľký sviatok!“.
Privítajme teda dnes medzi sebou Víťaza, Pána Ježiša, a tešme sa spolu s nim.
Najskôr sa očisťme ľútosťou od našich hriechov.
Uvedenie do čítaní:
- Sk 10,34a.37-43
Teraz k nám bude hovoriť muž, ktorý vzkrieseného Pána videl na vlastné. Počúvajte s akou istotou hovorí.
- Kol 3,1-4
Pretože Kristus žije novým životom, svätý Pavol volá k novému životu i nás.
- Jan 20,1-9
Z popisu Jánovho evanjelia vyznieva, že učeníci zmŕtvychvstanie svojho Majstra nečakali, naopak boli nim šokovaní.
SKÚSENOSŤ
Kolegovia počas stretnutí po spovedaní pred veľkou nocou hovorili: Na veľkú noc je dosť ťažko kázať. Prečo? Lebo hovoríme o niečom čo presahuje našu skúsenosť a dokonca i predstavu.
Prirovnáme si to. Ak ideme prvý raz k moru, nemáme s nim skúsenosť. Ale viete si ho predstaviť. Plávali ste napríklad v jazere a more si predstavíme ako omnoho väčšie. Vrhnete sa do mora a máte s ním skúsenosť. Vlna vám šplechne do tváre a naraz zistíte, že je slané. Dovtedy ste o jeho slanosti vedeli iba teoreticky. Už máte aj skúsenosť.
O utrpení Pána Ježiša máme predstavu, lebo máme skúsenosť bolesti. Samozrejme každý svojskú. Keď sme mali v piatok krížovú cestu vonku a nosili ste kríž, boli z tejto pobožnosti rôzne ohlasy. Aj takáto: Vyhŕkli mi do oči slzy, keď som si uvedomil jeho ťarchu. A to sme ho niesli šiesti!
Áno, niet nad skúsenosť. Akú skúsenosť máme so zmŕtvychvstaním a večným životom?
Hlása sa nám:
Pán Ježiš vstal z mŕtvych, je živý, je s nami a my s ním budeme žít naveky. Veľká noc, to je otvorenie veľkej nádeje pre ľudstvo. Je to otvorenie nádeje, že človek prežije svoju hriešnosť, že prežijeme svoju smrť. Lenže, nijaká predstava, tobôž skúsenosť!
„Prežil svoju smrť!“ - To bol jeden senzačný titulok v novinách. Písalo sa tam, ako človek - klinicky už mŕtvy - bol vrátený k životu dýchaním z úst do úst, masážou srdca. Tiež v evanjeliu sa píše o Lazarovi, priateľovi Pána Ježiša, že prežil svoju smrť. O tom máme nejakú sprostredkovanú predstavu, či dokonca vlastnú skúsenosť.
Myslí sa to tak o Pánu Ježišu, keď sa hovorí o jeho vzkriesenie z mŕtvych? Myslí sa to tak i o našom živote s Ježišom za telesnou smrťou?
Nie! Tu ide o niečo iného. Ten človek, čo prežil svoju smrť po masáži srdce, ten po čase zase zomrel, a úplne a konečne. Lazar z evanjelia tiež za čas znova umrel a definitívne. Ale vzkriesený Ježiš žije už stále a stále bude žít. Už mu nepribúdajú vrásky, netvoria sa mu žlčové kamene... Žije inač, nad časom, nad zákonmi všetkého živého. Žije definitívne, trvá ako Bytie, trvá ako Energia, trvá ako základ Života.
Viem, že všetky tieto slova veľa nevysvetľujú. I keď pozorne počúvate, s týmito predstavami si večnosť nevysvetlíme. Ježišovo bytie je mimo našej skúsenosti, mimo dosah našich predstav.
Preto sme v nebezpečenstve skratového úsudku: Čo si neviem predstaviť, to je nezmysel, to nie je, to neexistuje. Mnohí takto prišli o vieru. My však máme práve na veľkú noc príležitosť naučiť sa dôverovať. Naučiť sa veriť tomu, ktorý je ďalej, než dovidím ďalekohľadom; bližšie než dovidia naše mikroskopy; ktorý je mimo dosah našich rozumových skúsenosti. Na veľkú noc máme príležitosť navzdory všetkému nepochopiteľnému uveriť, že i my, vyjdeme z hrobu, budeme mať jeho podobu.
Je taká viera proti zdravému rozumu? Je nerozumná?
Dokiaľ si ľudia predstavovali svet primitívne, materialisticky, niektorí si to tak o viere mysleli. Ale teraz už vieme, že viera v Boha, Večné bytie nie je proti zdravému rozumu.
My dnes už vieme, že všetko okolo nás je rozdelené na rôzne stupne bytia - a tie stupne bytia sú od sebe nepredstaviteľné vzdialené. Vie si napríklad atóm predstaviť sám seba ako súčasť drahokamu, ako súčasť tatranských štítov? Vie si kameň predstaviť, že existuje niečo ako kvetina? Vie si táto kvetina predstaviť, že na ňu pozerá mysliaca bytosť, človek? Rovnako tak ťažko si dokáže človek predstaviť seba ako súčasť Bytia, Univerza - Boha.
Badáte tu cestu? Atómy sa skladajú a tvoria organizovanú hmotu. Hmota sa skladá do vyšších foriem bytia rastlín a živočíchov. Od zvieraťa ide organizovanie hmoty k človeku. Od človeka jednotlivca ide organizovanie hmoty ku spoločenstvu ľudí v láske. A tato láska je tak vysoká, tak dokonalá Energia, že neumiera s hmotou tela, že sa vracia a zjednocuje sa svojim Zdrojom, o ktorom prakticky nič nevieme, ale ktorému sme dali meno Boh. Podarilo sa mi týmto hovorením odovzdať vám vieru vo večný život - dokázať vám, že existuje dokonalejší forma bytia, než živočíšna, než telesná? Viem, že to nejde.
Je to ako keď sa pozeráte na mravenisko. Má svoju „civilizáciu“. Vy ich sledujete, mravce vás ani nevnímajú aj keby začali po vás liezť. Zaregistrujú vás ak do mraveniska strčíte prst. Vnímajú vás ako osobu, komplexného človeka? Určite nie.
Je možné uveriť v kozmického Krista! Je možno uveriť v Krista večne žijúceho!
Jeden atómový vedec napísal, že lásku chápe ako energiu silového poľa nad materiálnou formou bytia. - Prečo nie?
Iný atómový vedec, ruský profesor Dubinin, povedal, že o vzniku života na zemi došiel k presvedčeniu: „že základné stavebné látky živých organizmov samy od seba ožiť nemohli. Že tu bol ešte potrebný nejaký impulz.“ A tento impulz bol - dobre počúvajte - len jediný a len raz. Tak to hovorí pán profesor. - Prečo nie? Ja, vy, my kresťania tento ojedinelý impulz dávno poznáme z biblie, - tam sa tomu hovorí stvorenie. Je to presne to, čo objavil pán profesor Dubinin. Ja nie som vedec - a väčšina z vás tiež nie ste vedci a tak si môžeme len pokojne povedať: vidíte, naše starodávna viera v Boha Stvoriteľa je už aj vedou objavená, rehabilitovaná. Fyzici hovoria Veľký tresk, biológove Impulz života. Prečo nie?
My, čo sme si vieru zachovali i keď nebola módna, snažíme sa o ňu, aj keď teraz nie je preferovaná, môžeme si dnes s radosťou opakovať, že sláviť po kresťansky veľkú noc znamená: Uveriť, že môj život má zmysel, dobrý cieľ. Uveriť, že môj život bude pokračovať vo vyššej forme, vo vyššom spoločenstve. Uveriť, že už teraz s týmto večným životom, - s vyšším spoločenstvom, nadväzujem spojenie, kedykoľvek myslím a konám podľa zásad lásky. Pretože láska je gravitačná sila Absolútneho Bytia, ako hovoril pán profesor. Lebo ako to hovoríme my, kresťania, láska je ovzdušie neba.
Pred pár dňami som v Spolku svätého Vojtecha videl knižku Deň čo deň. Dávno v mladosti som si ju deň čo deň čítal a usiloval som sa nad tými krátkymi zamysleniami meditovať.
Pamätám sa na jednu úvahu. Myslím si, že začína ako nad Genezaretským jazerom svitá. Ježiš kráča po mori. Zdá sa im, že ide mátoha.
Domnievam sa, že o tom to je. Ak sa zblížime s Ježišom prestane byť pre nás mátohou a napriek tomu, že si nevieme nič z budúcnosti predstaviť, dôverujeme mu, prejdeme aj „po vode“ a tešíme sa na stretnutie s nim.
Prajem vám všetkým veľkonočnú radosť z hlbšieho uverenia v Ježiša Krista. Prajem vám všetkým veľkonočnej radosť z hlbšieho zakorenenia v Ježišovho Ducha lásky. Prajem vám všetkým jasavú veľkonočnú radosť.
Turzovka, 16.4.2017