Uvedenie do bohoslužby:
Niekedy sa nám stane, že niečo hľadáme a nakoniec sa ukáže, že to leží rovno pred nami. Podobne mnohí hľadajú zmysel a cieľ svojho života - a nevidia, že ho majú celkom blízko.
Neuvedomujeme si, že náš zmŕtvychvstalý Pán žije medzi nami, že hovorí k nám v slovách Písma, že nás posilňuje v eucharistickom pokrme.
To je posolstvo dnešnej nedele: Ježiš žije. Žije medzi nami. Prosme ho za odpustenie našej slepoty a nevšímavosti.
Uvedenie do čítaní:
- Sk 2,14.22-23
Dnes si budeme čítať časť svätodušnej kázne svätého Petra. Peter bol pri Ježišovej smrti bezradný a ustráchaný, teraz vystupuje pred mnohotisícovým zástupom ako neohrozený svedok Zmŕtvychvstania.
- 1 Peter 1,17-21
V druhom čítaní počujeme apoštola Petra. Upozorňuje nás, aby sme si svoje náboženstvo vážili - veď je draho zaplatené! Pána Ježiša stálo krv, život!
- Lk 24,13-35
Budeme počúvať ako sa Ježiš pridáva ku sklamaným učeníkom. Budeme mať možnosť uvedomiť si naše trápenia i to, že aj s nami je Pán Ježiš a ponúka nám vysvetlenie v Božom slove a pomoc pri svätej omši.
BYŤ NA SPRÁVNEJ CESTE
Mám problémy s jedným pánom, neviem mu vysvetliť, že je na nesprávnom mieste. Keby len s jedným! Každý môžeme patriť do tejto kategórie! Aj ja sa musím pýtať: Som tam, kde by som mal byť?
Ženy to majú v tomto trochu ľahšie. Preto ich tu aj je viac. Prečo? Majú od Stvoriteľa dar materinského, rodinného citu a preto sa v živote skôr správne zaradia. Pochopiteľne, ak im to nevyjde, idú za svojim cieľom aj cez zlo. A potom je to s nimi horšie ako s mužmi. Viď alkoholizmus žien. Katastrofa je, keď pije muž – ale žena matka! Alebo keď sa žena začne pomstiť mužovi za rozvod – rozbije niekoľko manželstiev. A tak sa môže veľmi ľahko stať, že sme mimo.
Túto situáciu veľmi pekne vyjadril Dietrich Bonhoeffer: Keď nastúpiš na nesprávny vlak, je zbytočné po chodbičke utekať opačným smerom.
Kto je v nesprávnom vlaku – teda na nesprávnej ceste? Každý, kto je nervózny, nespokojný, všetko kritizuje, potrebuje návykové látky, necíti sa dobre vo vlastnej rodine, svojom povolaní, svojom stave, tým, čím je (mužom, ženou, matkou, otcom), ale i so sebou, s tým, aký je (veľký, malý, tmavovlasý)... Čo s tým?
Emauzskí učeníci, o ktorých sme práve počúvali, sú obrazom našich ciest. Kráčajú si tam, kde nemajú. A preto sú plní horkosti a smútku. Nemajú nádej. A nemali by byť vôbec na tejto ceste, a tak ani v sklamaní a v zármutku! Sami priznávajú: Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ Vidíte, oni to neskúmali, boli presvedčení o svojej pravde. Mali byť v Jeruzaleme a tam skúmať veci a už dávno sa radovať! Čo sú to za chlapi? Zbabelo utekajú!
Vlastne už dlhšie boli na bludných cestách. O Ježišovi mali inú predstavu: my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Mali predstavy o Ježišovi ako o mesiášovi, kráľovi. A on takto potupne umrel. Sú úplne mimo. Kleopas má dokonca odvahu povedať: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“
Paradox! Ježiš pritom udával rytmus dňom Veľkej noci. Bol centrom pozornosti. Ľudia sa pýtali: Príde na sviatky? Ježiš zažil slávu Kvetnej nedele, rozlúčku s apoštolmi pri Poslednej večeri na Zelený štvrtok, prežil drámu Veľkého piatku, keď hrozne trpel, kde sa modlil za mučiteľov, kde dal matku Jánovi a Jána matke. On prešiel tichom Bielej soboty a spôsobil rozruch veľkonočného rána. A oni mu hovoria: Ty si jediný, čo nevie čo sa tam stalo. Pritom Pán to mal „pod kontrolou“.
Ako nájsť správnu cestu, správne miesto v živote?
Najskôr si treba priznať, že sme v zlom vlaku. To je ťažké! Nevieme si priznať, že sme v nesprávnom vlaku! Iba chceme ísť v ňom späť – dozadu. Pokúšame sa o akú takú nápravu ľútosťou, či zvláštnou zbožnosťou. Môžeme ísť na veľkonočnú, vianočnú spoveď, niekedy dokonca i viackrát za mesiac! Je to však stále len to utekanie späť, opačným smerom v nesprávnom vlaku.
Niektorí ste tu manželia. Pred Bohom ste na prvom mieste manžel, manželka. Prijali ste sviatosť manželstva. Tak ako kňaz prijal sviatosť kňazstva. Ak by som nebol vždy a všade kňazom, načo by som tu bol? Keď kňaza navádzajú na alkohol (alebo niečo iné) hovoria: Však ste kňazom pri oltári a nie tu! To je teda hlúposť! Tak isto ste manželia, manželky všade a nie len doma. Bol by som šťastný, keby som bol kňazom len pri oltári a vy manželia len doma?
Niektorí ste tu „akoby manželia“. Bez sviatosti. To je ako keby niekto nevysvätený začal „byť kňazom“, robiť kňazské služby. Šli by ste k takémuto „kňazovi“ na spoveď, na prijímanie, dali by ste sa mu sobášiť?
Niektorí, čo ste tu ste dostali dar otcovstva a materstva – máte deti. Vtedy ich správne vychováte a budete šťastní aj vy aj oni, ak ich budete brať ako dar od Boha, budete si uvedomovať, že ich máte „v prenájme“.
Niektorí ste rozvedení. To je bolestné a náročné. Ak nie je možnosť nápravy rozbitého manželstva, nerozbíjajte ďalšie. Ak máte tieto tendencie – vystúpte z nesprávneho vlaku! Ináč nemôžete byť šťastní!
Niektorí ste tu bez zaradenia do nejakého stavu. Pýtajte sa: Chce nás Boh takýchto? Čo robím, aby som našiel správne miesto, správnu cestu? Pýtam sa čo odo mňa chce Pán?
Niektorí prežívate beznádej, samotu (i pri snahe nebyť sám), chorobu, starobu... Pýtate sa: Kde je Boh? My sme dúfali, že on nás vyslobodí – hovorili emauzskí pútnici. Čo ste si všimli v príbehu evanjelia. Pán Ježiš im zastrel zrak, urobil sa neznámy – dokonca cudzincom, mal nežidovské oblečenie. Emauzskí učeníci sa domnievajú, že spolupútnik Ježiš o ničom nevie, že sa o nich nezaujíma. To si často myslíme aj my: Boh sa o mňa nezaujíma, možno o pápeža ešte, o záležitosti Cirkvi! Žeby o mňa, deti, to čo trápi mňa, manželku?
Zatiaľ je Ježiš tak dôsledne s nami! A vie o všetkom.
Čo keby sa im Pán Ježiš hneď dal spoznať? Zas by boli nadšení ako predtým. Šli za Ježišom, lebo si mysleli, že bude Vysloboditeľom, národným buditeľom. Zas by nič nepochopili. Ostali by opäť na povrchu. Ako to urobil Pán? Skryl sa pred nimi. Museli sa stretnúť so sebou, poznať hĺbku svojej bolesti, vyrozprávať sa a až potom sa mohli stretnúť s Bohom. Museli poznať Písmo. Stretnúť sa so sebou! Uvedomiť si kto sú, akí sú?
Ako fungujeme s Bohom? Naladíme sa, urobíme nejakú pózu... Sme to my? Ja, to nie je naša robota, povolanie, nie to aký si dáme make-up...
Keď sa nahneváme, tak sme naraz iní. V kostole sme uhladení, ale akí sme doma, akí so susedmi, akí v práci...?! A hneď pri modlitbe pred Bohom „hladkí“. Je to úprimná modlitba? Neklameme seba aj Boha?
Všetci sme na cestách. Možno bludných ako emauzskí učeníci, lebo sa nepýtame Boha, či ideme dobre.
Možno preto sa modlíme len tak narýchlo a s pár naučenými frázami. Možno sa bojíme vylievať mu svoj bôľ ako emauzskí učeníci, lebo by sme sa museli zastaviť a možno aj vrátiť. Ale to je jediná možnosť ako opäť nájsť radosť a pokoj. Pritom máme v podvedomí, niekedy i vo vedomí zakódovanú správnu cestu. Nedbáme na to a potom sme plní smútku, plní nervozity... – a pýtame sa kde sa to v nás berie.
Ideme cestou života a aj keď sme veriaci kráčame si svojou cestou, bez toho aby sme sa pýtali či je to dobré, či nás Boh chce mať tam kde sme. Dostávame sa tak na bludné cesty. Boh nás však napriek tomu čaká, presnejšie pridáva sa aj tam k nám.
Modlíme sa: Pane, ty sám v mojom srdci spôsob pokoj. Daj mi svetlo, pokoj do duše, tým, že ťa spoznám pri Lámaní chleba...
Turzovka, 30.4.2017