Uvedenie do bohoslužby:
Dnešný sviatok sa v cirkvi slávi od dávnych časov a predsa ho mnohí chápu ako Máriino panenské počatie syna Ježiša z Ducha svätého. To tajomstvo viery má svoj sviatok 25. marca, kedy slávime sviatok Zvestovania Pána.
Pri takomto chápaní dnešného sviatku, by manželské splodenie dieťaťa bolo poškvrnené, teda hriešne počatie. A to je zlá a nekresťanská predstava.
Dnešný sviatok hovorí o tom, že Panna Mária bola milostiplná už pri počatí. Narodila sa bez škvrny dedičného hriechu.
Uvedenie do čítaní:
1. Gn 3, 9-15. 20
Dnešné prvé čítanie nás prenesie do kolísky ľudstva, kde sa zrodil hriech, ktorý dedíme a od ktorého bolo oslobodená Panny Mária, ktorá sa tak stala protikladom Evy a matkou všetkých žijúcich pre večnosť.
2. Ef 1, 3-6. 11-12
Svätá Pavol zvelebuje Boha za to, že si Pannu Máriu i nás vyvolil ešte pred stvorením sveta za dedičov Božieho kráľovstva.
3. Lk 1, 26-38
Anjel nazýva Máriu milostiplnou. Z tohoto anjelovho vyhlásenia vzišiel podnet k dnešného sviatku. Mária bola nepoškvrnená od samého počatia až do smrti.
CELÁ KRÁSNA SI MÁRIA
V päťdesiatich rokoch nášho storočia si získala veľkú popularitu americká herečka Marylin Monroe. Vtedy bola jednou z najslávnejších hviezd svetových kín, režiséri sa usilovali o to, aby chcela hrať úlohu v ich filmoch a filmoví producenti jej vyplácali veľmi vysoké honoráre. Ale časom začala sláva Marylin hasnúť, pretože sa objavili iné, mladšie, taktiež pekné a talentované dievčatá. Známa hviezda filmu sa nemohla zmieriť s týmto faktom, následkom čoho sa dostávala do hlbokých depresií, až spáchala samovraždu, keď použila nadmerné množstvo uspávajúcich prostriedkov.
Samozrejme verzii o jej smrti je veľa, ale pravdepodobná verzia bola, že kvet jej krásy vädol. Lebo ľudia v nej videli len harmóniu a pôvab jej tela, jej milý zovňajšok.
Už v V. stor. pred K. filozof Zenón povedal: "Sila krásy je príliš krátka". Či preto nemáme venovať pozornosť kráse ľudského tela, nedbať o svoj vzhľad? Nebolo by to v poriadku pred Bohom, keby sme si necenili tento dar. Ide o to, aby sme pestovali dôležitejšiu krásu a nezabudli ohodnotiť väčšiu krásu, ktorá sa nepomíňa. Akú? Iste vnútornú.
O holandskom maliarovi z čias baroka Pavlovi Rubensovi hovoria, že sa kedysi rozhodol namaľovať portrét svojej ženy. Vtedy už bol uznávaným maliarom. Počas niekoľkých dní sa zamykal vo svojej pracovni, do ktorej nikomu nedovolil nahliadnuť. Keď bol obraz ukončený a ešte zaváňal farbou, prvá osoba, ktorá ho videla, bola žena maliara. Pozerajúc na plátno začala plakať. Prečo? Lebo namiesto svojej mladej tváre videla samu seba staršiu o nejakých dvadsať rokov, s vráskami a sivými vlasmi, trčiacimi spod pokrývky hlavy. Pochopila, že v budúcnosti bude určite takto vyzerať. Údajne ju mal vtedy Rubens objať a srdečne jej povedať: „Neplač moja drahá. Budem ťa vždy mať rád tak, ako teraz, lebo pre mňa zostaneš najkrajšou".
Tento umelec bol očarený nielen vonkajším výzorom a podobou svojej ženy, ale taktiež jej charakterom, osobnosťou. A to je vnútorná krása, ktorá je tým väčšia, čím väčšia je nezištnosť a schopnosť obetovať sa. Je to jemnosť a blahosklonnosť. Táto vnútorná krása vyžaruje do celého tela a zvlášť viditeľná na tvári človeka a v jeho očiach. Myšlienky, nálada... celý vnútorný život človeka bez nášho vedomia formuje tvár. Forma tváre, úst, líc, mihalníc a všetkých iných rysov tváre závisí od stavu našich myšlienok... a preto tváre niektorých ľudí sú také krásne, príťažlivé, hoci sú starí. Vyžarujú dokonca aj cez zvädnuté telo, ba čo viac, s postupom rokov, tvár človeka sa stáva dokonalým obrazom, živým opisom vnútra a predovšetkým sa táto krása nepomíňa. Adolf Novaczyňski, keď písal knihu o živote Alberta Chmielovskiego, dal jej titul Najkrajší človek môjho pokolenia.
Dnes slávime sviatok tej, ktorá je najkrajším človekom všetkých pokolení, je najkrajšou zo všetkých ľudí - je to Mária. Čo rozhoduje o kráse Márie?
Zaiste taktiež krása tela. Stará tradícia hovorí, že dievčatá z Nazaretu boli známe svojou krásou a jednou z nich bola vlastne Mária. Avšak o kráse Márie, taktiež jej tela, rozhoduje predovšetkým krása jej vnútra, ktorá najplnšie zakvitla láskou, lebo sa jej nedotkol hriech. Už okolo r. 373 sv. Efrém napísal: "Skutočne, Pane, Ty a Tvoja Matka, sami ste v každom ohľade krásni! Totiž v Tebe, Pane, nieto škvrny a akejkoľvek poškvrny nieto taktiež na Tvojej Matke" (Carmina Nisib.28,8).
Na základe čoho si uctievame Máriu, ako tú, ktorej sa nikdy, dokonca ani v okamihu počatia nedotkol hriech? V prvom čítaní sme počuli, že v ranných dejinách ľudstva Boh povedal satanovi, ktorého predstavuje had, slová: Ustanovujem nepriateľstvo medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu poraníš pätu. Vo chvíli božieho výroku malo teda začať jestvovať medzi hadom - satanom a ženou nepriateľstvo. Tou ženou nemohla byť Eva, lebo tá vstúpila do priateľstva so satanom tým, že podľahla jeho našepkávaniu a v texte nič nepoukazuje na to, žeby sa toho priateľstva zbavila. Naproti tomu sa objavuje iná "Žena", ktorej Potomok (por. Gal 3,16) zasadí diablovi zdrvujúci úder a tým sa ukázal Kristus, čiže tou Ženou bude Ježišova Matka, Mária, ktorá žijúc v nepriateľstve so satanom, bola oslobodená od hriechu.
Neporovnateľne silnejšie základy k úcte Márie, ako Nepoškvrnenej hriechom, dáva dnešné Evanjelium. To je fakt, že Mária je Matkou Ježiša Krista a slová: milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami (Lk 1,28) hovoria o zvláštnom priateľstve Boha s Máriou a o akejsi neobvyklej hodnote a zvlášť túto pravdu zdôrazňuje slovo sv. Písma kacheritomene, preložené ako milosti plná. Toto slovo je utvorené od slova charis, ktoré znamená náklonnosť plynúcu z podobnosti a dar pochádzajúci z tejto podobnosti a taktiež vďačnosť, pôvab. Slovo kacheritomene teda znamená, že Mária je tá, nad ktorou sa Boh najviac sklonil, zamiloval si ju a obdaroval ju a následkom toho je Mária plná vďaky, pôvabu. Písmo sv. mnohokrát tvrdí, že takýto stav človeka sa nemôže zmieriť s hriechom, čiže Mária nemohla mať s hriechom nič spoločné.
Pred časom bol v Louveri, kde sa nachádza slávny obraz Leonarda da Vinciho, ktorý predstavuje Monu Lisu, zorganizovaný nezvyklý konkurz. Spočíval v tom, že tam pozývali ženy a dievčatá, ktorých obrysy tváre pripomínali Monu Lisu. Tá, ktorá bola uznaná za najpodobnejšiu, dostala vysokú odmenu. Čo urobiť, aby sme ako deti Márie boli podobní jej - najkrajšiemu človeku? Michel Quoist nám dáva odpoveď slovami:
"zastav sa na minútu pred zrkadlom,
päť minút pred vlastnou dušou,
pätnásť pred Bohom..."
Turzovka, 8.12.2014