Narodilo sa nám Slnko Spravodlivosti (Jozef Šoška)
Pavlov lekár a historik Lukáš, autor evanjelia, vyrozprával najpodivuhodnejšiu udalosť v dejinách sveta v troch riadkoch. Boh prichádza medzi nás – evanjelium na to má tri riadky:
Lk 2,6-8 “Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. 7 I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. 8 V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo.”
A my sme okolo týchto troch úžasných riadkoch načarbali dlhý scenár, nabitý hodovaním, sentimentalizmom, folklórom, rozličného braku, a nevkusu. Vianoce sa nám stali zámienkou. Zámienkou vylepšiť si svoju zabudnutú nábožnosť, oprášiť kresťanskú rovnošatu, vyrovnať sa s chudobnými, a keď žiaden nie je naporúdzi, tak postačí nejaký ten cent, hodený ožranovi pred Tescom. Slovom, uspokojiť sa, že sme poriadni ľudia. Zámienka, vystúpiť na javisko, a zahrať tam raz do roka úlohu dobrého človeka. Áno, dovolíme si ten luxus cítiť sa dobrí. Raz do roka.
Skazili sme Vianoce. To je všetko. Večné Slovo Otca, jednorodený Boží Syn zostupuje z neba v prostote, jednoduchosti a pokore. V tichu. A my sme si mysleli, že toto dotieravé ticho prehlušíme výbuchmi šampanského a delobuchov. Rodí sa dieťa, a my trieskame, hulákame, predbiehame sa v nakupovaní darčekov, a zabúdame na jednoduchosť a krásu tých troch riadkov evanjelia.
Nahradili sme Krista za poskakujúcich pajácov santov, oblepili sme sa svetielkami, a zabudli sme na pravé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, vyhodili sme Ježiša zase von, do maštale, na smetisko, aké sme mu vyhradili v našej spoločnosti, v našich rodinách, v našom zmýšľaní a jednaní, v našej duši. Slávime jeho narodeniny, ale bez neho. Nemal miesto ani vtedy, nemá ho ani dnes. Ani medzi svojimi, vlastnými. Rozhorčujeme sa nad tými, čo mu kedysi zabuchli dvere pred nosom, a vykázali ho do maštale, za mesto, jednoducho preč, no robíme to isté. No osvojili sme si dobré spôsoby, nie sme predsa žiadni neokrôchanci, my na to máme fajnovejšie spôsoby. Aj fajnovejšie dôvody. Vieme ho zneškodniť diplomatickejšie. Blokujeme Vianoce.
Toto dieťa v jasličkách je Bohom, Vykupiteľom: tieto jeho dnes vystreté rúčky a kopajúce nôžky budú za nejaký čas prebité klincami, tieto jeho vlásky budú za nejaký čas zlepené vlastnou krvou pod tŕňovou korunou, toto telo bude opľuté, roztrhané údermi biča a prebodnuté. To mu ale neurobili akýsi tí druhí: to sme mu urobili my – našimi hriechmi. Nepamätáte sa? Pľuvance, akými sa Krista v živote zriekame, keď nám nestojí za to, aby sme prijali slovo jeho učenia, boli to naše klince, ktorými chceme Krista pritĺcť kdesi ďaleko, aby nám nevstupoval do života, boli to naše kladivá, kladivá našej tvrdosti a hrubosti, ktorou sme tĺkli iných ľudí, ... keď sme urážali, vypisovali anonymy, klebetili, .... Tú tŕňovú korunu plietli aj naše ruky: Pán dejín a vesmíru od nás inú korunu než tŕňovú ani nedostal. Telo tohoto dieťaťa sme dokmásali trhaním viery, jej znevažovaním a posmechom z kresťanstva a Kristovej Cirkvi, poškvrňovaním lásky, ktorú meníme len na karikatúru telesného pôžitku, oberaním seba i iných o nádej, o chuť do života. Malichernosť, neodpustenie, keď toho druhého ani nepozdravíme, keď chceme aby sa všetko točilo len tak, ako to my chceme, keď vidíme len chyby a zlyhanie iných, a svoje si nevšímame, keď nie sme schopní, ba nemáme ani vôľu, žiť v láske. Aj keď to bolí, aj keď to od nás žiada obetu. Potom v čom je naša láska odlišná od pohanov?
V rodine môjho dobrého známeho sa stal takýto prípad. Boli dobrou kresťanskou rodinou. No tu sa ich dcéra zamilovala do človeka, ktorý nezodpovedal predstavám rodičov. Darmo, že to bol človek dobrého srdca, nepil, nefajčil, bol to múdry, vzdelaný, pracovitý, bol hlboko veriacim katolíkom. Ale – Nie. Takého nechceme. Napokon došlo k hádkam, roztržke v rodine, a ich dcéra si ho napokon vzala, aj napriek nevôli rodičov. Dlho sa spolu ani nerozprávali. Všetko to tak trvalo až do dňa, kedy sa mladým manželom narodilo dieťa. A keď im dcéra doniesla ukázať ich vnúčika: Jeho dojímavý plač i šťastný úsmev, jeho oči – zvedavé, ustrašené aj veselé - Jeho vystreté rúčky. – naraz všetko spadlo. Bez dôvodov a argumentov. Nenávisť, neodpustenie, neláska, spory a zvady, neprijatie iného – to dieťa rodinu opäť zjednotilo v láske.
Aj nám všetkým sa dnes narodilo Dieťa. Prorok Izaiáš 750 rokov pred jeho narodením predpovedal: „Chlapček sa nám narodil, Syn nám je daný, na jeho pleciach bude vláda, a budú ho volať obdivuhodný radca, mocný Boh, knieža Pokoja.“
Teda aj my pochopme, na čom stoja naše vzájomné zloby, sváry, odmietania, neláska – či sú to ozaj také veci, na ktorých by mal stáť svet? Sú to také vážne veci, že by sme za ne dali svoj život? Alebo len urazená pýcha, nástojenie na našom pohľade na vec, nesympatia ... Nuž, potom nadarmo slávime Vianoce, ak toto dieťa neprijmeme. Ako sa môžeme dívať do jeho očí? Ako môžeme obstáť pred vše-prenikajúcim zrakom Boha? Ak nás ani jeho narodenie nevie opäť zjednotiť v láske, uzmieriť, dať nám obdivuhodnú radu svojho evanjelia a vniesť vládu svojho pokoja do našej duše, mysle, vzájomných vzťahov.
Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili.
Keď kedysi kráľ Dávid, podľa tela Ježišov prapredok, si mal za svoj hriech vybrať Boží trest, - či útek pred nepriateľom alebo mor, vybral si mor. Lebo povedal: Lepšie je padnúť do rúk živého Boha, ako do rúk človeka. Prečo? Lebo Boh pozná zmilovanie. Človek nie.
Rodí sa Boh, ktorý sa zaujíma o človeka, ktorý na seba berie naše telo, aby spolu s nami kráčal, aby sa delil s nami o naše biedy, naše slzy, úzkosti a nádeje.
On nepotrebuje naše darčeky, on sám sa stáva darom. Nepotrebuje naše svetielka. On sám je svetlom, ktoré osvecuje každého človeka. Nepotrebuje naše pozlátka, lebo on sám je najvzácnejším pokladom.
Máme však v neho ešte vieru? Na čom ju staviame? Na jednej kolede? Na zápise v matrike?
Čo nás chceli o Kristovi učiť cudzí – televízia, médiá a noviny typu alá hyena? Tento rok sme sa mohli od nich dozvedieť také svetoborné objavy, že Ježiš sa nenarodil 25. Decembra, že mal byť vraj ženatý, že nebol človekom, ale nejakou tibetskou bylinou a kopu iných sprostostí. Ale naša viera nestojí na tom, či sa narodil 25. Decembra alebo v iný deň. Aj britská kráľovná oslavuje svoje narodeniny v iné dni, a to podľa počasia. Nám kresťanom nezáleží, v ktorý deň sa Pán narodil, ale na tom, kvôli čomu sa narodil a stal človekom - kvôli našej spáse. Ani nás nemôže vyrušiť papyrus, ktorý napíše nejaká egyptská sekta 400 rokov po Kristovi. Veď svoje predstavy o Kristovi si podnes vydávajú tisíce siekt. A hlúposti, že Kristus bol mimozemšťan či tibetská rastlina sú vyhradené len pár jedincom „ponekud mdlého rozumu“.
Naša kresťanské viera nestojí ani na ľuďoch, ani Bezákovi ani na Sokolovi, ani na žiadnom kňazovi – ani na mne – vďaka Bohu. A nestojí ani na nás samých, na našich náladách a predstavách, na našich trucoch a zlyhaniach, ani na našich úspechoch a nadšeniach. Ale stojí na živej osobe Vzkrieseného Ježiša Krista, Božieho Syna. On je prítomný vo svojej Cirkvi, vo svätých sviatostiach.
Kedysi, pri maštaľných jasliach, v ktorých sa narodil, ho dychom zahrievali len osol a vôl. Prorok Izaiáš to v jeho prorockom videní píše takto: „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Ale môj ľud nepozná, nepochopí."
Sme horší ako vôl a osol? Oni budú múdri a my hlúpi, keď nechceme poznať a poznávať toho, kto je našim Pánom a Spasiteľom? Koľko ešte výhovoriek si chceme vymyslieť, aby sme ho mohli odmietať, zbavovať sa ho?
Prijmite toto dnes narodené dieťa, lebo v jeho hlave je poznanie celého vesmíru, Všemúdrosť, ktorá všetko usporiadala, i poznanie naších osudov. V jeho rukách, takých maľučkých a bezmocných, je ukrytá všemohúcnosť, ktorá drží v existencii celý svet, i naše vlastné životy,
V jeho srdci, raz prebodnutom pre naše hriechy, je miesto pre každého človeka, ktorý má srdce podľa jeho obrazu. Amen.