Uvedenie do bohoslužby:
Každú nedeľu sa tu po Otčenáši modlíme: Očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiš Krista. Kedy príde Pán Ježiš? A čo bude potom? O tom hovorí Božie slovo posledných nedieľ cirkevného roka. Zaznie to aj dnes.
Máme byť pripravení. Sme však pripravení? Napríklad i na dnešné stretnutie s Pánom! Ľutujme úprimne všetko, čo je na nás nedobré.
Uvedenie do čítaní:
- 2 Mak 7,1 - 2. 9 - 14
Teraz si prečítame rozprávania z doby veľkého prenasledovania Židov v druhom storočí pred Kristom. Rimania opanovali ich zem a brali im nielen ich výrobky, ich plodiny, ich majetok, ale chceli im zobrať i vieru: nútili ich, aby sa vzdali viery v Boha.
- 2 Sol 2, 16 - 3, 5
Aký životný cieľ si človek určí, tomu spravidla odpovedá i jeho život. Svätý Pavol hovorí z osobnej skúsenosti, ako viera v Ježiša ovplyvnilo celý jeho život. Aj nám želá večnú útechu a dobrú nádej.
- Lk 20, 27 - 38
To, čo dnes Pán Ježiš hovorí o večnom živote, znie nezvykle. A stojí to za premýšľanie.
TEŠIŤ SA NA SMRŤ?
V stredu na našom pravidelnom stretnutí pri Božom slove v rámci Lectio Divina, začala diskusia o manželstve. Samozrejme, veď o manželstve sa dá hovoriť, máme s nim skúsenosti – ale o večnosti?! Od saducejov podaný vymyslený a nepravdepodobný príbeh je okrajový. Centrom je útok na Ježiš a snaha zosmiešniť vieru vo večný život.
Pritom nik nie je tak kompetentný o tom hovoriť ako Ježiš. On odpovedá: Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.
Preto budeme uvažovať o večnom živote. Nerád používam tento termín. Život máme len jeden a ten začal narodením, vlastne počatím a pokračuje. Možno povedať s F. Heerom: Večnosť začína dnes. Presnejšie: Pokračuje dnes.
Lenže čo vieme o večnosti? Vieme ju nejako definovať? A nielen to. Večnosť nie je vôbec pre nás príťažlivá, lebo ideme do nej cez smrť. A smrť – aj keď ako veriaci – sa usilujeme veriť vo večnosť, sa nám zdá definitívnym koncom. Ak by sme reálnejšie verili, ináč by sme sa na ňu pripravovali, ináč prežívali pohreby. Čo s tým?
Niekedy vám v tom pomáhajú štúdie odborníkov – ak ste intelektuálne typy, niekedy rozprávanie tých čo prežili klinickú smrť, niekedy náš cit, intuícia, naša viera.
Nedá sa totiž odškriepiť napríklad tento fakt: Apoštoli po Ježišovej smrti boli v koncoch. Až po jeho zmŕtvychvstaní začali „účinkovať“. To, že je tu Cirkev, je dôkaz Ježišovho zmŕtvychvstania.
Pokračujme: Aká je naša predstava pekla? Mínus bodov. Predstava neba? Nič príťažlivé.
Nemáme pojmy pre popísanie večnosti. Nemáme žiadnu predstavu. Je to ako keby sme nenarodenému dieťaťu hovorili o tunajšom živote. Veľmi pekne to vyjadruje nasledujúci dialóg:
V živote budúcej matky boli dvojičky... Nazvime ich realista a skeptik.
Malý skeptik sa pýta: Veríš vlastne v život po pôrode?
Malý realista: Áno, je jasné, že to existuje. Nás život tu je (naplánovaný) len na to, aby sme rástli a aby sme sa pripravili na život po pôrode, aby sme boli potom dosť silní pre to, čo nás čaká.
Malý skeptik: Hlúposť, to predsa neexistuje. Ako by vôbec mal vyzerať život po pôrode?
Malý realista: Ani ja to neviem presne. Ale určíte tam bude oveľa jasnejšie ako tu. A možno tam budeme aj behať a jest ústami.
Malý skeptik: To je haluz! Behať, to sa predsa nedá. A jest ústami, aká smiešna predstava. Existuje predsa pupočná šnúra, ktorá nás živí. Okrem toho je nemožné, aby bol život po pôrode, pretože pupočná šnúra je už teraz príliš krátka.
Malý realista: Ale áno, určíte je to možné. Bude to akurát všetko trochu inak.
Malý skeptik: Ešte sa nikto nikdy nevrátil späť spoza pôrodu. Pôrodom sa život končí. A život je jedno trápenie a je temný.
Malý realista: Aj keď tak presne neviem, ako bude vyzerať život po pôrode, v každom prípade budeme potom vidieť mamu ona sa o nás postará.
Malý skeptik: Mama?!? Ty veríš v nejakú mamu? A kdeže je?
Malý realista: Veď tu všade okolo nás. Sme a žijeme v nej a skrze ňu. Bez nej vôbec nemôžeme existovať.
Malý skeptik: Hlúposť! Nič z nejakej mamy som ešte nevidel, takže nemôže ani existovať.
Malý realista: Niekedy, keď sme úplne ticho, môžeme ju počuť spievať. Alebo cítiť, keď hladká náš svet. V každom prípade verím, že nás vlastný život začne až potom!
/Z časopisu YOU, 3/2002, str. 30, upravené/
Podobne, ani my nemáme nijakú predstavu o večnosti. Ani si ju nejako nemusíme vytvárať, lebo by sme boli mimo. Sám Pán Ježiš – už som povedal, že je jediný kompetentný – hovorí o večnosti ako o kráľovskej hostine. Ako o niečom krásnom. Preto aj keď je náročný záver vyznania viery: Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný, neznamená to, žeby sme nemali za nim povedať: Amen. Teda: Verím, že je to tak.
A zaujímavé, ba najhoršie na tom je to, že sme úplne vedľa v príprave na večnosť. Staráme sa príliš o telo. O to až tak nemusíme. Vo večnosti ho budeme mať ako Kristus po zmŕtvychvstaní. To je záležitosť Boha. O to sa nemusíme starať.
Ináč je to s dušou. To nebude nejaká dušička – to budeme my. Naše zmýšľanie, naša láska – či nenávisť? Naša vôľa... Jednoducho my. Zostaneme takí akí sme, akí sa tu „budujeme“. Dobre, no a čo? Lenže bude len jedno Božie kráľovstvo a bude tam ten koho veľmi ľúbime – to nás teší a v to dúfame. Lenže Boh je Otcom všetkých žijúcich. Už viete na čo mierim. Bude tam aj svokra, aj nevesta, aj manželka, manžel s ktorým nemôžete vydržať, ktorých ste pripadne opustili. To nehovorím o susedoch, ktorých nemôžme zniesť, a nespomínam migrantov, či skupiny ľudí, ktoré nenávidíme. Jednoducho povedané, Boh má jedno nebo – teda je jedno Božie kráľovstvo A začína tu. A zatiaľ máme šancu dozrievať, dorastať pre Božie kráľovstvo.
Skúsme sa tešiť na večnosť a najmä niečo pre ňu robiť. Vlastne ona príde tak, či tak. Skúsme pre ňu dozrievať, lebo večnosť začína, či pokračuje dnes!
Turzovka, 6.11.2016