Sk 6, 8-10; 7, 54-60, Mt 10, 17-22
Pri stretnutiach zaznievajú po tieto dní slova: Šťastné a veselé. Preto možno nie je vhodné hovoriť o ťažkostiach. Ale ani celý dnešný sviatok mučeníka Štefana nepasuje do vianočnej romantiky. Preto otvorím diskusiu – skôr uvažovanie, keďže hovorím iba ja - na tému: čo je najťažšie v živote?
Každý z nás by mal svoju vlastnú odpoveď, ktorá by vychádzala z našich zážitkov. Existuje ale niečo, čo je pre každého ťažké? Nejaká univerzálna, všeľudská ťažkosť? Myslím si, že pre každého z nás je najťažšie trpieť a milovať. To býva bežné, ale trpieť a milovať toho, kto nám spôsobuje utrpenie! Že nemilujeme toho, kto nám spôsobuje bolesť, je pochopiteľné, je to ľudské. Keď to ale človek dokáže, už jeho postoj nie je len čisto ľudský, ale je v ňom čosi nepochopiteľné, je v ňom čosi obdivuhodné, je v ňom čosi božské.
Ten vyraz „božské“ sa môže chápať ako fráza, ale musíme ho použiť. Veď ako ináč sa dá pochopiť správanie sv. Štefana? Nie je nás tu asi veľa, ktorí sne dostali v živote kameň do hlavy. Vieme si ale predstaviť, že je to veľká bolesť. A predstavme si, že sme v situácii Štefana. Stojí v strede. Okolo neho muži. Pri nohách majú kamene. Každý z nich kameň zdvihne a hodí. Znova zdvihne zakrvavený kameň a znova hodí. Do hlavy. Do hrude. Do nôh. Do celého tela. Hádžu, až kým ho nedobijú k smrti. Niekto hovoril, že keď videl „realistické“ kameňovanie, tak musel vypäť telku. Štefanove posledné slová slova, ktoré vládal povedať pri kameňovaní sú pre nás takmer nepochopiteľné: “Pane, nezapočítaj im tento hriech”.
To je postoj v ktorom je málo ľudského a nič nízkeho a hriešneho. V jeho slovách je niečo nadprirodzené. Prečo to sv. Štefan dokázal? Vieme. Skutky apoštolov to popisujú: uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha. Videl teda niečo tak nádherne, že to prevýšilo bolesti z kameňovania. Mal pozdvihnuté oči, nepozeral na pokorenie (aj to tam bolo), ani na bolesť.
Môžeme s istotou tiež povedať, že mal počas života často pred svojim duchovným zrakom jeden obraz. Obraz Ježiša Krista na kríži. On vtedy tiež svojmu Otcovi povedal: “Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia”. Sv. Štefan opakuje takmer to isté. Dokázal to zopakovať preto, lebo ako Kristus miloval a plnil vôľu svojho Otca, tak to dokázal s Ježišovou pomocou aj on. Totálna láska k Bohu dokáže aj v kritických situáciách ostať láskou. Je silnejšia ako bolesť a smrť.
Ako na toto všetko zareagujeme? Aký zaujmeme postoj? Je Štefanov postoj možný aj v našej dobe? Dokáže aj dnešný človek trpieť, milovať, modliť sa a odpúšťať?
Traja mladíci v talianskom meste Torino prepadli banku. Jeden z nich revolverom zastrelil 19 ročnú bankovú úradníčku Máriu Graziu Venturini. Po uliciach Torina sa objavili plagáty s nápisom: ”Trest smrti pre vrahov Márie Grazie”. Jej rodičia, otrasení strašnou smrťou svojej dcéry, ktorú od detstva nazývali “bambina” (dievčatko), svojím postojom vzbudili veľkú pozornosť. Keď sa dozvedeli, že ich milovaná dcéra bola zastrelená, nemohli zastaviť slzy. Ale pritom nechceli ani trest smrti pre vraha. Nenávisť a pomsta nebola v ich kresťanských srdciach. Povedali slová, ktoré sa, žiaľ, zriedkakedy počujú: “Musíme mať vieru. Je to ťažká skúška, my ale odpúšťame tomu, kto zabil našu dcéru.” Novinári aj zaznačili slová, ktoré povedala matka mŕtvej dcéry: “Vrahovia Márie Grazie sú mladí ľudia. Ja myslím na ich matky. Oni sú určite nešťastnejšie ako ja. Im treba viac súcitu ako mne. Nenávisť môže plodiť len nenávisť”. Jedna ich suseda ešte povedala: ”Ja obdivujem ako matka Márie Grazie má snahu odpustiť. Ja by som to nedokázala”.
A my, bratia sestry dodajme, že mnohí by sme to nedokázali. A preto radšej nenávidíme, preklíname, súdime sa, zvolávame trest Boží a prajeme našim nepriateľom všetko najhoršie. A možno ani z diaľky sa naša bolesť nepodobá na tú, ktorú prežil sv. Štefan, alebo rodičia mladej Grazie. Iste je to preto, lebo my pozeráme na krivdu, často na kúsok poľa, pokorenie, urážku... Nemáme upretý zrak na nebesia ako Štefan.
Je potrebné si to nacvičiť. Mali by sme sa v živote naučiť jeden dôležitý kresťanský postoj. On spočíva v tom, že už pri drobnejších ťažkostiach s našim blížnymi sa učíme odpúšťať. Každé drobné odpustenie je našim víťazstvom, ktoré nás povzbudzuje, aby sme v živote zvládli aj zložitejšie situácie. Potom zvládneme to čo povedal Pán Ježiš v evanjeliu: kto vytrvá do konca, bude spasený.
Ak sa ale na každú maličkosť nahneváme, ak ju silne citovo prežívame, ak sa premení v nenávisť, tak potom v nás narastá balvan zloby, s ktorým si do smrti nebudeme vedieť dať rady. A nie je nič tragickejšie, ako zomierať s nenávisťou v srdci. Túžme po takom umieraní, ako nám ho predstavil dnešný svätec.
Odpúšťať svojim nepriateľom ostane vždy to najťažšie v živote. To ale neznamená, že je to nemožné. Krása našej viery je práve v tom, že čo je nemožné, stáva sa možným. Len od nás záleží, či to dokážeme. Je krajšie stáť v rade, ktorú vedie Ježiš Kristus so sv. Štefanom, ako v rade, ktorú vedú vrahovia obidvoch.
Turkov, Dlhá, Olešná, 2014