U mnohých ľudí sa môže vynoriť otázka, či sú aj malé deti, ktoré ešte nepoužívajú svoj rozum, schopné prijať milosť krstu.
Cirkev už od počiatku krstila nielen dospelých, ale aj deti. Pánove slová: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5) totiž vždy chápala tak, že ani deti nemajú byť vylúčené z možnosti prijať krst, pretože ho prijímajú vo viere Cirkvi, ktorú vyznávajú rodičia, krstní rodičia a ostatní prítomní. Táto prax krstu malých detí je skutočne od nepamäti tradíciou Cirkvi. Od druhého storočia sú o nej výslovné svedectvá. Je však celkom možné, že už od začiatku kazateľskej činnosti apoštolov, keď prijali krst celé „domy“ (Sk 16, 15. 33; 18, 8; 1 Kor 1, 16), boli pokrstené aj malé deti. (KKC 1252)
Už svätý Augustín vysvetlil, že hoci novonarodené dieťa samo od seba nie je schopné prejaviť vieru, je platne pokrstené, pretože je schopné prijať dar viery.
Ako rodičia dávajú život dieťaťu a ono o tom nevie, tak aj matka Cirkev dáva v krste dieťaťu nový život, hoci si to dieťa ešte neuvedomuje. A podobne, ako sa rodičia nepýtajú dieťaťa, či chce byť zdravé a šťastné, tak sa ho ani Cirkev nepýta, či chce prijať veľký dar od Boha, ktorý ho urobí šťastným. Krst je najvzácnejší dar, ktorý môže Boh ponúkať ľuďom. Bolo by nesprávne, keby sme ho odkladali až na čas, keď si ho dieťa samo bude žiadať. Mohli by sme použiť toto prirovnanie: Starý otec, celý natešený z narodenia vnuka, uloží mu v sporiteľni na knižku značnú sumu peňazí. A ani mu len nenapadne počkať s tým darom, až kým vnuk dorastie, aby sa potom rozhodol, či ho chce prijať.
Boh chce spasiť všetkých ľudí. Všetkým ponúka účasť na svojom živote. Aj deti sú predmetom Božej lásky. A preto sú schopné prijať dar krstnej milosti. Rodičia spolu s ostatnými odpovedajú na Božiu ponuku spásy. Vyznávajú vieru svoju a vieru Cirkvi, ktorú tu sprítomňujú. A v tejto viere sa udeľuje deťom krst.