Kňaz vysviackou dostáva ešte jeden znak, pečať, ktorá svedčí o jeho kňazskej hodnosti na zemi i vo večnosti.
Tento znak je nezničiteľný. Nezávisle od toho, či kňaz bude v nebi, či - nedaj Bože - v pekle, vždy v ňom všetci spoznajú Kristovho kňaza.
Každý kňaz má teda tri znaky zvláštnej príslušnosti k Ježišovi. Jeden, to je pečať svätého krstu, ktorá rozhoduje o hodnosti dieťaťa Božieho. Druhý, to je sviatosť birmovania, znak plnej pripravenosti vydávať svedectvo o Ježišovi a nakoniec tretí znak, kňazstvo, čiže pečať nezničiteľného spojenia s Kristom, Najvyšším a Jediným Kňazom. Všetky tieto znaky sú dielom Ducha Svätého v srdci človeka a majú na zreteli viac budúci život ako dočasný.
Svätý František, ktorý sám sa nedal vysvätiť za kňaza - ostal iba diakonom, keď uskutočňoval veľkú reformu Cirkvi v XIII. storočí, vyhral ju hlavne preto, že zakázal kritizovať duchovenstvo. Uznal takúto činnosť za škodlivú. Súd nad kňazom prikázal ponechať Bohu.