DEVIATY ČLÁNOK VYZNANIA VIERY 

1.12. VERÍM... V SVÄTÚ CIRKEV VŠEOBECNÚ

          Milí birmovanci!

        V minulej prednáške, keď sme uvažovali o Duchu Svätom, sme spomenuli, že Duch Svätý - tretia Božská osoba - je Posvätiteľom. Teraz si položme otázku: Koho Duch Svätý posväcuje? A hneď si na ňu aj odpovieme. Duch Svätý posväcuje ľudí ako jednotlivcov, aj ako spoločenstvo. To si práve teraz vysvetlíme, keď budeme uvažovať na tému: Verím v Cirkev.

 Čo je Cirkev?

             V prvom rade je potrebné povedať o Cirkvi , že je spoločenstvo. Podstatou spoločenstva sú dva prvky:

• združenie viacerých ľudí
• spoločný cieľ

      Čiže Cirkev to nie je združenie vecí predmetov... niečoho, ale je to spoločenstvo ľudí SO SPOLOČNÝM CIEĽOM.             

            Čo je tým spoločným cieľom? No predsa spása človeka. A tak Cirkev je spoločenstvo ľudí, ktorých má viesť k spáse. To je jej jediný cieľ a poslanie.                

            Po tomto vysvetlení cieľa Cirkvi vrátime sa ešte k členom Cirkvi. Chybný pohľad je ten, keď za členov Cirkvi pokladáme iba ich predstaviteľov ako sú pápež, biskupi, kňazi, poprípade rehoľníci, či rehoľné sestry. Je potrebné zdôrazniť, že do Cirkvi patria všetci tí, ktorí boli pokrstení krstom Pána Ježiša. Tak ako môže robiť hanbu Cirkvi biskup, kňaz, či mníška, tak robí hanbu Cirkvi každý jeden pokrstený, ktorý žije pohoršlivým životom.

Páčilo sa mi ako jeden aktívny kresťan, keď počúval osočovanie Cirkvi povedal: Takto nehovorte!. Urážate aj mňa! Aj ja som Cirkev. To akoby ste urážali moju matku, lebo Cirkev mi je matka! A možno aj mnohí z vás ste pokrstení, a tak hovoríte aj proti sebe!

            Loď, ktorá pláva k určenému cieľu, má vždy kapitána. Ten je zodpovedný za plavbu lode. Každé spoločenstvo, ak chce dosiahnuť svoj spoločný cieľ, musí mať svojho kapitána, ktorý je zjednocujúcim prvkom celého spoločenstva. Krajina, štát, vojsko, podnik... má svoju hlavu. Aj Ježiš v Cirkvi ustanovil hlavu.

            Ježiš Kristus Petra poveril úlohou „kapitána“ Cirkvi. „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev... Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ A tak sa apoštol Peter stáva hlavou, vodcom apoštolov, ktorí mali brániť, ohlasovať a spravovať radostné posolstvo celého spoločenstva Cirkvi.

            Po smrti viditeľnej hlavy Cirkvi sv. apoštola Petra, sa stáva jej viditeľnou hlavou rímsky biskup, čiže pápež. Svätý Peter bol biskupom v Ríme a tam aj zomrel. Preto je rímsky biskup vždy nástupcom sv. Petra. Po smrti pápeža časť biskupov celého sveta, ktorých nazývame kardináli, sa zídu v Ríme na voľbu nového pápeža.

            Pápežovi pomáhajú plniť poslanie Cirkvi nástupcovia apoštolov, ktorých nazývame biskupi. Oni sú najbližšími spolupracovníkmi biskupa Ríma, pápeža. Biskup spravuje určité územie, ktoré nazývame diecéza. V jednom národe môže byť viacero takýchto diecéz, ktoré riadia biskupi, a tých menuje sám pápež. Biskup vo svojej diecéze vysviaca svojich pomocníkov kňazov, ktorí spravujú jednotlivé farnosti miest a dedín.

            Autoritou Cirkvi je služba Božiemu ľudu. A čím väčšiu autoritu má niekto v Cirkvi, tým ho to zaväzuje k väčšej službe. Sám pápež je sluha sluhov Božích. Ak niekto z cirkevných hodnostárov, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu, chápe autoritu ináč, tak nepochopil evanjelium v tom najzákladnejšom bode. Mal by si dobre premeditovať state z Jánovho evanjelia, ktoré hovorí o umývaní nôh apoštolov Kristom a o jeho slovách: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: „Učiteľ“ a „Pane“, a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, a vy si máte jeden druhému nohy poumývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ (Jn 13,13-15)

            Podstatnou vlastnosťou Cirkvi je jednota. Kristus chcel jednu Cirkev. No v priebehu dejín Cirkvi vznikli roztržky a nezhody, ktoré spôsobili odtrhnutie veľkých spoločenstiev. Sú to naši oddelení bratia, s ktorými nás spája spoločná viera, Sväté Písmo a krst. Aj keď je ešte veľa toho, čo nás rozdeľuje, máme sa usilovať o zjednotenie v láske a vzájomnej úcte. Úsilie o zjednotenie spoločenstiev ktoré veria v Krista nazývame ekumenizmus.

 Spoločenstvo svätých

            Doteraz sme si hovorili o spoločenstve veriacich, ktorí patria do Božej rodiny, t. j. do Cirkvi, ktorú nazývame „PUTUJÚCA CIRKEV“. Sú to jej žijúci členovia, či už predstavení alebo bežní veriaci laici.

            Vo verím Boha sa modlíme, že veríme v spoločenstvo svätých. Spoločenstvo svätých je vzájomné spojenie žijúcich i mŕtvych členov Cirkvi. Tí, ktorí nás už predišli do večnosti, tvoria „CIRKEV OSLÁVENÚ“ A „CIRKEV TRPIACU“. Medzi členmi týchto spoločenstiev je úžasné prepojenie. My, žijúci členovia Cirkvi, môžeme modlitbami, obetami, prosbami pomáhať tým ktorý nás predišli, aby čím skôr mohli prísť do neba. Tí, ktorí sú už v nebi, môžu orodovať u Boha za nás v našich radostiach a bolestiach. Sú našimi pomocníkmi, orodovníkmi, aby sme zvládli život natoľko, aby sme boli prijatí k nim do večnosti.

            „CIRKEV OSLÁVENÚ“ tvoria duše zomrelých, ktorí nás predišli do večnosti a žijú v stálom videní Pána Boha. Sú to všetci ľudia, ktorí už žijú v nebi. Medzi nimi sú otcovia početných rodín ako i matky, kňazi, starci, ale i mladíci a devy, deti. Sú medzi nimi žobráci i majetní, pracujúci i chorí... Svätí nie sú len tí, ktorí boli vyhlásení Cirkvou za svätých, ale svätí sú všetci členovia neba. Sv. Písmo nás právom vyzýva k svätosti, k dobrému životu, pretože byť svätý znamená kráčať k domovu, ktorý nazývame nebom. A to je úloha každého člena putujúcej Cirkvi.

            „CIRKEV TRPIACU“ tvoria tí, ktorí už zomreli, ale ich stav je ešte stavom očisťovania. Neboli celkom hodní po smrti byť členmi nebeskej blaženosti. Ich duše sa nachádzajú v očistci. Dozrievajú v láske pre Božie kráľovstvo.

 DESIATY ČLÁNOK VYZNANIA VIERY

 1.13. VERÍM... V ODPUSTENIE HRIECHOV, 

         Milí birmovanci!

         Pomaly sa dostávame ku koncu rozoberania Apoštolského vyznania viery. Cez Vianoce uvažujeme o tajomstve, že Božie Slovo - druhá Božská osoba prichádza na svet a stáva sa človekom. Táto skutočnosť má svoj zmysel, pretože Ježiš neprišiel na svet len tak, ale preto, aby svet vykúpil. Smrťou na kríži získal pre všetkých ľudí ODPUSTENIE U NEBESKÉHO OTCA. Pán Ježiš svojou krvou zmyl vinu celého ľudského pokolenia. Obnovil naše priateľstvo s Bohom a otvoril cestu k jeho milosrdnej láske.

          A ešte jedna dôležitá vec, ktorú musíme pochopiť. Pán Ježiš zomrel, vstal z mŕtvych, ale na nás spočíva ochota dať sa vykúpiť, teda prijímať pokánie na odpustenie hriechov. BOH NÁS VYKÚPIL BEZ NÁS, ALE BEZ NÁS NÁS NESPASÍ...!!! Naša odpoveď života má byť odpoveďou prijatia zmierenia Boha s človekom. Aj náš život má byť životom zmierenia s Bohom a životom zmierenia s ľuďmi, s ktorými žijeme.

 Dejiny odpúšťania Bohom

            Už v Starom zákone Boh sa zjavuje synom izraelským ako taký, ktorý odpúšťa ľuďom ich hriechy. Vtedy, keď a zriekajú skutkov bezbožnosti, ktoré sa protivia zákonu Božiemu a navracajú sa k Bohu s ľútosťou nad hriechmi. Takto Izrael chápe svoju históriu vo vzťahu k Bohu. Vždy, keď sa odvrátil od svojho Pána a porušil zmluvu, Božie požehnanie sa tiež odvracia. Keď sa však ľud obrátil k Bohu a hľadal u neho pomoc, Boh mu ukázal svoje milosrdenstvo, odpúšťa mu hriechy, zastavuje pohromy, invázie, deportácie, hladomory a obnovuje zmluvu. V tejto koncepcii vyvoleného ľudu javí sa hlboký a opravdivý pocit viny, či osobnej, či sociálnej a potrebnosť pokánia a obrátenia, ako i darované Božie odpustenie.

            V Novom zákone nás zvlášť zaráža veľká starostlivosť, ktorú prejavuje Pán Ježiš o každého hriešnika osobitne. V Starom zákone vo väčšine prípadov sme videli Boha na nebesiach skoro vždy iba vo vzťahu k hriešnemu ľudstvu ako celku. To sa ľud odvrátil od Boha, to ľud bol trestaný, to sa ľud navracal k nemu, prosil od neho odpustenie a prijal ho. Ale odvtedy, čo prišiel Pán Ježiš, Boh sa zvláštnym naliehavým spôsobom obracia na každého jednotlivého človeka, a to vždy, keď ide o jeho vinu a obrátenie.

            Pán Ježiš sa vo svojich stretnutiach s hriešnikmi prejavuje ako majúci moc udeliť vinníkovi totálne odpustenie Boha, a to i napriek tomu, že tým prekvapuje alebo dokonca i pohoršuje svojich svedkov. Ale je zaujímavé, že zároveň vždy vyžaduje od takého vinníka obrátenie celého života. Pán Ježiš presne pozná zákon ľudského srdca. Čím viacej sa ono otvára Bohu ľútosťou a láskou, tým väčšmi a účinnejšie napĺňa ho Boh svojím odpustením. „Tu sa obrátil k žene a vravel Šimonovi: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vody na nohy, ale táto svojimi slzami zmáčala mi nohy a svojimi vlasmi utierala. Nepobozkal si ma, ale táto odkedy som vošiel, neprestala mi bozkávať nohy. Hlavu si mi olejom nepomazal, kým táto mi drahou masťou pomazala nohy. Preto ti hovorím: „Odpúšťajú sa jej mnohé jej hriechy, pretože veľkú lásku preukázala“ (Lk 7, 44-47).

            Aspoň toľko, milí birmovanci, o odpustení hriechov z Božieho zjavenia. Ako ste si mohli všimnúť, tak zo Starého zákona, ako aj zo života Pána Ježiša, že do jeho smrti a zmŕtvychvstania bolo odpustenie hriechov len Božou záležitosťou. Po jeho zmŕtvychvstaní, teda po vykúpení, už dostávajú moc konkrétni ľudia, aby odpúšťali hriechy v Cirkvi. Preto od tejto chvíle hovoríme v Cirkvi o odpustení hriechov ako o sviatosti, ktorú Cirkev nazýva svätá spoveď, sviatosť pokánia, sviatosť zmierenia... O nej si však viac povieme v prednáškach, ktoré budú zamerané na sviatosti.

??? OTÁZKY A ODPOVEDE zo šiestej prednášky ???

Úloha:

1. Ako prežívam spoločenstvo Cirkvi vo svojej farnosti? Ako sa do tohto spoločenstva zapájam?

Čo chcem vylepšiť?