Svätosť je podľa mňa morálna a sociálna schopnosť konať dobro a byť dobrým.
Táto schopnosť zároveň odmieta prejavy zla vo všetkých formách a v spoločenstve nesvätých vytvára dobro a príklady svätosti.
Avšak takýto ľudia musia konať skutky dobra. Pod tým myslím to, že musia vo vzťahu s inými ( respektíve každými ) ľuďmi konať dobro podľa najlepšieho vedomia a svedomia bez výnimiek a zároveň žiť s ochotou pomáhať týmto (respektíve všetkým ) ľuďom. Teda myslím si, že svätí ľudia sú tí, ktorí sú veriaci a za pozemského života šírili pokoj a dobro a teraz sú v nebi, ale aj tí ktorý boli počas pozemského života neveriaci a nebola im sprostredkúvaná viera, ale napriek tomu iným ľuďom pomáhali a ich skutky milosti voči iným boli natoľko silné, že ich dostali až do neba.
Ďalej si myslím, že základom bytia svätým je prevencia hriechov. Podľa môjho názoru každý človek okrem Ježiša Krista (Boha) spáchal hriech, čiže aj každý svätý musel spáchať hriech. Svätosť svätých teda spočíva v odmietaní zla v podobe hriechu pokáním, a naopak prijímaním dobra v podobe pomoci alebo podpory. A v tomto bode sa my nesvätí odlišujeme od svätých. Svätý každý svoj prehrešok vníma veľmi silno a snaží sa ho „napraviť. Ako príklad môžeme vidieť Johanku z Arku ktorá ako mladá navštevovala každý deň spovedelnicu a spovedala sa i z tých najmenších drobností. Teda ako hovorí sväté písmo:
„Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. … A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla,…“ (Marek 9:43.47)
Nesvätým ľuďom by sa to mohlo zdať ako istá forma psychózy, ale svätý ľudia to berú ako holý fakt