Zdá sa, že vedľa nedele ako pravidelného dňa pamiatky na zmŕtvychvstanie Krista, existovala už veľmi skoro aj výročná pamiatka Paschy.
Potvrdzuje to už sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom a aj tzv. spor o Veľkú noc z druhého storočia. (Išlo v ňom o stanovenie dátumu Veľkej noci, pretože kresťania Malej Ázie a Sýrie slávili Veľkú noc podľa židovského zvyku striktne v deň 14. nisana – podľa židovského kalendára deň prvého jarného splnu – nezávisle na tom, na aký deň padol, zatiaľ čo Rím a ostatné miestne cirkevné spoločenstvá dávali prednosť nedeli po 14. nisane.) Problém vyriešil až koncil v Nicei v r. 325, keď stanovil za záväzný dátum nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, ako je to aj doteraz.
Už pri tomto spore sa ukázalo, že prvotná Cirkev slávila sviatok Paschy v celej plnosti jeho významu v jednom dni, resp. jedinej veľkonočnej noci, pričom už vo 4. stor. sa vytvorilo Najsvätejšie trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána, ktoré sa po 1600 rokoch vývoja a následnej reformy v r. 1951 znova slávi vo svojej pôvodnej forme tak, ako to poznáme dnes.