Na plnšie prežitie takého bohatého obsahu veľkonočného tajomstva je potrebný dlhší čas, preto už kresťanský starovek predĺžil slávenie Veľkej noci na päťdesiat dní – quinquagesima.
Má to byť čas radosti a plesania slávený ako jeden deň, ba ako jedna veľká nedeľa.
Prvých osem dní tohto obdobia tvorí veľkonočnú oktávu. Jej začiatky siahajú až do začiatku 4. stor., ba dokonca až do polovice 3. stor., ako sa dá usudzovať zo zachovaných homílií Asteria Sofistu. Liturgiu oktávy charakterizovalo nielen prežívané veľkonočné tajomstvo, ale aj ohľad na neofytov, tj. novokrstencov. Tento týždeň sa podľa nich volal aj Bielym týždňom, či Týždňom obnovy. Pôvodne končieval až v nedeľu, ktorá preto niesla názov Nedeľa bielych šiat (lat. Dominica in albis). Od
7. stor. odkladali neofyti biele šaty už v sobotu, čo zodpovedalo presunu slávnosti Vzkriesenia už na Bielu sobotu.
Symbolickým znakom celého veľkonočného obdobia je paškál, ktorý celý čas stojí pri oltári alebo ambone. Pôsobivé sú čítania tohto obdobia zo Skutkov apoštolov, kde sv. Lukáš opisuje rozvíjajúcu sa Cirkev po Pánovom zmŕtvychvstaní a z Evanjelia svätého Jána, ktorý hovorí o Kristovom zjavovaní sa, o odchode k Otcovi a o zoslaní Ducha Svätého.
Podľa údajov zo Skutkov apoštolov sa na štyridsiaty deň po Zmŕtvychvstaní slávi Nanebovstúpenie Pána. Táto slávnosť je známa už od. 4. stor. a spomína ju aj sv. Augustín. Spomína ju aj pútnička Silvia Æthéria v Jeruzaleme.
Potom sa veriaci pripravujú na prijatie Ducha Svätého, ktoré sa prvýkrát uskutočnilo v čase slávenia židovských sviatkov Turíc, keď Židia ďakovali za úrodu a prvotiny úrody obetovali Bohu. Pre kresťanov sa tieto sviatky stali sviatkami nového Božieho ľudu, preto sa slávnosť Zoslania Ducha Svätého veľmi často nazýva narodeninami Cirkvi. Táto slávnosť je poslednou nedeľou veľkonočného obdobia.
Zostavil Štefan Fábry.