Sviatok Všetkých Svätých sa slávi 1. novembra v Cirkvi západnej a na prvú nedeľu po Turícach v Cirkvi Východnej, a to na oslavu všetkých svätých – známych i neznámych.
V terminológii teológie Rímskokatolíckej Cirkvi tento sviatok oslavuje všetkých tých, ktorí už požívajú Nebeskú blaženosť, kým zase v nasledujúci deň, počas Sviatku všetkých verných zosnulých, si pripomíname všetkých zomrelých, ktorých duše ešte neboli celkom očistené a nedosiahli ešte plnosť blaženosti.
História V rannej Cirkvi, kresťania oslavovali výročie smrti konkrétneho mučeníka pre Krista (nazývaný aj „Deň narodenia pre večnosť“) slávením celonočnej vigílie, a následne slávením Eucharistie nad jeho hrobom, alebo v chráme na mieste jeho umučenia. V 4. stor. susediace diecézy začali relikvie mučeníkov prenášať a sláviť sviatočné dni špecifických mučeníkov spoločne. Často sa však stalo, že počet mučeníkov umučených na tom istom mieste a v ten istý deň bol veľký a to viedlo k tomu, že museli byť tieto sviatky spájané. Počas prenasledovania cisára Diokleciána vzrástol počet mučeníkov natoľko, že nemohol byť pripísaný jednému dňu jeden mučeník. Ale Cirkev, ktorá si bola vedomá, že každý z týchto učeníkov si zasluhuje úctu a oslavu, všetkým pridelila jeden spoločný deň oslavy.
Sviatok Všetkých Svätých sa začal sláviť už v roku 270 A.D., hoci nie je známy žiaden konkrétny dátum. Prvá zmienka o všeobecnom slávení v konkrétny deň je doložená v Antiochii počas prvej nedele po Turícach. Zmienka sa nachádza v kázni sv. Efréma Sýrskeho (373), a tento zvyk je tiež spomínaný v 74. homílii sv. Jána Zlatoústeho (†407), kde hovorí o „slávnosti všetkých mučeníkov celého sveta“. Už v roku 411 je nájdená medzi Chaldejskými kresťanmi spoločná spomienka na Všetkých Vyznavačov (Commemoratio Confessorum), slávená v piatok po Veľkej Noci.