Minule:
Ukázala sa potreba nového misála
Po 2. vatikánskom koncile bola reforma prijatá veľmi dobre
Zrozumiteľná liturgia, vysvetľovanie jej textov a evanjelia, prinieslo veľkú duchovnú úrodu
Neistota po 2. vatikánskom koncile?
Po 2. vatikánskom koncile došlo nesporne k veľkej duchovnej obrode v našom národe. Ako hovoria odborníci, tiež i v Poľsku. V niektorých národoch však nastal dosť zmätok a neistota. Do krízy sa dostali aj niektoré rehole. Je to prirodzené. Od Tridentského koncilu žila Cirkev akoby v skleníku a naraz sa musela vysporiadať s novými trendami vo svete. „Otvoriť okna a vyvetrať“ ako povedal pápež Ján XXIII., nebolo jednoduché a urobilo to prievan. To je samozrejme široký problém a nedá sa vyriešiť takouto krátkou úvahou. A na to nemám ani dostatočný rozhľad.
Prečo neboli problémy v Poľsku a u nás?
Poliaci mali na Koncile mnoho biskupov (kardinál Vyšinský, budúci pápež K. Vojtila). V Poľskú sa na Koncil pripravovali adoráciami a modlitbami za Koncil, aby priniesol požehnanie. Na Slovensku bola situácia iná. Účasť biskupov bola dovolená až ku koncu, ale výnosy Koncilu (najmä liturgické) boli postupne a rozumne implementované do nášho náboženského života. Veriaci nezažili nijaký väčší šok. O starších kňazoch som minule trochu písal.
Prínos Koncilu pre spoločnosť
Koncil v Poľsku vytvoril silno uvedomelých veriacich, ktorí dokázali vybudovať dokonca politické hnutie - Solidaritu. Na Slovensku došlo tiež k veľkému náboženskému prebudeniu aj keď to boli časy normalizácie. Tá však nestiahla národ do situáciu päťdesiatich rokov. Naopak (na rozdiel od Čechov) jediným disidentom bola Cirkev. Veľkú úlohu zohrala tzv. Podzemná cirkev, ale aj oficiálna a štátom tolerovaná Cirkev, ktorá napriek kolaborácii určitej časti kléru i laikov so štátom tiež vychovávala množstvo veriacich a udržiavala vieru. Na určitú vzorku takejto pastorácie som poukázal v minulom príspevku.
Jednoznačne možno povedať, že 2. vatikánsky koncil bol pre Slovensko veľkým duchovným prínosom.
Situácia dnes
Je tu niečo podobné ako po Koncile. Otras je však spôsobený nie náboženskou, ale politickou spoločenskou zmenou, reformou. Na ňu sme neboli pripravení. Ani zo strany náboženskej, ani občianskej. Hesla typu: So Sovietskym zväzom na večné časy, boli tak hlboko v nás zakorenené, že nikomu ani vo sne nenapadlo, že sa to zmení.
Nové formy pastorácie
Miesto investovania do nových foriem pastorácie (média, vydavateľská činnosť, prienik do kultúry, spoločenského života...) sme omnoho viac energie venovali klasickej pastorácii. Čo bolo tiež pochopiteľne potrebné. Dlho sa napríklad viedol spor či má Rádio Lumen byť médiom pastoračným, alebo evanjelizačným. Rovnako to môžeme povedať o TV Lux (do procesu okolo tohto média som však nebol zaangažovaný). Ako kňaz v pastorácii som očakával, že tieto média (zvlášť Rádio Lumen) oslovia ľudí mimo, resp. na okraji cirkevného života. O to som sa usiloval ako vedúci mediálnej komisie počas konania Synody banskobystrickej diecézy. Ako sa to podarilo a či vôbec, nechám na váš posudok.
Ekonomická situácia
Po roku 1989 sme tiež nezachytili nové ekonomické trendy. Na to Cirkev nebola vôbec pripravená. Keď sme v roku 1991 vo farnosti Brezno v rámci prvých reštitúcii získali tri budovy, vôbec som z toho nemal nejakú veľkú radosť a zdali sa mi spočiatku príťažou. Po čase som si uvedomil, aké sú potrebné pre farnosť. Vytvorili sme v jednej hospic, ďalšej sme mali pastoračné aktivity, iné priestory sme dali do prenájmu a doteraz z nich farnosť žije. Pripomínam, že to vôbec nebola moja zásluha, ale jedného farníka – právnika, ktorý to všetko vybavil.
Reštitúcie
Bola to však skúsenosť, ktorá mi pomáhala v službe riaditeľa biskupského úradu. V čase druhého reštitučného zákona sme získali lesy, pozemky aj niektoré budovy. Bola to iba časť, ale predsa aspoň niečo. Lenže začal prevládať názor, že sme majetky nepotrebovali 40 rokov, nebudú potrebné i v ďalších rokoch. Mnohé majetky sa predali, aby sa vybudovali kostoly (čo je prirodzene potrebné), pastoračné centra... To bol veľmi dobrý nápad, však?! Iné je však postaviť a iné udržiavať. Ak dôjde k úplnej odluke cirkvi od štátu, tak bude problém.
Objavovali sa tendencie, aby kňazi (ako katechéti) vyučovali zadarmo. Lenže kňazi nestačia vyučovať všetko a z čoho by mali žiť katechéti, ktorí majú rodiny?
Neboli sme ideovo pripravení
Keď cirkvi dostali ponuku od štátu, aby dali požiadavky na príspevok od štátu pre cirkevných zamestnancov, Katolícka cirkev dala požiadavky iba pre kňazov a diakonov. Židovská obec bola múdrejšia. Do požiadaviek o príspevok zahrnula i kantorov, tých čo pečú macesy... Keby sme tam my zahrnuli organistov, kostolníkov... mohli by tieto služby vyzerať lepšie.
Tiež sa nedoriešilo financovanie reholi. Keby sa vyšší rehoľní predstavení dali na úroveň ordinárov, mohli by rehoľnici slobodnejšie realizovať svoju charizmu. Mnohí rehoľníci sú preto zapojení do diecézneho kňazstva a je nejasné či sú diecézni alebo rehoľní kňazi.
Ideál vo vzťahu k majetku
Je ideálom, aby Cirkev bola chudobná a taká by mala byť. Lenže ide to úplne? Sme vo svete a potrebujeme k službe prostriedky.
Zo Skutkov apoštolov vieme, že členovia prvotnej cirkevnej obce predávali svoje majetky a rozdávali chudobným. To je chvályhodné, ale tak sa nedá žiť. Sv. Pavol potom robil zbierky po celom kresťanskom svete, aby nezahynuli hladom. Kresťania žijú vo svete a dostali hmotné prostriedky aby z nich žili a dokonca pomáhali iným, ktorí nevedia, alebo nemôžu hospodáriť. A to je úloha aj dnešných kresťanov. Ako ju zvládame, ako sme sa to naučili? To opäť nechám na váš posudok.
Nedostali sme sa k avizovanej téme. Odkladám.
Nabudúce:
Prečo snahy o návrat k starým formám liturgie
Konkrétne o novom misáli