Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Pokračujeme v úvahách o sv. omši (27.)

Minule:

Úloha kňaza

Premenenie stredobod sv. omše

Dôležitosť pojmov

Dnes:

Odpovede účastníkov hostiny

Os hostiny

Vrchol hostiny

Premenenie je v hostine Ježiša Krista udalosť mimoriadne dôležitá.

Sám Hostiteľ pozýva svojich hostí, aby jedli Božský pokrm. Kladie na stôl Chlieb, ktorý dáva život večný a častuje kalichom Krvi Novej Zmluvy. Odvtedy všetko, čo sa deje pri stole, koncentruje sa na tento Božský pokrm. Je to udalosť taká nepochopiteľná, že s pokorou vyslovujeme slová: „Veľké je tajomstvo viery“ (prípadne obdobne), keď si uvedomujeme aká veľká vec sa udiala, nemáme čo iné povedať, iba vyznať svoju vieru.

Znamenitá je odpoveď spoluúčastníkov Hostiny.

Sú to prvé ich slová, ktoré sú reakciou na pozvanie Krista k požívaniu Jeho Tela: „Smrť Tvoju, Pane, zvestujeme a Tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve“. Je to tiež vyznanie viery v Jeho prítomnosť pri stole i na obetnom stole. Preto je to bezprostredný vzťah k Ježišovi. Oni hovoria ako ku komusi, kto je s nimi: „Smrť Tvoju, Pane, zvestujeme“, čím dokazujú, že pamätajú, že tvoria spoločenstvo, ktoré spomína na smrť, zmŕtvychvstanie a spoločenstvo očakávajúce druhý príchod Ježiša. Aj pri ďalších zvolaniach vyjadrujeme vieru, že Pán je na oltári a obraciame sa k nemu.

Väčšina ľudí prichádza do kostola vlastne preto, aby počas pozdvihovania kľakla pred Najsvätejšou Sviatosťou.

Nekritizujeme. Aj adoračná účasť na sv. Omši má svoju hodnotu. Zohnuté kolená pred Bohom sú vždy vyznaním viery a znamením toho, že rátame so Stvoriteľom. Nejde o to, aby sme umenšili váhu pozdvihovania, ale aby sme docenili v srdciach tých, ktorí hľadajú, váhu premenenia ako výzvy Ježiša k Hostine. Taký je totiž evanjeliový prístup.

Premenenie tvorí os, zjedno­cujúci stredobod všetkých ostatných prvkov

Os ozubeného súkolesia je vždy podstatným prv­kom, hoci ho často na prvý pohľad nevidieť. Ak os vy­tiahnete, koleso sa netočí, ozubené súkolesie nefungu­je. Os je podmienkou všetkého. Ak je dokonalá, koleso sa točí dokonalým spôsobom; ak je poškodená, ani ten najdokonalejší stroj nefunguje; ak chýba, celý stroj mô­že ísť do šrotu.

Ak z omše odstránite premenenie, odstránite všet­ko. Ak sa na omši zanedbáva tento premenenie, všetko pa­dá, všetko je ochudobnené, znehodnotené, v omši už nič viac nemá zmysel. Mali by sme teda dobre pochopiť premenenie a pre­žívať ho.

  • Premenenie je stred omše, pretože ide o ori­ginálnu, prvotný symbol Eucharistie, ktorý v takejto po­dobe vyšiel z Kristových rúk.

Dal nám ho on, gesto za gestom, slovo za slovom. Cirkev zachovávala voči premeneniu vždy takú po­svätnú úctu, že všetko, čo sa v tomto rituáli zrodilo až po ňom, vzniklo ako príprava alebo ako sprievod tohto symbolu, aby naňho sústredilo pozornosť a zbožnosť ľudu.

  • Vrcholí tu celá omše.

Liturgia slova nás má pripraviť na premenenie, obrátiť naň myseľ. Obetovanie, ktoré pozdvihuje na oltár chlieb a víno, je prípravou srdca na premenenie. A prijímanie, ktoré nasleduje po premenení, možno nazvať konkrétnym záverom premenenia, konečným skutkom.

  • V dejinách liturgie venovala Cirkev vždy veľkú po­zornosť tejto zjednocujúcej osi eucharistického rituálu.

Zasadila ho do stredu liturgického obradu, aby dob­re vynikla jeho ústredná pozícia; je srdcom omše, je osou celej omše. Obklopila ho obrovskou úctou. V tomto okamihu omše sa vždy vyžadovalo ticho. Pred liturgickou reformou sa nariaďovalo ticho dokon­ca aj celebrantovi; až po premenenie mohol hovoriť na­hlas, potom vykonával obrad pošepky. Pred liturgickou reformou Cirkev nariaďovala zvonenie zvonov; kňaz slúžiaci omšu okiadzal hostiu a kalich.

Kult tohto stredobodu omše zašiel v dejinách litur­gie dokonca oveľa ďalej, dostal sa až k poverčivosti.

Pri premenení mal kňaz pozdvihnúť hostiu tak vysoko, aby ju mohli všetci vidieť. V stredoveku sa medzi ľudom ší­rili reči, že kto sa pozrie na premenenú hostiu, bude mať dobrú smrť. Dobový autor rozpráva aj o dosť rozší­renej povere, že ak sa niekto napil jedu, nezomrel, ak sa pozrel na hostiu v okamihu pozdvihovania.

V istom období sa považovalo za obrovské nešťas­tie, ak niekto prišiel na omšu, a nemal možnosť kontemplovať hostiu. Podľa niektorých historikov práve tam spočíva pôvod eucharistických procesií, eucharis­tických požehnaní, ktoré všetkým umožňovali vidieť hostiu.

Dnes už Cirkev odstránila všetky tieto zbytočné prv­ky okolo premenenia, aby jej navrátila ten charakter, ktorý jej dal Ježiš pri poslednej večeri: kňaz hovorí na­hlas to, čo hovoril nahlas Ježiš; žiadne zvony ani kadid­la už viac nenarúšajú tento posvätný okamih.

Cirkev sa však rozhodla zachovať okamih pozdvihovania, hoci bol podfarbený poverami. Prečo to urobila?

Aby zdôraznila premenenie , aby nám povedala, že je to dôležitý úkon a že so sebou nesie vážne požiadav­ky, na ktoré treba veľkodušne a rozumne odpovedať.

Nabudúce:

Máme ísť na podstatu

Pozdvihujeme srdcia




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.