Pokračujeme v úvahách o sv. omši (21.)
Minule:
- Ako prežiť akt pokánia
- Uvítanie
- Oslava hostiteľa
Dnes
Príhovor hostiteľa
Výchova k pozornosti
Vrchný kuchár Pána Boha
Už sme hovorili, že k plnej účasti na sv. Omši je potrebné umenie počúvať Božie Slovo.
Štatistiky hovoria, že na otázku: O čom bolo v nedeľu Evanjelium až 98% ľudí už v pondelok nedokáže odpovedať. Kázeň mohla byť biedna, ale Evanjelium bolo určite skvelé, lebo to bolo slovo samého Boha, ktoré povedal priamo nám. A čo my?
Dôležitosť počúvania Božieho slova
Kto prichádza na Eucharistickú Hostinu a nedbá na to, aby počúval Boha, ten stráca veľa. Počúvanie Božieho slova je podstatným elementom Hostiny, na ktorú pozýva Boh. On, keď zhromažďuje svojich priateľov pri stole, chce im zjaviť seba a odovzdať im isté pravdy, pre nich mimoriadne dôležité. Boh nehovorí k zástupom, nehovorí frázy, nepoužíva žiadnu formu demagógie. On hovorí ku konkrétnemu človeku, v konkrétnej situácii, pričom myslí na jeho dnešný deň a na zajtrajšok. Hovorí ako priateľ k priateľovi, a čokoľvek povie, vždy má starosť o posilnenie a prehĺbenie priateľstva, ktoré ich spája. Iba takýto postoj dovoľuje počúvať srdcom slová Svätého Písma, a zvlášť slová Evanjelia. Iba takýto postoj dovoľuje premeniť „sluch“, keď sa pri oltári začína čítanie Božieho slova.
Ako sa k tomu vychovať?
Treba si jednoducho uvedomiť bohatstvo Svätého Písma a obetovať veľa času a energie sme sa usilovali chápať Sväté Písmo. Je to ťažká Kniha, ale ktokoľvek sa ju naučil čítať, ten vie, že dokonca jediná jeho veta môže mať rozhodujúci význam v živote človeka. Ten bude zriedka nariekať nad kázňou kňaza, keď počúva Evanjelium a vie, že je to slovo Božie, ktoré je adresované osobne jemu. Ono vytýči cestu jeho života na najbližšie dni.
Dôležitá je aj snaha. Možno stačí uvedomiť si: Som na hostine a nepočúvam hostiteľa, a uvedomiť si kto je ten Hostiteľ?! Je to o osobnom vzťahu k Bohu.
Čítaním slov Svätého Písma sa začína Hostina v doslovnom zmysle slova – srdcia účastníkov a ich mysle napĺňa totiž múdrosť samého Hostiteľa. Duchovná Hostina je už začatá a účastníci z nej získajú toľko, nakoľko otvoria svoje srdcia.
VRCHNÝ KUCHÁR PÁNA BOHA
Ťažké je vyžadovať od všetkých účastníkov Najsvätejšej Obety umenie plného a správneho chápania textov Svätého Písma, ktoré sa čítajú počas sv. Omše.
Málo ľudí dorastá k jeho bezprostrednému prijatiu Božieho slova. Nakoniec, tak to bolo od začiatku. Boh odovzdáva svoje slovo istým ľuďom a ich prostredníctvom ho odovzdáva iným. Počas Eucharistickej Hostiny, po vypočutí slov Hostiteľa, on sám určuje kňaza, aby – nakoľko je schopný – vysvetlil ich význam účastníkom. Kázeň teda musí byť ešte jedným „chodom“ na tejto duchovnej hostine, musí sýtiť ľudské srdcia.
Dôležitosť kazateľa
Obrazne povedané, kazateľ je hlavný kuchár, ktorého Hostiteľ poveril, aby pripravil účastníkom jedlo.
Hostiteľ má skvelú špajzu a kuchár môže využiť všetky zásoby, ktoré sú v nej zhromaždené, avšak dokonalosť pripravených jedál závisí od neho samého.
Predstavte si prípravu svadobnej hostiny. Snúbenci pozvali okolo dvesto ľudí, nakúpili zásoby. V poslednej chvíli ochorela kuchárka a v ťažkom stave ju odviezli do nemocnice. Z inej dediny priviezli druhú, ktorá ochotne dala súhlas, že pripraví hostinu. Piekla a pripravovala týždeň. Nebolo to nič moc. Nespokojní hostia, snúbenci a rodina sa hanbili. Hostina sa nepodarila a to pre nedostatok kuchárskych schopnosti tej, ktorá ju pripravovala.
Na túto udalosť si spomínam skoro vždy, keď počujem diskusie o kázňach.
Hostiteľ a jeho kuchár
Ježiš pozýva hostí, on nám zveruje prípravu jedného „chodu“ hostiny, On dodáva skvelý materiál, akým je bohatstvo Zjavenia, obsiahnuté vo Svätom Písme a v Tradícii.
Od kuchárov závisí to, čo a ako podajú na stôl. Možno z najlepších produktov tak pripraviť jedlo, že sa ho ľudia ani nedotknú, a ak aj zjedia, otrávia sa, a to dokonca smrteľne.
Náročnosť služby kazateľa
Kuchárske umenie je ťažká vec a jeho dobré ovládanie si vyžaduje obrovskú námahu, dlhý čas a chuť. Podobne je to s ovládaním kazateľského umenia. Samozrejme, že i najlepšiemu kuchárovi sa niekedy niečo nepodarí. Ale vtedy on sám vie, že sa to nepodarilo a pri prvej príležitosti odmení hosťov výnimočne dobrým chodom. Myslím si, že o dobrej kázni rozhoduje predovšetkým pocit zodpovednosti za čas a slovo tak pred Bohom, ako aj pred ľuďmi.
Kázeň povedaná počas sv. Omše má ešte jeden dôležitý význam.
Pomáha vo vytváraní atmosféry náboženského prežívania Eucharistickej Hostiny. Ona je totiž jedným elementom omšovej liturgie, ktorý je vždy novotou a v celku závisí výlučne od kazateľov. Všetky iné slová sa opakujú skoro v každej sv. Omši a nemajú pôvab novosti, ktorý uľahčuje príjem.
Dva stoly, jedna eucharistická obeta
Omša sa odohráva na dvoch póloch: jedným je liturgia slova a druhým eucharistická liturgia. Nie sú to dve skutočnosti existujúce samy osebe, sú to kompletné skutočnosti, ktoré sa navzájom dopĺňajú.
Nebolo to tak vždy. Pred koncilom vyzerala liturgia slova ako omšová choreografia: aj v príručkách morálky bolo totiž napísané, že omša platila od obetovania. Ako to mohlo vzniknúť?
Bola to aj atmosféra doby. Viete si predstaviť, žeby ste išli na hostinu a nič nerozumeli, nikto by vás nepohostil? Boli však také hostiny. Napríklad nižšia šľachta vo Francúzku sa mohla zúčastniť na kráľovskej hostine tak, že stáli pri stenách ako tieň. Iba pozerali ako sa panstvo hostí. Ak boli ďalej, ani nerozumeli čo sa hovorí! Cítili sa byť poctení, chválili sa, že tam boli!
Nebolo to tak aj pred koncilom?
Liturgia slova, celá v latinčine, bola pre veriacich uzatvoreným pokladom, vyhradená len pre kňaza: pamätám si, ako sme sa my, vtedy mladí tešili, keď bolo povolené čítať čítania v slovenčine, cítili sme sa ako v siedmom nebi. Kňaz i naďalej ešte dlhý čas čítal svoj text v latinčine, a my sme si potichu čítali preklad v latinsko-slovenských misáloch (na začiatku totiž neboli povolené misály v čisto rodnom jazyku), a ľudia, ktorí nečítali nič, spali blaženým spánkom, alebo sa modlili ruženec.. Kedysi latinčina bola ľudovým jazykom a všetci jej rozumeli. Evanjelizovali sa nové národy, tie latinčinu nepoznali, prekladať knihy a opisovať ich (tlač nebola) bolo náročné. O to viac obdivujeme Cyrila a Metoda.
Bolo to absurdné.
Liturgická reforma nastolila koniec tejto nemožnej situácie. No to najdôležitejšie bolo ešte niečo iné: oba póly postupne nadobudli rovnakú hodnotu a význam, liturgia slova rovnako ako liturgia Eucharistie.
Sú to dve skutočnosti v dvoch okamihoch, dve reality, ale jedna jediná bohoslužba.
Liturgia slova pripravuje na liturgiu Eucharistie. Liturgia Eucharistie, ktorá je odpoveďou na slovo. Nebolo to tak i pri Poslednej večery? Bolo! Prečítajme si Jánovo evanjelium a Ježišovu veľkňazskú modlitbu.
Liturgická reforma postupne nadobúdala presnejšie obrysy: dve odlišné miesta, ambón a oltár; dve odlišné knihy, lekcionár a misál; dvaja odlišní vysluhovatelia, čítajúci a kňaz. Dve odlišné bohatstvá, zjednotené v ten istý poklad, spásonosná dráma eucharistickej obety.
Omša je úplná už od liturgie slova. Koncil totiž hovorí: To Kristus „hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo" (SC 7).
Nabudúce:
Posilňujeme vieru
Naše ľudské dary