Farnosť Turzovka

Pokračujeme v úvahách o sv. omši (10.)

Minule:

Sv. omša nie je len bolestná kalvárska obeta.

Sv. omša nie je iba spomienka, hostina jeho priateľov.

Ježiš s apoštolmi slávil Poslednú večeru, Golgotu i zmŕtvychvstanie.

Sv. omšu vnímame ako Ježišovu obetu, ale stretávame sa v nej so zmŕtvychvstalým Kristom.

Dnes:

Obeta spojená s hostinou

Hebrejská obetná hostine

Odozva tejto obetnej hostiny vo sv. omši 

OMŠA JE OBETNÁ HOSTINA 

Ježiš ustanovil omšu ako hostinu, posvätnú hostinu, alebo lepšie, ako obetnú hostinu.

Obetná hostina je zvyk starý ako samotné ľudstvo. Ešte dnes ho nájdete takmer vo všetkých kútoch sve­ta, u mnohých národov. Dalo by sa povedať, že táto myšlienka je človeku vrodená, stará ako myšlienka obety.

Tam, kde ešte pretrváva rituál obetovania, existu­je takmer vždy aj obetná hostina, ktorej základnou myšlienkou je nádherný zámer: posadiť sa za stôl s Bohom.

Naša civilizácia stratila tento zvyk, ale kresťanstvo sa môže pýšiť tým, že tento zvyk obohatilo, pretože za­viedlo svätú eucharistickú obetu.

Z tohto tisícročného zvyku nám zostal malý zvyšok, ale taký nepatrný, že našu náboženskú predstavivosť nijak zvlášť nezasahuje. U nás je napríklad zvykom, že na Vianoce sa zíde ce­lá rodina, aj tí, čo žijú ďaleko, aby sme slávnostnou ve­čerou spoločne oslávili vianočné sviatky. Zdá sa, akoby sme to naozaj potrebovali, akoby to ani neboli Vianoce, keby sme sa všetci nezišli okolo stola, v pokoji, radosti a láske.

Mnohonásobná moja skúsenosť. Keď sa v povianočnej katechéze pýtam detí, čo ich cez sviatky najviac potešilo, odpovedajú: Boli sme spolu! Viac ako darčeky!

Zdá sa, že pri stole možno napraviť množstvo vecí: rozdelené srdcia sa zmierujú, zhasínajú sváry, cítime sa viac bratmi, viac zjednotení.

Ježiš nám ponúkol omšu v rámci obetnej hostiny: stôl, obrus, jedlo, pozvanie.

A omša je ešte i dnes taká istá, ako nám ju odovzdal Ježiš:

- je tu stôl: oltár;

- je tu biely obrus; jedlá: chlieb a víno;

- pozvaní: Boží ľud;

- predstavený za vrchstolom: kňaz;

- kvety;

- spevy;

- radosť;

- počúva sa Božie Slovo;

- rozprávame sa s ním v modlitbe;

- navzájom si prejavujeme lásku.

Aby sme lepšie pochopili dôvod, prečo nám dal Ježiš omšu v rámci obetnej hostiny, mali by sme niečo vedieť o hebrejskej obetnej hostine.

Bouyer hovorí, že pre Hebreja (starozákonného človeka) každé jedlo bolo po­svätnou vecou, pretože každé jedlo malo náboženský obsah, predovšetkým jedlo náboženských slávností, najmä Paschy.

V niektorých hebrejských komunitách - hovorí -, ako napríklad v Qumráne, nadobudla dokonca hostina „charakter a význam starodávnych obiet". Podľa názo­ru niektorých moderných exegétov na počiatku dejín Izraela bola „pravdepodobne jedinou obetnou hosti­nou" veľkonočná hostina. (L. Bouyer: Eucharistia. Leumann (Turín): Elle Di Ci, s. 85.)

Pri posvätných hostinách sa vždy kládol veľký dô­raz na modlitby, ktoré ich sprevádzali a volali sa po­žehnania. Toto slovo nám však nie je vlastné; bolo by lepšie nazvať ich posväteniami, alebo vďakyvzdávaniami.

Hebreji považovali tieto modlitby, predovšetkým zá­verečné ďakovanie, za „zvlášť hodné úcty".

Rabíni pripisujú týmto modlitbám rozprávkovo sta­robylý pôvod. Bouyer hovorí: „Aj keď určite preháňajú, tieto modlitby zaiste patria medzi tie najstaršie židov­ské rituály, ktoré siahajú až do našej doby."

Toto je možno dôvod, prečo nazvať omšu Eucharistiou, ďakovaním.

Pretože omša zrodená v kontexte heb­rejskej obetnej hostiny mala naozaj charakter ďakova­nia. Aj ústredný rituál omše dodnes znie takto: „Je naozaj dôstojné a správne vzdávať vďaky tebe, Bože..."

Posvätná hostina u Izraela:

Posvätná hostina Hebrejov začínala umývaním rúk, potom každý vypil pohár vína, opakujúc toto požehna­nie: „Nech je zvelebený Pán, náš Boh, kráľ vekov, že nám dal tento plod viniča..."

Obetná hostina však začínala oficiálne až potom, keď otec rodiny rozlomil chlieb, ktorý bol potom rozdelený medzi pozvaných s týmto požehnaním: „Nech je zvelebený Pán, náš Boh, kráľ vekov, že dal vzísť tomuto chlebu zo zeme..."

Kto prišiel až po tomto požehnaní, nemohol jesť z posväteného jedla.

„Potom nasledovali jedlá a nápoje, pričom každý za seba vyjadroval sériu vlastných požehnaní. Veľkonočná hostina sa odlišovala len špeciálnymi jedlami, horkými bylinami a baránkom, ktoré boli sprevádzané zodpove­dajúcimi špeciálnymi modlitbami, a dialógovým recitovaním akejsi tradičnej homílie o počiatkoch a zmysle vždy aktuálnej slávnosti" (Bouyer).

Najdôležitejšia časť hostiny však bola až na konci, keď sa dojedlo

Spomeňte si na Pavlov opis: „Podobne po večeri vzal kalich...". V tomto okamihu zvyčajne matka rodiny priniesla lampu, ktorú predtým pripravi­la a zažala, a zapálilo sa kadidlo.

Potom nasledovalo druhé umývanie rúk: ten, kto predsedal, dostal vodu ako prvý z rúk sluhu, alebo ak tam nijaký sluha nebol, od najmladšieho z pozvaných.

To vysvetľuje scénu opísanú vo štvrtom evanjeliu. Veľmi pravdepodobne Ján priniesol vodu Ježišovi, kto­rý mu vzal nádobu z rúk a počnúc Petrom, ktorý bol po ňom v komunite prvým, umýva pozvaným nie ruky, ale nohy.

Po tomto umývaní vzal predsedajúci do rúk kalich plný vína, ktorý priniesli na stôl, a slávnostne ostatných vyzval, aby sa pripojili k jeho ďakovaniu.

V sprievode tejto modlitby všetci pili posvätené víno s takou hlbokou nábožnosťou, akoby sa prostredníc­tvom neho spájali s Jahvem.

Odozva vo sv. omši.

Keď vstúpite do kostola a práve sa slávi omša, a ak počujete, že sa modlí štvrtá eucharistická modlitba, pozor­ne ju sledujte: je založená práve na schéme týchto sláv­nych hebrejských modlitieb „požehnania".

Veľmi pravdepodobne sa podobá modlitbe, ktorú vyslovil Ježiš pri poslednej večeri.

Hebrejská obetná hostina vyjadrovala túto nená­padnú osnovu: sadnúť si za stôl s Jahvem, v priateľstve a vernosti, s dušou prekypujúcou vďačnosťou.

Ježiš prevzal túto osnovu a obohatil ju veľkolepým spôsobom: kresťanská obetná hostina, omša, by mala byť niečím oveľa väčším.

Mala by vyjadrovať toto: „Splynúť s Kristom (toto je hlboký význam prijímania jeho tela a jeho krvi), aby sme tak Otcovi vzdali úctivú vďaku za radosť z vykúpe­nia." 

Zhrnutie:

Človek má zakódované spoločné stolovanie

Vo svätej omši sú mnohé prvky stolovania

U starozákonného človeka bolo každé jedlo posvätným

Sv. omša bola zrodená v kontexte heb­rejskej obetnej hostiny 

Nabudúce:

Potreba pokory pri uvažovaní nad sv. omšou

Starozákonná a novozákonná Pascha.