Minule:
Ak túžba nie je závisťou, motivuje.
V dnešnej spoločnosti badať prehnanú súťaživosť.
Súťaživosť má byť čestná a bez závisti.
Dôležitejšia je spolupráca ako súperenie.
Súťaživosť pri výchove
Súťaživosť sa využívala v pedagogike i v rodine, kde deti súťažili medzi sebou. Z rodín už vymizla, lebo tie väčšinou už nie sú viacdetné.
Vychádzalo sa z domnienky, že cez súťaže sa deťom umožňuje zažívať pocity úspechu, že deti sa učia zvládať prehry a že budú mať dobrý základ na to, aby v budúcnosti obstáli vo svete konkurencie.
Vrodená súťaživosť?
Niektorí rodičia si myslia, že súťaživosť je nám vrodená a že ju potrebujeme pre život. Ale tak to nie je. Ukazuje sa, že súťaženie môžu narobiť na sebahodnote dieťaťa viac škody ako úžitku. Pritom sebahodnota je dôležitá, lebo sa premieta do mnohých oblastí nášho života a ovplyvňuje jeho kvalitu.
Rizika súťaživosti
Súťaživé deti nechcú robiť nič, za čo by nedostali nejakú odmenu. A súťažia aj tam, kde by mali spolupracovať. Aj jedináčikovia sú ešte viac deformovaní – robia vždy „za niečo“.
Súťaživosť kontra spolupráca.
Tradičnú súťaživosť máme nahrádzať spoluprácou, dôraz sa kladie na vzájomnú komunikáciu vnútri skupiny i medzi skupinami. Učiteľ (rodič) je oslobodený od neustáleho výkladu, preberá rolu koordinátora a poradcu. Deti sa výrazne zlepšujú vo vedomostiach i sociálnych zručnostiach.
Vyjadrenie jednej matky: „Keby som vtedy vedela to, čo viem dnes, asi by som sa snažila vychovávať detí bez manipulácie cez súťaživosť.“
Aplikácia pre dospelých:
Ak zamestnávatelia vzbudzuje súťaživosť a to väčšinou robia, vytráca sa zmysel pre spoluprácu, kolektív je množina rivalov, práca je neznesiteľná.
Objavuje sa to aj v susedských vzťahoch – má to sused, ten bol tam na dovolenke, musíme aj my... To je už založené na závisti; a závisť je zožierajúca.
Nabudúce: Ubuntu