Minule:
Závisť má množstvo odtieňov.
Závisť môže byť zlomyseľná a nezlovoľná.
Analyzovanie impulzov závisti a túžob nám pomáhajú k sebapoznaniu.
Zo závisti vzniká nenávisť.
Priznať si, čo cítim
Minule sme hovorili, že analyzovanie impulzov nám pomáha k sebapoznaniu, čo je základ asketiky. Podmienkou je, aby sme boli k sebe úprimní a priznali si vnútorné podnety.
Závisť a životné ciele.
Závisť nám tiež pomáha objaviť naše ciele. Nezávidíme totiž to, po čom netúžime. Napríklad žena nezávidí iným ženám deti, ak po nich netúži.
Priznať sa k závisti.
Najprv si musíme priznať, že závidíme. Pocit závisti totiž potláčame. Napríklad závisť, že súrodencom dali rodičia viac ako nám, preklenujeme nespravodlivosťou. Nepovieme, že súrodencom závidíme pozornosť rodičov, ale povieme, že rodičia sú nespravodliví, že nemajú „rovnaký meter“.
Nepriznáme si, že v práci závidíme vyššie ohodnotenie, priazeň vedúcich, postup kolegu... Vyjadrujeme sa, a aj si myslíme, že kompetentní sú nespravodliví. Koreňom týchto myšlienok „nespravodlivosti“, je v skutočnosti závisť.
Nepriznanie nič nerieši!
Ťažko je priznať si, že iní sú lepší, šikovnejší. Jednoduchšie je vykresliť situáciu ako nespravodlivosť. Bez priznania závisti však nie sme schopní sa s ňou vysporiadať. Namiesto toho sa dusíme v pocitoch zášti, alebo menejcennosti.
Niekedy nás však závisť môže doviesť bližšie k sebe.
Samotné rozpoznanie tejto emócie môže upozorniť na ciele alebo míľniky, o ktorých sme si nikdy nemysleli, že ich chceme dosiahnuť.
Pocit závisti, keď sa cítime ako tretie koleso u voza, môže byť indikátorom našej vlastnej túžby po vzťahu.
Spoznávanie závisti v nás, má byť motivujúce.
Nabudúce: Závisť a súťaživosť.