Minule:
Pôžitky nás majú viesť k dobrému. Bolesť chráni pred tým, čo nám škodí, prípadne môže škodiť.
Človek zvrátil pôvodný poriadok.
Človek má rozumom rozoznávať osožné od škodlivého a podľa toho používať lákavé aj odstrašujúce podnety.
Rozum sa tak dostal do vleku pocitov, ktoré mali človeku slúžiť.
Nastolenie poriadku
V piatok ráno pri čistení krbu ma upútala zaujímavá hra na klavíri. Bol som zvedavý čo je to za skladba a kto ju hrá. Moderátorka Petra Bernasovská uviedla, že tým virtuózom je jej ranný hosť, klavirista Jozef Hollý, ktorý spája rôzne hudobné štýly. Ten potom v rozhovore uviedol, že hrá od svojich siedmich rokov a odvtedy dennodenne tvrdo trénuje. Nič zvláštne! Mnohí majstri začínajú aj skôr. Uvedomil som si potrebu cvičenia.
Potreba cvičenia tréningu.
Kto by pochyboval o tom, že ak chce niekto zahrať solídne na nejaký nástroj musí cvičiť. Máme s tým skúsenosti. Pamätáte ako ste sa učili písať, čítať, začali ste nejakú novú prácu v zamestnaní? A povedali ste si: To nikdy nezvládnem. Keď som pracoval s textovým súborom T 602 (kto si ho ešte pamätá?) a nainštalovali mi prvý Windows s myšou – hovoril som si: Zlatá T 602. Nevedel som na myši ani len kliknúť 2x za sebou.
Prečo si myslíme, že nepotrebujeme askézu?
Už sme si povedali: Ľudský organizmus je uspôsobený tak, že niektoré podnety vníma ako prijemné, iné ako nepríjemné, až neznesiteľné. Pôvodný účel pôžitkov je lákať k užitočnému. Bolesť má ochraňovať pred nebezpečným. Človek zvrátil pôvodný poriadok. Potrebuje na sebe pracovať!
Stačí „pevná vôľa“?
Sadnite si ku klavíru, povedzte si, že máte pevnú vôľu a hrajte. Veď je to „jednoduché“. V správny čas stlačiť správnu klávesu. Nepôjde to! Musíte začať „prvá, druhá...“, Koľko driny a odriekania! Človek má byť pánom prírody, nielen tej okolo seba, ale aj v sebe, aby vládol, využíval by obidve mohutné sily (pôžitok i bolesť) na to, na čo sú pôvodne určené. A k tomu je potrebná ASKÉZA. Slovo nemoderné, odpudzujúce. A predsa to nie je nič iné, iba nadvláda vlastného ja. Rozum má rozoznať osožné od škodlivého a ja mám, podľa jeho rady, používať aj lákavé, aj odstrašujúce podnety. Rozumnou askézou sa treba naučiť ovládať tento silný podnecovací mechanizmus.
Aký je zmysel askézy?
Kto sa v ovládaní vycvičí, dokáže zjesť, čo nemá rád, na čo práve nemá chuť, a bude jesť aj počas chorobného nechutenstva. Neprestane študovať, nenechá v polovici nejakú prácu, pretože akurát nie je zaujímavá. Nebude závislý od uznania a úspechu (nebude populista), čo je pre osožnú činnosť zvlášť dôležité. V duchovnom živote nebude očakávať len zážitky, v modlitbe nebude vyhľadávať len útechu, a preto ho nezlomí ani obdobie nechuti k nej. Nezľakne sa výsmechu, ani vyhrážania.
Ako tu pomáha viera?
Aj kresťan žije v narušenom poriadku. Má však reálny dôvod k najradostnejšej perspektíve. Napriek tomu musí so sv. Pavlom konštatovať: „Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch." (Rim 7, 22-23)
Nastolenie poriadku
Každý sám v sebe musí nastoliť poriadok, ktorý si praje Boh. Nemôže sa teda zaobísť bez askézy, akokoľvek to znie nemoderne. Má však ten najmocnejší lákavý podnet v prísľube blaženej večnosti a najodstrašujúcejšiu hrozbu večného zavrhnutia. Ale aj najúčinnejšiu pomoc, ktorú nám stále v hojnej miere ponúka Cirkev vo sviatostiach.
Stvoriteľ nás chce trápiť?
Zdá sa, že sa ešte aj dnes nájde dosť veriacich, ktorým akoby strašila v hlave predstava, že sa treba odriekať každého pôžitku. Ako keby všetko príjemné bolo zlé alebo aspoň menej dobré len preto, že spôsobuje pôžitok. Ako keby sme sa Bohu páčili, iba keď trpíme. Bol by však taký Boh dobrým a láskavým Otcom?
Ak sme si v predchádzajúcej časti uvedomili pôvodný Boží zámer s pôžitkami a slasťami, mohlo nám to vniesť do tejto problematiky trochu svetla.
Očakáva Boh premáhanie?
Naším ideálom je slúžiť Bohu a ľuďom zo všetkých síl, využiť všetko, čo nám Stvoriteľ dal. Do toho patrí aj lákavá moc pôžitkov a odstrašujúci účinok bolesti. Aj to sú jeho dary. Musíme ich teda zapriahnuť a nedovoliť, aby nás odlákali alebo odstrašili od správneho smeru. Z toho by sa ale dal vyvodiť záver, že dobrovoľné odriekanie dovolených pôžitkov vlastne nemá zmysel.
Aký je zmysel premáhania?
Spomínaný žlčnikár zistil, že sa nedokáže odriekať a podrobiť zákroku, kým neochorel. Predtým nikdy nepredvídal takú situáciu, a preto si doprial vždy všetko, čo sa mu žiadalo. Nenaučil sa odriekať a znášať bolesť. Ak teraz bagatelizuje lekárske varovanie, maskuje tým vlastnú slabosť. Prečo je slabý? Mal si odriekať, učiť sa niečo znášať, kým bol zdravý? Bol povinný zriekať sa dovoleného? Nebol, ale ako by mu teraz pomohlo, keby sa to bol naučil! Teraz vidí, že nestačí poznať nebezpečenstvo ohrozenia. Podobne ako na zvládnutie komplikovanej situácie na križovatke nestačia teoretické vedomosti. Čo má človek prakticky ovládať, v tom sa musí prakticky cvičiť.
Potreba tréningu, ovládania sa
Najlepšie sa cvičí v takej situácii, kde ešte o nič nejde. Ideálny vodičský výcvik sa robí na trenažéri. Pri nácviku sa totiž predpokladá mnohonásobné zlyhanie. A preto je výhodné, ak sa robí v podmienkach, kde zlyhanie nespôsobí škodu. Neskoro je učiť sa brzdiť, keď sa oproti rúti kamión.
Tak ako sa umelec, športovec musí odriekať, aby niečo zvládol, tak sa musí človek učiť askéze, aby bol „umelecké Božie dielo“ – ako sme si to už povedali.
Zhrnutie
Potreba cvičenia v každej – i duchovnej oblasti.
Boh od nás nechce trápiť
Premáhanie potrebujeme pre naše dobro
Nabudúce:
Potreba sebaovládania