Minule:
Rozhodnutím pre život podľa Stvoriteľa sme sa rozhodli pre vrchol všetkého šťastia v Bohu.
Pôžitky a bolesti samé osebe nie sú z morálneho hľadiska ani dobré, ani zlé.
Pôvodný účel pôžitkov je lákať k užitočnému.
Bolesť
Na konci ostatnej prednášky z asketiky sme si položili otázky: Čo s protipólom radosti - bolesťou? Má takú vysokú hodnotu, že ju treba vyhľadávať, umele vyvolávať, milovať, ako sa to niekedy odporúča? Alebo sa jej treba vyhýbať a tlmiť ju v každom prípade, ako je to dnes v móde?
Ľudský organizmus je uspôsobený tak, že niektoré podnety vníma ako príjemné, iné ako nepríjemné až neznesiteľné. Pôžitky majú moc lákať, bolesti nútiť a zastrašovať. Oboje je pre život nevyhnutné, a teda dobré. Ale iba vtedy, ak lákajú k užitočnému a odstrašujú od škodlivého Existencia bolesti sa často používa ako argument proti Božej dobrote. Ale vieme si predstaviť život bez nej? Keby nebolel úder, porezanie, popálenie, či by sme sa naučili vyhýbať nebezpečenstvu? Ak by vlhko a zima boli príjemné, chránili by sme sa pred nepriaznivými vplyvmi počasia? Keby hlad nebol trýznivým pocitom, keby nesplnené túžby nezožierali, nuda nedeptala, samota nedeprimovala, zvedavosť neznepokojovala, strata netrápila, čo by nás nútilo k aktivite?
Taký je Bohom určený poriadok. Pozorujeme ho v živočíšnej ríši, kde funguje automaticky. Človek však nie je iba živočích. Dostal viac: schopnosť rozumom rozoznať škodlivosť aj užitočnosť a možnosť rozhodnúť sa proti prirodzeným lákadlám. Toto ho vystavuje skúške, v ktorej však často neobstojí. Neodoláva pôžitku, o ktorom vie, že ho privedie do záhuby. V celom ľudstve sa narušil poriadok. Dedí sa totiž z pokolenia na pokolenie a pokrokom dokonca narastá. Takže dnes už pôžitky lákajú viac k zlému. A na druhej strane strach z bolesti odrádza od dobrého.
Ako to načítava dnešný človek a ako to odovzdáva deťom?
Mnohí rodičia, ktorí nemajú vyštudované nič z odbornej literatúry niekedy dokážu lepšie vychovať svoje deti ako odborníci s množstvom titulov. Lenže! Zvlášť tu na Kysuciach, Orave Východe a aj v ďalších lokalitách je matriarchát. Otcovia sú väčšinou na robotách a rolu otca prevzali matky. A tie to prevzali s veľkou vervou. Na sociálnych sieťach možno v súvislosti s testovaním detí čítať, mnohí to počúvate a aj sami prezentujete. Pár citátov:
- Kto siahne na moje dieťa ruky mu polámem...
- Kým len budem vládať budem si chrániť svoje detí a bojovať za ne...
- Vás sa to netýka, ale nás; sú to naše deti, sme za ne zodpovedné, milujeme ich a preto ich budeme chrániť pred zlými a nepríjemnými vecami čo najdlhšie sa bude dať...
Pekné materinské city, keby to neadresovali pre tých, čo chcú ich detí chrániť pred chorobou. Dokedy budú vládať bojovať za detí? Keď „nebudú vládať“ ich synovia budú veľké rozmaznané decka a nie chlapi. Ich dcéry budú odmietať mať detí, lebo si pokazia líniu. Ak aj budú mať dieťa (najviac jedno), tak sekciou, lebo matky bojovníčky ich naučili vyhýbať sa každej nepríjemnosti – tobôž pôrodných bolesti! A keď už budú mať dieťa, tak ho nebudú kojiť, lebo ich prsia by stratili krásu.
Taká generácia už vyrastá. Vidno ako tieto matkami rozmaznané deti si naberú pôžičky a rodičia im to splácajú. Neskôr ako starí mládenci a rozvedené, žijú z penzií rodičov.
Tiež som na sociálnych sieťach čítal: „Môjho syna na testovanie nedotiahnem ani reťazami...“ A tieto matky sa vzájomne povzbudzujú, lajkujú a cítia sa byť hrdinskými matkami. Ich heslom je bojovať za milované detí!
Tieto matky si neuvedomujú, že ich deti sledujú ich statusy na sociálnych sieťach a preto odmietajú testovanie a ak ich tam niekto „na reťazi dotiahne“, tak majú z toho svrbenie v nose, bolesti v hlave, a „nepredstaviteľné bolesti“, aby ich matky čičíkali. A matky to zas povzbudí, aby „lámali ruky tým, ktorí by na ne siahli“, „chránili pred nepríjemnými vecami čo najdlhšie“ a začali písať petície na prezidentku a zdieľajú si rôzne výzvy, „aby sa konečne urobil poriadok s tým sadistom, ktorý to nariadil“!
Vidíte, a nielen u nás, protesty proti obmedzeniam. Dnešný človek sa za každú cenu – i za cenu infikovania, nakazenia iných, nevie vzdať svojich pôžitkov (lyžovanie, bary, obchody...). Bojí sa „každej nepríjemnosti“.
Pritom by stačilo tak málo; povedať si (i deťom): Niečo musíme zvládnuť.
Čo poviete, nepotrebujeme askézu?!
Keby človek bol ozaj pánom prírody, nielen tej okolo seba, ale aj v sebe, keby teda vládol, využíval by obidve mohutné sily (pôžitok i bolesť) na to, na čo sú pôvodne určené. A to by bola ASKÉZA - sebazapieranie. Slovo nemoderné, odpudzujúce. A predsa to nie je nič iné iba vytváranie umeleckého diela, aby sa čím viac podobalo projektu Stvoriteľa.
Zhrnutie:
Bolesť má ochraňovať’ pred nebezpečným. Človek zvrátil pôvodný poriadok. Pôžitky lákajú väčšmi k zlému a strach z bolesti odrádza od dobrého. Platí to pre telo aj pre dušu. Pokazenie prirodzenosti má človek naprávať askézou. Rozumom rozoznávať osožné od škodlivého a podľa toho používať lákavé aj odstrašujúce podnety.
Nabudúce:
Askéza ako znovunastolenie poriadku