Minule:
Popri inteligencii rozumovej máme i aj inteligenciu citovú.
Osobnosť a úspešnosť človeka závisí viac od EQ ako od IQ.
Kristus bol vyrovnanou osobnosťou.
Pôžitok
Motto: „U teba je plnosť radosti" (Ž 16,11)
Pod ostatnou úvahou z asketiky som našiel poznámku: Vyborne Jozef, napis aj o spiritualnej inteligencii. Odpovedal som: Rozkaz, Paľko. Nabudúce.
A teraz si uvedomujem, že každá snaha o duchovný život je snahou o spirituálnu inteligenciu. A k tomu nám môže pomôcť každá úvaha z asketiky. A tie sme začali tým, že svätosť znamená patriť Bohu so všetkým, čo máme k dispozícii. Dať mu teda všetok čas, všetky hmotné prostriedky, aj sily a schopnosti. Slúžiť jemu a nie sebe. Slúžiť stále viac jemu ako sebe a tým aj ľuďom a tým aj svojmu šťastiu. A to je duchovná inteligencia.
Rozhodnutím pre život podľa Stvoriteľa sme sa vlastne rozhodli pre vrchol všetkého šťastia v Bohu. Zdá sa nám však, že Satan nás zamestnáva príjemnosťami a Boh nás len obmedzuje. Ako to je? Boh je darcom tohto sveta a života. A keď tu prežívame pekné, radostné chvíle, nič nám nebráni v tom, aby sme si uvedomili, že sú od Boha a budú aj vo večnosti. Vynásobme nejakú radosť na entú (nekonečno) a to je radosť u Boha. Zatiaľ v to však iba veríme a možno sa nám zdá, že je to príliš ďaleko. Radosti každého druhu sa nám ale ponúkajú hneď teraz. To je dobré, veď Boh je darca života a radosti. On nežiarli na našu radosť! Ale vieme aj to, že oddanie sa pôžitkom nás niekedy privádza do nešťastia. Z predchádzajúcich úvah teoreticky a z vlastnej dennej skúsenosti prakticky vieme, aké mocné sú požiadavky vlastného ja. Nik sa nevyhne zápasu sám so sebou. Nezaobíde sa bez odriekania – a to je askéza.
Odriekanie nikdy nebolo populárne. Zvlášť nie v dnešných časoch. Čím viac radosti, hoci aj za cenu zničenia zdravia, straty cti a života, to je akoby heslom tejto doby. Takéto zmýšľanie ako keby sme nasávali aj dýchaním a chtiac-nechtiac mu všetci tak trochu podliehame. Aj v náboženskej sfére. Vznikla tendencia vyhľadávať a popularizovať predovšetkým príjemné stránky duchovného života. Je to sčasti reakcia na pokrivené ponímanie odriekania a všelijaké výstrednosti, známe zo staršej literatúry.
Ale prešlo sa do druhej krajnosti. Propaguje sa náboženstvo zážitkov, napr. v romantike výletov, pesničiek, v entuziazme manifestačných prejavov. Počúvame: Ja mám väčší zážitok keď idem do prírody, vyjdem si ku kaplnke, nepotrebujem kostol. Je tu vytváranie si vlastného náboženstva, vlastnej viery, dokonca vlastného boha. Vo svete a tak trochu už aj u nás vidieť, do akej krízy vedie táto tendencia. Vytriezvenie máva tragické následky. Najhorším je obchádzanie sviatosti pokánia. Pochopiteľne! Tam sa človek musí postaviť úplne proti sebe v pokore a zahanbení. To sa celkom protiví duchu doby. Hoci práve to je skutočne „zážitok"- nepredstaviteľná radosť z odpustenia.
Zdá sa, že kľúčovým problémom sú pôžitky. Sú dobré, dovolené, žiaduce, či iba nebezpečné a škodlivé? Máme ich vyhľadávať? Ako ich užívať a kedy sa ich odriekať?
Schopnosť pociťovať niektoré podnety ako príjemné, vložil do človeka Boh. Teda pôžitky a radosť z nich plynúca je od Boha. On ich pre nás naplánoval, a preto musia byť vo svojej podstate dobré. Keďže nás Boh stvoril ako telesno-duchovné bytosti, máme schopnosť vnímať pôžitky telesné i duchovné.
Oboje sú rovnako Bohom chcené a pre život človeka dôležité. Majú nás prilákať k niečomu dobrému a nutnému pre život.
Keby nám jedlo neponúkalo pôžitok, jedli by sme? Keby pohlavné spojenie nebolo rozkošou, kto by bral na seba ťažkosti spoločného života? Keby roztomilosť a prítulnosť deti neposkytovala toľko radosti, kto by sa odhodlal starať sa o ne a vychovávať ich? Keby sme nemali schopnosť vnímať krásu a tešiť sa z nej, komu by napadlo oslavovať jej Tvorcu? Keby poznávanie nevzrušovalo, kto by sa venoval výskumu a štúdiu? Keby uznanie a pochvala nehriali srdce, čo by priťahovalo k šľachetnému konaniu?
Ako by vyzeral život, keby všetko malo rovnakú chuť, teda vlastne nijakú? Keby sme nepociťovali rozdiel medzi príjemným a nepríjemným?
Zhrnutie:
Ľudský organizmus je uspôsobený tak, že niektoré podnety vníma ako prijemné, iné ako nepríjemné až neznesiteľné.
Pôžitky a bolesti samý osebe nie sú z morálneho hľadiska ani dobré, ani zlé.
Pôvodný účel pôžitkov je lákať k užitočnému.
Nabudúce:
A čo s tým nepríjemným? Čo s protipólom pôžitku - bolesťou? Má takú vysokú hodnotu, že ju treba vyhľadávať, umele vyvolávať, milovať, ako sa to niekedy odporúča? Alebo sa jej treba vyhýbať a tlmiť ju v každom prípade, ako je to dnes v móde?