Minule:
Na internete sme v pokušení vyjadrovať sa vulgárne a nepravdivo.
Niektorí vytvárajú zavadzajúce správy s nálepkou inteligencie, iní vulgárne.
Nevyzreté osobnosti sa prezentujú narcisticky a tiež zmyselne.
Darcom pravej múdrosti je Boh.
Fotografie detí
Na internete sa stretávame so zvláštnym fenoménom. Dá sa prirovnať k správaniu v aute. Napríklad: distingvovaný pán, vždy dávajúci pozor na bontón, odrazu z auta ukazuje vulgárne gestá a vykrikuje. Prečo? Cíti sa v nejakej „ochrannej bubline“ a prejavuje niečo, čo skrýva a potláča v hĺbke duše.
Badáme podobné správanie aj na internete? Možno. Pochybujem, žeby sa pri osobnom stretnutí niekto vyjadroval k našim názorom tak, ako na internete.
Prepáčte osobnú skúsenosť. Keď som sa nedávno objavil na FB poprihlasovali sa mi mnohí známi a požiadali o priateľstvo. Mnohí aj neznámi. Možno preto, aby sa popýšili koľko majú priateľov, niektorí možno pre moje príspevky (predstavte si, sú aj takí). S niektorými sa aj osobne stretávam a zisťujem, že tí čo sa prezentujú vo virtuálnom prostredí (napríklad na FB) „bojovými rečami“ a sympatizujú s agresívnymi politikmi, vyzerajú v „reálnom živote“ ako ovečky. Často aj zbožne. Ale mali by ste ich vidieť v kritických situáciách (napríklad, keď prehrávajú – v športe, alebo živote), naraz sa z nich stávajú šelmy. Nevedia sa ovládať. Chýba inteligencia? Nielen ona. Často si uvedomujú, že to nie je správne, že v aute, možno i na internete, či v kritických chvíľach by mali byť iní. Ale... A tu sme opäť pri asketike, potrebe ovládať sa. A čo je podstata asketiky? Otázka, či potláčame seba, alebo nášho Stvoriteľa. Či na piedestál života dávame svoje „ja“, alebo nášho Stvoriteľa? Budujeme svoju osobnosť ako umelecké dielo, alebo ju deformujeme?
Musíme sa však pristaviť i pri menej „kričiacich“ defektov osobnosti, ktoré majú priamy vzťah k inteligencii, múdrosti.
Predstavte si, že máte návštevu, a naraz príde vaša dcéra vymaľovaná, vyzývavo oblečená a začne sa predvádzať. Zmrazilo by vás to, bol by to trapas. Podľa vášho temperamentu by ste ju taktne vypoklonkovali do jej izby, alebo ju tvrdo poslali preč a hosťom sa ospravedlnili. A čo keby sa predvádzala na ulici, pred množstvom ľudí?! To by bola „hanba na celý život“. A nestáva sa to na internete? Pred koľkými sa predvádzajú?! A rodičia im lajkujú! Tešia sa, aké majú „krásne (či vyzývavé)“ detí Zaujímavé. Čo im chýba? Žeby tá múdrosť? Žeby sa tá „opičia rodičovská láska“ nedala premôcť?
Ak sa niekto vymaľuje, obnaží svaly, dá do pózy, ktorá chce niečo naznačiť (vidno to u mužov aj žien), dobre. Nemá im to kto povedať. Zožnú úškľabok, falošný laik, chlipníkov to poteší; ale rodičia by mali byť pre deti usmerňovateľmi.
Neviem, skôr nechcem zaujať stanovisko k nasledujúcim výzvam, lebo sú bolestné. Niekedy vydávame foto postihnutého dieťaťa s nápisom: „Nebudete ma zdieľať, lebo...“ Možno rodiča chcú urobiť radosť takému dieťaťu, že ho niekto zdieľa, lajkuje... Neviem! Keby som bol v roli rodiča, alebo sám postihnutý, neviem ako by som to zvládal.
Snáď iba toto: Bol som v Národnom rehabilitačnom ústave v Kováčovej, kde boli aj členovia známej Rodiny nepoškvrnenej, ktorí sa usilujú obetovať utrpenie prostredníctvom Panny Márie za iných. Mám pred očami jedného mladého pána z Oravy na vozíku. Bol vyrovnaný, pokojný, často s ružencom v rukách. Povzbudzoval iných. Ale to je už vysoká škola asketiky. A o tom neviem písať – iba obdivujem!
Zhrnutie
Na internete často prejavujeme svoje „horšie ja“
Rodičia by mali usmerňovať svoje deti a chrániť ich pred exhibicionizmom.
Askéza pomáha mnohým postihnutým vybudovať si vyrovnanú osobnosť.
Nabudúce:
Inteligencia 3 – nebezpečie zdieľania fotografií deti.