Iz 50,4-7, Flp 2,6-11, Mk 14,4-15,47
Dnešnú Palmovú nedeľu nám môže pomôcť duchovné prežiť druhé čítanie Filipanom (Flp 2,6-11)
Meditujme nad nim postupne po veršoch:
V. 6: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom.
Prvá skutočnosť, z ktorej hymnus vychádza, je skutočnosť, že Ježiš má „božskú prirodzenosť“. Následne sa Ježišova božská prirodzenosť dáva do vzťahu so skutočnosťou, ktorá je vyjadrená v nasledujúcom verši, že Ježiš popri božskej prirodzenosti prijal aj „prirodzenosť sluhu”, čiže ľudskú prirodzenosť.
Ten, kto má božskú prirodzenosť, čiže Božie jestvovanie, má plné a najdokonalejšie poznanie, má najvyššiu dôstojnosť a moc, je Bohom. O Ježišovi sa v modlitbe vyznáva, že on má božskú prirodzenosť so všetkými jej vlastnosťami. Na základe slobodného Božieho rozhodnutia je Božia prirodzenosť v Ježišovi prítomná ale skrytá. Ježiš túto nadprirodzenú skutočnosť nevyužíva v znamení moci a veľkosti. Nevyužíva svoju rovnosť s Bohom, svoju slávu a dôstojnosť a svoju moc ako nástroj triumfu.
V modlitbe je to vyjadrené slovami, že Ježiš sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom. Môžeme si pripomenúť, že prvý človek Adam sa snažil v raji „byť ako Boh”, chcel sa zmocniť Božieho postavenia, chcel strhnúť na seba postavenie rovnosti s Bohom. Ale „byť ako Boh” znamená niečo odlišné. Byť ako Boh je niečo, čoho sa nedá zmocniť a držať si to pre seba, je to niečo iné než sa domnieval Adam a než sa domnievame my všetci ako synovia a dcéry Adama a Evy. A to iné je vyjadrené v nesledujúcom verši.
V. 7: „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“
Ježiš sa vzdal užívania svojho postavenia Božieho Syna. Ponížil sa, zriekol sa seba samého, skryl svoje Božie postavenie a svoju moc. Toto zrieknutie sa slúžilo na to, aby mohol prijať postavenie sluhu, postavenie stvorenia. Postavenie stvorenia je v podstate opakom postavenia Božieho, postavenia Stvoriteľa.
Ježiš počas svojho pozemského života akoby „nevyužíval“ svoju Božiu prirodzenosť a svoju nadvládu nad ľuďmi, ale ako sluha, ktorý nemá právomoci a autoritu, úplne sa odovzdal pokornej službe iným.
„Zriekol sa seba samého“, ponížil sa, akoby vyprázdnil seba samého, ponoril sa úplne do biedy ľudského života. Božia „podoba“ života sa ukrýva v Kristovi pod ľudskou „podobou“ života, teda pod podobou nášho života, poznačeného utrpením, chudobou a všelijakými obmedzeniami i smrťou. Nejde teda o jednoduchú zmenu vonkajšieho vzhľadu, alebo o nejaké zdanie, ako si to mysleli ľudia v starej grécko-rímskej kultúre. V prípade Ježiša ide o Božiu skutočnosť v pravej ľudskej skúsenosti. Ježiš je skutočne Boh s nami, ktorý sa neuspokojí s tým, žeby na nás hľadel láskavým okom zo svojho Božieho trónu, ale osobne sa ponoril do ľudských dejín tým, že sa stal človekom, teda krehkou bytosťou ovplyvnenou časom a priestorom. Toto radikálne zdieľanie celej ľudskej reality okrem hriechu privádza Ježiša ku hranici, ktorá je znamením nášho obmedzenia, pádu a smrti. Toto však vychádza z poslušného prijatia Otcovho plánu spásy (por. Fil 2, 8).
V.7b-8: „stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“
V druhej časti verša 7 nachádzame vyjadrenie o udalosti vtelenia. Pán Ježiš sa stal podobným ľuďom, bol aj vnímaný ako človek vo všetkých rozmeroch ľudskej prirodzenosti. Ba je tu ešte niečo viac. Ježiš sa uprostred ľudí ešte viac ponížil, svoje zrieknutie sa priviedol k plnosti.
A na čo slúžilo toto úplné zrieknutie sa?
Slúžilo ako protipól márnivosti, ambicióznosti, agresivity, sebaprezentovania, ovládnutia iných, ktoré sú také vlastné ľuďom na svete. On práve naopak prijal pevný a rozhodný postoj miernosti, vyhýbal sa akémukoľvek násiliu, ako je to vyjadrené o Božom služobníkovi u proroka Izaiáša: „Hľa, môj služobník [...] Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy.“ (Iz 42,1-4).
V modlitbe sa o Ježišovi vydáva svedectvo: „stal sa poslušným až na smrť“. To nie je len opis prirodzenej ľudskej cesty, po ktorej sa aj Ježiš dostal až k momentu smrti, ale je to jeho stály postoj, ktorý je charakterizovaný poslušnosťou a miernosťou počas jeho celého pozemského života a tak sa v poslušnosti Otcovi dostal až ku chvíľam zomierania a smrti na kríži.
Filipania, z ktorých mnohí boli rímskymi občanmi, vedeli, že smrť na kríži bola považovaná za najväčšie poníženie a prejav vrcholného opovrhnutia voči odsúdenej osobe.
V. 9: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.“
Hymnus sa tu dostáva do špirálovitého pohybu. Pán Ježiš zostúpil na najnižšie miesto, ale teraz nastáva chvíľa hovoriť o jeho povýšení. V predošlom texte bol spôsob vyjadrovania stručný až strohý a teraz sa mení na široký a prekypujúci. Mení sa subjekt. Subjektom už nie je Ježiš ale Boh Otec. A práve kvôli tomu, že Kristus prijal to najhlbšie poníženie, Otec ho povýšil.
Nie je tu povedané, že Boh ho povýšil „napriek“ tomu všetkému. Ale je tu povedané, že práve „preto“ ho Boh povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.
Boh ho povýšil, lebo pravá veľkosť spočíva v láske, ktorú Ježiš na sebe predstavil. A preto Ježiš dostal meno, ktoré je nad každé iné meno. Boh Otec dal Ježišovi meno, ktoré je úplne prevyšujúce všetkých ostatných, dal mu svoje meno Jahve, ktoré v gréčtine sa prekladalo ako Kyrios, čiže Pán. Postavenie Pána znamená tú najvyššiu dôstojnosť a úplnú nadradenosť nad všetkým, čo bolo stvorené na nebi a na zemi. A práve Ježiš, ktorý nechcel využívať svoju Božiu prirodzenosť, je obdarený aj s ľudskou prirodzenosťou najvyššou Božou dôstojnosťou.
V biblickom jazyku znamená ‚meno‘ skutočnú podstatu a osobité poslanie človeka, jeho hlbokú, vnútornú skutočnosť. Synovi, ktorý sa z lásky ponížil až na smrť, dáva Otec jedinečnú dôstojnosť, najvznešenejšie meno samotného Boha – Pán.
Samotný Ježiš počas svojho pozemského života povedal dopredu o svojej smrti na kríži: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec.“ (Jn 8,28). To „Ja Som“, na ktoré poukazuje Ježiš, je vlastne Božie meno, hebrejsky Jahve. Ježiš teda dopredu hovoril, že ľudia v jeho smrti na kríži spoznajú novú slávu, slávu lásky Božej. Všetky iné druhy oslávenia sú márne, jediná pravá sláva je sláva získaná prostredníctvom obetujúcej sa lásky.
V. 10: „aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“
V hymne nachádzame vyjadrenie o mieste stvorených bytostí či na nebi, na zemi a v podsvetí, aby sa vyjadrila skutočnosť, že poklonu pred Ježišom z Otcovej vôle majú konať naozaj všetky stvorenia. Ježiš je povýšený, je Pán, aby sa na jeho meno každý sklonil k poklone.
Pán Ježiš nám odhalil v čom spočíva Božia sláva, čiže tá pravá sláva. Zjavenie Božej pravej slávy prináša so sebou odmietnutie akéhokoľvek iného idolu, čiže niet iného Boha okrem toho pravého a tak každý na nebi, na zemi a v podsvetí sa má skloniť a adorovať obraz ukrižovaného Boha. Tým je odmietnutá ako nesprávna aj každá iná predstava o Bohu a každé iné zobrazenie Boha.
Jedinečnosť kresťanstva vo vzťahu k akémukoľvek inému náboženstvu spočíva v posolstve o nevyhnutnosti Kríža. Práve tu sa musí skloniť každé ľudské koleno pred pokorou Boha, pred jeho maximálnym zrieknutím sa seba samého, pred jeho úplnou pokorou prijať smrť na kríži. Nekľakáme si pred najmúdrejšími úvahami a ani pred najdokonalejšími prejavmi moci, ale tu každé náboženstvo je postavené pred základnú pravdu, o ktorej prináša svedectvo kresťanstvo, aký je skutočný Boh.
V. 11: „a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.“
Hymnus dosahuje svoj vrchol v tomto verši. Každý jazyk bude vyznávať, že Ježiš je Boh, že je Pán, ten najvyšší Pán. Ježiš, ktorý počas svojho pozemského života chcel zostúpiť až do najväčšej hĺbky zrieknutia sa pokorenia sa, bol povýšený do najvyššej dôstojnosti.
V závere potom nachádzame výraz: na slávu Boha Otca. Týmito slovami sa vyjadruje, že Pán Ježiš Kristus nie je náhradou Boha alebo konkurentom Boha, lebo vyznanie, že Ježiš je Pán, sa v konečnom dôsledku vracia ako oslava Boha Otca. A týmto oslavným vyjadrením sa hymnus aj uzatvára.
Podľa Lectio Divina Bratislavskej arcidiecézy.
Viď tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/183-kvetna-nedela
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1672-kvetna-nedela-4
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/2933-kvetna-nedela-21